Sviatoslav Richter patril k umelcom, akí sú dnes vzácni. Namiesto sebapredvádzania boli preňho na prvom mieste obsah diela a zámer autora. Dokázal sa ostentatívne otočiť chrbtom hudobnému priemyslu a pred slávnymi americkými sálami dával prednosť koncertom v malých dedinách. Bol to Ukrajinec s nemeckými koreňmi, no nikdy sa nestal súčasťou Studenej vojny. Vo svete hudby sa však správal ako neriadená strela. Jeho diskografia je považovaná za jednu z najrozsiahlejších. Bol známy hĺbkou interpretácie, virtuóznou technikou, obrovským rozsahom repertoáru a patrí k najvýznamnejším klaviristom 20. storočia. Dravú energiu i krehkú lyriku jeho prejavu dnes môžeme obdivovať už len z nahrávok. Tento rok si pripomíname 100. výročie jeho narodenia.
Pohnuté roky mladosti
Sviatoslav Teofilovič Richter sa narodil v ukrajinskom meste Žytomyr 20. 3. 1915. Jeho otec, Teofil Daniilovič, bol klavirista a organista nemeckého pôvodu, matka Anna Pavlovna pochádzala z ruskej rodiny. Richterovu osobnosť táto etnická dualita výrazne ovplyvnila, aj v tom, že do konca svojho života používal v ruštine nemecké výrazy. V roku 1918 rodičov a syna rozdelila občianska vojna a Richter sa presťahoval k tete, s ktorou žil medzi rokmi 1918–1921. Od nej získal vášeň pre rôzne druhy umenia: maľovaniu, literatúre, divadlu i k filmu. V roku 1921 sa rodina znovu spojila a presťahovala do Odesy, kde Richterov otec vyučoval na konzervatóriu a pôsobil ako organista. Sviatoslav Richter sa začal zaujímať o hudbu už ako dieťa. Začiatkom 20. rokov začal hrať na klavíri, pričom základné zručnosti získal ako autodidakt. K výnimočnej technike dospel štúdiom hudby rôznych žánrov. Je o ňom známe, že si hudbu dokázal bleskurýchlo osvojiť hrou z listu. Už ako osemročný hrával Wagnerove operné partitúry. Na začiatku 2. svetovej vojny sa manželstvo Richterovcov ocitlo v troskách, matka si našla iného muža. Keďže Richterov otec bol Nemec, bol automaticky podozrivým, a preto plánoval utiecť, čo jeho manželka odmietla. V roku 1941 bol zatknutý, obvinený zo špionáže a odsúdený na smrť. Richter s matkou nehovoril takmer až do jej smrti a v Odese dlhé roky odmietal koncertovať. S nemeckým pôvodom mal problémy celý život. Počas blokády Leningradu sa v meste ocitol bez pasu a Rusi i Nemci ho podozrievali z príslušnosti k nepriateľskej strane.
Operné začiatky
Richter bol pohotový hráč a skvelý improvizátor. Ako pätnásťročný začal pracovať v odeskej opere, kde mohol ako korepetítor ďalej zdokonaľovať svoje fenomenálne zručnosti. Typické pre dobu bolo, že namiesto platu často dostával vrece zemiakov. Vďaka tomuto miestu získal celoživotnú vášeň pre operu, vokálnu i komornú hudbu, ktorá sa ďalej prehlbovala. Je známe, že na pobavenie priateľov dokázal zahrať transkripciu Wagnerovej opery Tristan a Izolda. Táto schopnosť mu ostala i neskôr: na svadbe dirigenta Riccarda Mutiho zahral pre hostí spamäti 1. dejstvo Pucciniho opery Madama Butterfly. Zbožňoval tiež Čajkovského a Verdiho opery, francúzsky režisér Bruno Monsaingeon dokonca tvrdí, že Richter dokázal zahrať na klavíri spamäti celé Wagnerovo dielo. Richter mal pohnutú mladosť bez akéhokoľvek akademického vzdelania a vo veku, keď väčšina klaviristov začína kariéru, ešte len plánoval začať štúdium. Napriek tomu 19. 3. 1934 uviedol v Odese svoj prvý recitál pozostávajúci z náročných Chopinových diel (Balada č. 4, Polonaise-Fantaisie, Scherzo E dur a výber z noktúrn, etúd a prelúdií). Koncert mal obrovský úspech a Richter bol na najlepšej ceste stať sa klavírnym virtuózom.
Smer Moskva
V roku 1937 Richter opustil Odesu a odišiel do Moskvy. Na konzervatóriu požiadal Genricha Nejgauza, aby ho vyučoval. Legendárneho pedagóga neznámy mladý virtuóz nadchol a počas prijímacích skúšok pošepkal vedľa sediacemu študentovi: „Tento človek je génius, na ktorého som čakal celý život.“ Zároveň vyhlásil, že Richtera „nemá čo učiť“. Oboch ich spájal nemecký pôvod a Nejgauz sa časom stal jeho druhým otcom. V roku 1940 Richter ešte ako študent absolvoval moskovský debut a v roku 1945 vyhral celozväzovú interpretačnú súťaž. Členmi poroty boli okrem iných Šostakovič a Emil Gilels. V roku 1949 získal Stalinovu, neskôr Leninovu cenu a mnoho ďalších oficiálnych ocenení a pôct od sovietskych autorít. V roku 1945 sprevádzal Richter na recitáli sopranistku Ninu Dorliakovú. Hoci sa nikdy nezosobášili, stali sa partnermi na celý život. Nina sprevádzala Richtera životom i kariérou a zomrela iba pár mesiacov po ňom, v máji v roku 1998. Richtera si na škole všimol Sergej Prokofiev a oslovil ho, aby naštudoval jeho Piaty klavírny koncert, ktorý podľa jeho slov „nezaznamenal žiaden úspech, keď ho hral on“. Richter uviedol koncert s veľkým úspechom v roku 1941 a tento moment znamenal zrodenie legendy. V roku 1942 premiéroval Prokofievovu Klavírnu sonátu č. 6 a urobil ňou obrovský dojem na obecenstvo i skladateľa. Keď v roku 1942 Prokofiev dokončil Klavírnu sonátu č. 7, požiadal Richtera, aby skladbu premiéroval. Ten ju odohral v januári nasledujúceho roku. Neskôr predniesol aj jeho Klavírnu sonátu č. 9 a stal sa jedným z najväčších propagátorov Prokofievovej hudby. V roku 1952 debutoval Richter aj ako dirigent, Prokofievovou Sinfoniou concertante pre violončelo a orchester s Mstislavom Rostropovičom. Toto krátke dirigentské intermezzo súviselo s menším zranením prsta; umelec sa bál, že viac nebude môcť hrať na klavíri a vrhol sa na dirigovanie. Po jedinom dirigentskom predstavení sa Richter našťastie opäť vrátil ku klaviatúre. Jeho hra priniesla množstvo ohlasov a už v čase absolvovania školy v roku 1947 mal množstvo oddaných fanúšikov. Stalinova cena mu navyše otvorila dvere na koncertné turné po Rusku, východnej Európe a Číne. Svoj prvý koncert mimo ZSSR uviedol v Československu v roku 1950, ale na debut na Západe si musel ešte počkať.
Cesty na Západ
Ohlasy na Richterovo majstrovstvo sa rýchlo šírili mimo ZSSR. Aj americkí klaviristi, vrátane víťaza Čajkovského súťaže v roku 1958 Van Cliburna, prinášali svedectvo o jeho unikátnom umení. Keď fenomenálny ruský klavirista Emil Gilels počas amerického turné v roku 1955 odpovedal kritikom, chváliacim jeho hru: „Počkajte, až budete počuť Richtera!“ impresário Sol Hurok sa viackrát pokúšal zorganizovať Richterovo turné, no v tom čase to ešte nebolo možné. Vzhľadom na svoj rodinný pôvod Richter nemohol vycestovať a na rozdiel od kolegov, ktorým koncerty na Západe výrazne pomohli zlepšiť životný štandard, umelec medzinárodnú prestíž a komfort príliš nevyhľadával (traduje sa, že počas turné po Sovietskom zväze spával v hotelovej izbe na zemi). V 50. rokoch mohol Richter cestovať len po Východnom bloku a až v máji 1960 smel vycestovať do Helsínk. V tom čase mal už 45 rokov. Nasledoval debutový koncert v USA v Chicagu, kde hral Brahmsov Klavírny koncert č. 2 s Chicago Symphony Orchestra pod vedením Ericha Leinsdorfa, a turné vyvrcholilo sériou siedmich koncertov v Carnegie Hall. Klaviristka Rosina Lhévinne, ktorá vyučovala na Juilliard School, o ňom povedala: „Richter je inšpirovaný básnik hudby a výnimočný fenomén 20. storočia.“ Aj novinové kritiky boli senzačné. Chicago Tribune napísali, že Richterove „kroky na pódium boli váhavé, pôsobil zraniteľne, ale keď si sadol ku klavíru, odohral životné predstavenie“. Harold C. Schonberg, slávny americký kritik New York Times v recenzii Richterovho prvého recitálu, ktorý pozostával iba z Beethovenových sonát, napísal: že „... na koncerte sa zúčastnil každý hudobník v meste a vo vypredanej sále sedeli všetci desať minút pred začiatkom koncertu. Mr. Richter dokázal, že je klavirista plný štýlu, poézie a predstavivosti, kompletný umelec.“ Jeho debut v USA spôsobil doslova zemetrasenie v hudobnom svete. Následne vystúpil v Anglicku, Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Škandinávii a Japonsku. Richter sa rýchlo stal jedným z najžiadanejších svetových interpretov, absolvoval množstvo turné a hral s najlepšími orchestrami, ale netrvalo dlho a rozhodol sa, že v tomto životnom štýle nechce pokračovať. Robiť množstvo záväzkov na roky dopredu nezodpovedalo jeho impulzívnej povahe, dával skôr prednosť momentálnym podnetom a štúdiu nového repertoáru. Spojené štáty vyložene neznášal a po incidente s protisovietskymi protestmi počas koncertu s Oistrachom v New Yorku sa zaprisahal, že v USA už nikdy nevystúpi. Na margo krajiny sa vyjadril, že „jediné tri dobré veci v Amerike sú múzeá, orchestre a koktejly“.
Homo apoliticus
Richterov vzťah so sovietskymi autoritami bol vždy veľmi ambivalentný. V časoch stále silného stalinského útlaku odmietal Richter počas štúdia navštevovať povinné lekcie marxistickej náuky, pre čo ho dvakrát vyhodili z konzervatória a zakaždým ho prijali späť až po Nejgauzovom orodovaní na vyšších miestach. Nebol vyloženým disidentom, skôr mal povesť absolútne nepolitického človeka. Zahral síce na Stalinovom pohrebe s Davidom Oistrachom, no v roku 1960 sa vzoprel autoritám a vystúpil aj na pohrebe svojho priateľa, cenzurovaného spisovateľa Borisa Pasternaka, čo bol čin vyžadujúci v tých časoch veľkú odvahu. Vzápätí Richterovi zrušili plánované turné po USA a Anglicku, vrátane vystúpenia na Edinburskom festivale v roku 1962. Ako dôvod uviedli úrady umelcovu chorobu, no pravdepodobne sa skôr obávali Richterovej emocionálnej lability. Bol jediným významným sovietskym sólistom svojej generácie, ktorý odmietol vstúpiť do komunistickej stany. Nebol to akt rebélie, skôr totálny nezáujem o politiku. S nadsadením možno povedať, že sa nebál ničoho, ani represií. Bol imúnny a ľahostajný voči veciam, ktoré sa netýkali umenia, takže ho nikto nedokázal ohroziť. Bruno Monsaingeon dokonca ironicky pochyboval, či Richter vôbec vedel, kto je Brežnev.
Repertoár
Repertoár Sviatoslava Richtera bol svojím rozsahom celkom neuveriteľný. Obsahoval vraj okolo osemdesiat rôznych programov, nerátajúc komorné diela. Pohyboval sa od Händla a Bacha k Bergovi, Webernovi, Stravinskému, Bartókovi, Hindemithovi, Brittenovi a Gershwinovi. Jadrom jeho repertoáru boli diela Schuberta, Schumanna, Beethovena, Bacha, Chopina, Liszta, Prokofieva a Debussyho. Učil sa rýchlo. Druhú knihu Bachovho Temperovaného klavíra vraj naštudoval naspamäť za mesiac. Prokofievovu Sonátu č. 7, ktorej premiéru uviedol, sa naučil za štyri dni. Okrem sólovej kariéry bol vynikajúcim komorným hráčom a spolupracoval s interpretmi ako Mstislav Rostropovič, David Oistrach, Oleg Kagan, Jurij Bašmet, Natalia Gutman, Zoltán Kocsis, Elisabeth Leonskaja a s členmi Borodin Quartet. Často vystupoval so spevákmi Dietrichom Fischerom-Dieskauom, Petrom Schreierom, Elisabeth Schwarzkopfovou a so svojou partnerkou Ninou Dorliakovou. Richter bol obstojný violončelista a Rostropovič dobrý klavirista, a tak si na jednom koncerte v Moskve, na ktorom Richter sprevádzal Rostropoviča, v časti programu dokonca vymenili nástroje. O interpretácii Richter povedal: „Interpret má byť vykonávateľom skladateľových zámerov do bodky. Nemal by do diela pridávať nič, čo sa v ňom nenachádza. Ak má talent, umožní poslucháčom uvidieť genialitu interpretovaného diela. Nemal by v hudbe dominovať, ale rozplynúť sa v nej.“ Richter sa neúnavne učil nové skladby, no existujú i diela, ktoré nikdy neuviedol, ako napríklad Bachove Goldbergove variácie, Chopinov Koncert pre klavír č. 1 či Rachmaninovov 3. klavírny koncert. Richter nikdy nehral ani všetky Beethovenove sonáty, Chopinove etudy alebo Rachmaninovove prelúdiá, bol veľmi vyberavý a náročný a tvrdil, že ak nejaké dielo nahral lepšie niekto iný, nie je dôvod, aby ho hral aj on. Bol známy tým, že uprednostňoval repertoár, ktorý nebol príliš na výslní, napríklad Schubertove a Haydnove klavírne sonáty. Aj po roku 1995 Richter neúnavne cvičil a rozširoval svoj repertoár do nevídaných rozmerov.
Lesk a bieda nahrávania
Napriek obrovskej diskografii Richter neznášal proces nahrávania, preto väčšina jeho nahrávok pochádza zo živých vystúpení. Okrem strhujúcich live i štúdiových albumov však existuje i množstvo pokútnych, nelegálnych a amatérskych snímok veľmi zlej technickej kvality z jeho koncertov, o ktorých často ani nevedel. Za jeho výnimočné nahrávky sú považované Schumannova Fantázia C dur, Skriabinove etudy, prelúdiá a sonáty, Schubertova Sonáta B dur, Ravelove Miroirs, Lisztova Sonáta h mol, Beethovenove sonáty, Brahmsov 2. klavírny koncert, za ktorý získal cenu Grammy, Rachmaninovov 2. klavírny koncert, Lisztove klavírne koncerty alebo Brittenov koncert. Medzi jeho najlepšie nahrávky ďalej patria Musorgského Obrázky z výstavy z koncertu v Sofii, program Skriabinových diel z Varšavy a kompletné Beethovenove sonáty pre violončelo a klavír z Edinburghu s Rostropovičom. Richter nahrávanie považoval za neprirodzené a stresujúce a keď nahrával na scéne, trval na tom, že nesmie vidieť mikrofóny. Technici ich preto schovávali za kvetináče s palmami a za vázy s kvetmi. Richterove sovietske nahrávky trpia zlým zvukom, hlukom obecenstva a silným šumom, ale jeho hra má elektrizujúcu kvalitu, ktorá prekonáva všetky nedostatky. Jeho štúdiové nahrávky sú uhladenejšie a precíznejšie a ich kvalita opätovným počúvaním akoby vzrastala, no majú v sebe o čosi menej vzrušenia a iskry.
Ohlasy a kritika
Hudobná obec, kolegovia i konkurenti si Richtera nesmierne vážili a vzácne sa zhodovali v tom, že Richter je pravdepodobne „najlepší klavirista na svete“. Glenn Gould nazval Richtera „jedným z najväčších komunikátorov, akých svet hudby v našej dobe stvoril“. Van Cliburn navštívil jeho recitál v roku 1958 v Sovietskom zväze. Počas koncertu sa rozplakal a po návrate do USA opísal Richterovu interpretáciu ako „najúžasnejšiu hru na klavíri, akú som kedy počul“. Arthur Rubinstein opísal svoj dojem z Richterovej hry takto: „Najskôr to nebolo nič mimoriadne. Po istom čase som si všimol, že mi vlhnú oči: po lícach mi začali stekať slzy.“ Genrich Nejgauz napísal: „Jeho jedinečná schopnosť postihnúť celok a súčasne nevynechať najmenší detail skladby evokuje porovnanie s orlom, ktorý z veľkej výšky dokáže vidieť za horizont a zároveň vnímať najmenší detail krajiny.“ Šostakovič povedal: „Richter je výnimočný fenomén. Rozsah jeho talentu omračuje a očaruje. Ovláda všetky prvky hudobného umenia.“ Sofronickij ho nazval géniom a Vladimir Horowitz povedal: „Z ruských klaviristov mám rád iba jediného – Richtera.“ Marlene Dietrichovú, Richterovu priateľku, emocionálne zasiahlo, keď raz nejaká žena počas Richterovho koncertu zomrela. „Aký silný pocit z jeho hry musela tá žena mať,“ napísala vo svojej autobiografii. V slovníku New Grove Dictionary of Music and Musicians sa o Richterovi uvádza: „Jeho suverénna a virtuózna technika mu dáva výnimočnú slobodu a plasticitu pri formovaní hudobných fráz a z klavíra dokáže vydolovať celú škálu rozdielnych a jasne rozpoznateľných farieb.“
Intimita komornej atmosféry
V roku 1963 začal Richter hľadať vo Francúzsku v údolí rieky Loire vhodné miesto pre hudobný festival komornej hudby. Objavil nádherný kláštor v stredovekej farmárskej usadlosti La Grange de Meslay, niekoľko kilometrov od Tours. O rok neskôr tu spolu s nahrávacím producentom Jacquesom Leiserom založil festival Fêtes Musicales en Touraine, ktorý sa koná každoročne. Na francúzskom vidieku trávil každý rok veľa času a hral koncerty s priateľmi, Benjaminom Brittenom, Davidom Oistrachom a Pierrom Fournierom. Richter Francúzsko miloval a strávil tam tridsať rokov. Rád sa pravidelne vracal i na festivaly v Aldeburghu a Spolete, lebo zbožňoval ich atmosféru a neskôr v Moskve založil festival pod názvom Decembrové večery v Puškinovom múzeu. Richter mal veľmi rád obecenstvo, ale neznášal plánovanie koncertov v predstihu niekoľkých rokov a neskôr zvykol hrať koncerty, ktoré ohlásil len krátky čas vopred, najradšej v zatemnených sálach s jedinou lampičkou osvetľujúcou partitúru. Tvrdil, že toto nastavenie pomáha obecenstvu sústrediť sa na hudbu, nie na cudzie a nepodstatné veci, akými sú interpretove grimasy a gestá. Na sklonku života dokonca pomýšľal uvádzať svoje koncerty zdarma, hoci k tomu nikdy nedošlo.
Univerzálny štýl
Charakterizovať Richterov štýl nie je jednoduché. Ku každej skladbe pristupoval inak. Richterov Bach je aristokratický a rezervovaný, Lisztove diela prekypujú rapsodickou búrlivosťou, Schumannova hudba je naplnená vášňou a Stravinskij v jeho podaní je veľmi zábavný. Jeho interpretácia je však ľahko rozpoznateľná, disponuje veľkou eleganciou, inteligenciou a technickou kontrolou. Výbušná dynamika jeho hry bola nedostihnuteľná, rád riskoval na hranici tempa a hrateľnosti, mal úžasný rozsah a skvelú prstovú techniku, zmysel pre budovanie plastických fráz a kantilénu a hravo sa pohyboval na takmer neobmedzenom poli siahajúcom od nežnej lyriky k robustným výbuchom energie. V Richterovej hre však vždy jasne počuť skladateľov hlas. Bol flexibilný ako iba máloktorý klavirista a jeho klavírne umenie v sebe kombinovalo obdivuhodné technické majstrovstvo s odvážnou, nespútanou hudobnou predstavivosťou. Paleta jeho tónových farieb bola jedinečná a v romantických dielach Schumanna a Chopina dokázal vytvárať tajomné efekty zvukových farieb a odtieňov. Dokázal s neuveriteľnou čistotou a nezávislosťou „oživiť“ vnútorné hlasy v Schubertových sonátach a v Bachových kontrapunktických dielach. Jeho Schubertove sonáty prinášajú doslova nebeský pokoj a Richter i v rozsiahlych cykloch zásadne opakuje predpísané reprízy. Kvalita jeho vystúpení a nahrávok, podobne ako u Horowitza, Rubinsteina alebo Schnabela, však tiež občas kvalitatívne kolísala a miestami bola nekonzistentná. Richter bol veľmi náladový, nepredvídateľný a napätý, náchylný k neistote a často pred koncertom cvičil až dvanásť hodín denne. Bol však unikátnym umelcom, ktorý priťahoval pozornosť všade, kam zavítal.
Rozmary veľkého muža
Keď Richtera pozvali do poroty prvej Čajkovského súťaže v roku 1958 v Moskve, bol taký nadšený z hry amerického klaviristu Van Cliburna, že mu udelil sto bodov, pričom bolo možné udeliť maximálne desať. Cliburn vyhral, no Richtera už nikdy viac do poroty nepozvali. Odvtedy získal nálepku „rozmarného muža“. Richter bol veľmi uzavretý a nerád poskytoval rozhovory. O svojom osobnom živote nikdy nerozprával. Mal povesť ťažko prístupného a odťažitého človeka a jeho osobný život bol zahalený rúškom tajomstva. Predmetom špekulácií bola i Richterova údajná homosexualita, ktorú vraj ženskou spoločnosťou iba kamufloval, keďže homosexualita bola v tých časoch silným tabu a mohla mu spôsobiť vážne problémy. Richter bol veľmi náladový a impulzívny, často odriekal koncerty doslova v poslednej chvíli, menil program, prichádzal neskôr bez ospravedlnenia alebo vysvetlenia a, naopak, ohlasoval koncerty z rozmaru tesne pred ich uskutočnením. O koncertoch na čudesných miestach sa lakonicky vyjadril: „Naložím klavír do nákladného auta a vyrazím na vidiek, vychutnám si nové scenérie, zastavím na krásnom mieste, kde je pekný kostol, vybalím klavír a dám vedieť obyvateľom, zahrám koncert, odovzdám kvety ľuďom, ktorí boli takí milí, že prišli, a odídem. Nehrám pre obecenstvo, hrám pre seba, a ak ma môj výkon napĺňa spokojnosťou, potom je aj publikum spokojné.“ Ak Richter nebol spokojný so svojím koncertom, hneď po koncerte sa vrátil do hotela a ešte raz si v izbe celý program prehral. Richter mal detinskú náturu a často nevedel, čo bude robiť už v nasledujúci deň. O jeho rozmaroch svedčí aj fakt, že po dočítaní knihy o Karolovi Veľkom vzápätí kontaktoval riaditeľa divadla v Aachene, obľúbenom sídle tohto panovníka, a dohodol koncert, ktorý sa tam vzápätí uskutočnil.
Nekonvenčný typ
Hudobný kritik Bryce Morrison vzletne opísal Richtera ako „svojrázneho, priameho, heroického, rezervovaného, lyrického, virtuózneho a veľmi záhadného človeka, jedného z najväčších umelcov všetkých čias“. Richter bol okrem mimoriadnych duševných dispozícií i fyzicky príťažlivý, urastený muž s robustnými plecami, silným krkom a obrovskými rukami. Na pódium prichádzal takmer nevšímavý voči obecenstvu, nedočkavo si sadol za klavír a okamžite sa ponoril do hudby. Nikdy nepodľahol konvenciám medzinárodného koncertného života, a keďže bol alergický na všetky formy plánovania, hral tam, kde uznal za vhodné a vždy očaroval obrovskou dynamikou i neskonalou delikátnosťou svojho prejavu. Bol veľmi kultivovaný a zbožňoval literatúru, jeho veľkými vášňami boli Marcel Proust a Thomas Mann, rozprával plynule po nemecky a francúzsky a zbieral umelecké a dekoračné predmety. V jeho byte sa nachádzali ruské ikony zo 14. storočia a viacero obrazov renomovaných ruských maliarov. Sám bol výborný maliar a maľoval v impresionistickom štýle. Richter nikdy oficiálne nevyučoval ani nemal žiadnych súkromných študentov. Tvrdil, že nemôže vyučovať, keďže sám sa má stále čo učiť. Nadviazal však priateľstvo s viacerými mladými klaviristami, ako napríklad s Lazarom Bermanom, Andrejom Gavrilovom a Zoltánom Kocsisom. Richtera sprevádzali na cestách dve koncertné krídla spolu s technikmi, kamkoľvek sa rozhodol ísť. Keď mal 70 rokov, vydal sa z Moskvy autom na šesťmesačnú cestu, došiel až do Vladivostoku a späť a „odskočil“ si aj do Japonska. V pre nás ťažko predstaviteľných podmienkach odohral 150 koncertov v najvzdialenejších kútoch Sibíri. Pre Richtera však bolo typické dať prednosť malým sálam v Novokuznecku, Kurgane, Krasnojarsku a Irkutsku pred slávnou Carnegie Hall. Najdôležitejšia bola preňho sloboda, preto nikdy nepodliehal žiadnemu politickému, finančnému ani umeleckému tlaku.
Pred koncom
Posledné roky života trávil Richter v Paríži a v Nemecku, do Moskvy sa vrátil iba niekoľko mesiacov pred smrťou. Na sklonku života trpel silnými depresiami kvôli zmenám v sluchu, ktoré mu znemožňovali počuť presné tónové výšky a tým pádom i hrať. Na jeho poslednom koncerte s orchestrom zazneli v roku 1994 tri Mozartove koncerty s Japan Shinsei Symphony Orchestra pod vedením jeho starého priateľa Rudolfa Barshaia. Svoj vôbec posledný recitál zahral v Lübecku 30. 3. 1995, kde uviedol dve Haydnove sonáty a Regerovo dielo Variácie a fúga na Beethovenovu tému. Richter poskytol v živote minimum interview, a preto je asi najvýznamnejším dokumentom, zachytávajúcim prierez celým jeho životom i s jeho vlastným komentárom, unikátne, 160-minútové video s názvom Richter: The Enigma, ktoré natočil režisér Bruno Monsaingeon tesne pred klaviristovou smrťou. Vo filme okrem záznamov z koncertov a záberov, zachytávajúcich Richtera v rôznych životných situáciách, číta Richter z vlastných denníkov, ktoré sú plné trefných a vtipných, ale často i veľmi sebakritických a sarkasticky horkých postrehov o umení a živote. Kamera tu zachytáva Richtera ako zlomeného starca, naplneného depresiou a smútkom, ktorý i na sklonku života prejavuje nespokojnosť sám so sebou a so svojou interpretáciou. Monsaingeon tu predstavuje obraz Richtera ako záhadného, enigmatického umelca, plného protirečení, rozporov a vnútorného súboja so sebou samým i so svetom okolo seba. Jeden z najväčších umelcov 20. storočia však napriek rozporom a tajuplnosti po sebe zanechal veľkolepé dedičstvo v podobe zážitkov z koncertov, spomienok jeho súčasníkov a hlavne unikátnych nahrávok, ktoré sú svedkom jeho skvelej, výnimočnej osobnosti. Sviatoslav Richter zomrel v Moskve 1. augusta 1997 vo veku 82 rokov.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.