Nahrávanie folklóru na území Slovenska VII

Siedme pokračovanie seriálu musíme začať opravou a spresnením údajov o zberateľskej činnosti Vikárovcov na Slovensku. Hoci Béla Vikár nahrával ľudové piesne aj na území Slovenska, venoval sa výlučne maďarskému folklóru. Nahrávanie slovenských piesní zveril do rúk svojmu nevlastnému synovi Mártonovi Vikárovi. Ten u nás pracoval takisto oficiálne ako jeho otec, s finančnou podporou Ministerstva kultúry Uhorského kráľovstva. Jeho zbierka fonogramov z trenčianskeho Považia a z Kysúc je uložená v Národopisnom múzeu v Budapešti. Béla Bartók z nej transkriboval 145 piesní, ktoré zaradil do svojej zbierky Slovenské ľudové piesne.

Zoltán Kodály na Slovensku

Hudobný skladateľ, etnomuzikológ a hudobný pedagóg Zoltán Kodály, člen Maďarskej akadémie vied, sa narodil v Kecskeméte 16. decembra 1882, zomrel v Budapešti 6. marca 1967. Kodályovci boli nadšení amatérski muzikanti. Otec Frigyes, železničiar, bol huslistom, matka Paulina (dcéra Poliaka Franciszka Jałowieckého) hrala na klavíri. Z hontianskej Soby (Szob) sa Kodályovci 21. novembra 1885 presťahovali do Galanty, kde bol otec prednostom stanice až do roku 1892. O Kodályovom detstve prežitom na Slovensku máme pomerne bohaté vedomosti vďaka výskumom hudobného pedagóga a folkloristu Alexandra Melichera. Na prostredie malého mestečka, galantskej železničnej stanice a ľudovej školy sa viazali aj prvé hudobné zážitky a spomienky Zoltána Kodálya. Jeho otec si požičiaval noty vo Viedni, ktorá bola bližšie ako Budapešť, a niekedy aj medzi dvoma vypravenými vlakmi prišiel do bytu a zahral si na husliach. So ženou hrával Mozartove a Haydnove sonáty. Niekedy si na spoločné muzicírovanie pozvali aj železničného úradníka, ktorý hral na flaute, a miestneho učiteľa, ktorý hral na violončele. „Raz v letný večer, keď do izby vnikalo zlatočervené svetlo a rodičia muzicírovali, mohol som mať tri alebo štyri roky, ležal som na dlážke pod klavírom. Vtedy som zažil svoj prvý a najväčší hudobný zážitok. Neskôr som sa dozvedel, že skladba, ktorú hrali, bola Mozartova Husľová sonáta F dur. Nezdá sa mi, že by som sa bol stal hudobníkom, akým som, a či by som sa vôbec bol stal hudobníkom, keby vtedy moji rodičia boli hrali nejaký populárny šláger.“

V Galante mal Kodály aj prvé skúsenosti so školským systémom hudobnej výchovy, ktorý ho neskôr priviedol k intenzívnemu úsiliu o jeho prepracovanie, z čoho sa po rokoch napokon zrodila svetoznáma Kodályova metóda: „Nevhodné piesne, ktoré viem, som sa naučil v materskej škole alebo v škole. Buďme však spravodliví. Nie všetky boli zlé. Ani tie texty, ktoré sa spievali na známe melódie. Aj dnes (v roku 1941) počujem, ako vrúcne spievala báseň Pála Lukácsa tá dobrá stará pani v materskej škole v Galante.“

Aj v roku 1960 sa Kodály hlásil k svojim kamarátom z ľudovej školy, s ktorými sa učil spievať ešte „po starom“: „Moji bosonohí priatelia z národnej školy v Galante – mysliac na vás som písal tieto cvičenia. Vaše hlasy vo mne znejú aj cez hmlu päťdesiatich rokov. Kde ste sa podeli? Vy roztopašníci, bitkári, vtáčkári, vy, čo ste sa ničoho nezľakli, junáci, vy speváčky, tanečníčky, poslušné a pracovité dievčence. Keby nás vtedy boli takýmto a iným veciam naučili, iný život by sme boli vytvorili v tomto malom štáte. A tak táto práca zostáva na tých, ktorí si teraz začínajú uvedomovať, že nie je veľmi cenné, keď pre seba spievame. Je krajšie, ak spievame dvaja, potom viacerí, stovky, tisíce, kým sa neozve veľká Harmónia, súčasťou ktorej sme my všetci.“ Tieto slová napísal Kodály ako sprievodný text k svojim Malým biciniám, dvojhlasným cvičeniam pre žiakov základnej školy, ktoré vychádzajú aj z ľudových piesní zapísaných v okolí Nitry a Galanty. Aj s týmito piesňami sa zoznámil ešte skôr, ako ich chodieval zapisovať po dedinách. Vďačil za to najmä dievčatám z okolia Galanty, ktoré slúžili u Kodályovcov: „Róza, Agneša... a ďalšie spevavé dievčence, bývalé čeľadnice mojich rodičov, moje prvé nezabudnuteľné učiteľky hudby... Od vás som sa naučil po maďarsky spievať... Nikdy by som sa nebol mohol stať skladateľom maďarskej hudby bez slúžok z nášho domu.“

Zoltán Kodály vždy zdôrazňoval, že aj inštrumentalisti by sa mali najprv venovať spevu. Je zaujímavé, že napriek muzikantským podnetom v rodine sa aj u neho v detstve najprv prejavil záujem o spev: „Hoci klavír tam stál, nemal som nejakú mimoriadnu chuť cvičiť. Oveľa radšej som len tak pre seba, bez textu, spieval v prírode. Zrejme to boli moje prvé kompozície, ktoré mi vtedy priniesli viac radosti ako neskôr hociktorá moja skladba. [...] Skôr som začal spievať ako hovoriť a viac som spieval ako hovoril. Prvý hudobný nástroj som si zhotovil sám. Nemal som ani štyri roky, keď som vzal mamičke cedidlo a natiahol som naň povrázok. Na týchto strunách som hral a pritom spevom improvizoval rôzne melódie. Vždy som si hneď zapamätal všetko, čo som počul. Rodičia ma už ako troj-štvorročného predstavovali hosťom. Podľa počutia som si zapamätal dosť zložité melódie. Vtedy som prvý raz videl violončelo a hral som na ňom tak, že ležalo na pohovke. Pán učiteľ Waldmann mi dal do ruky slák, ja som ťahal a on na C strune ťahal prst raz vyššie, raz nižšie. Vznikali tak zvuky, ktoré sa podobali na bručanie medveďa.“
Zoltán Kodály sa v Galante stretol aj s jednou z podôb ľudovej inštrumentálnej hudby, ktorá na neho zapôsobila tak silno, že v roku 1933 ho inšpirovala na napísanie orchestrálnej suity. Tance z Galanty sú spomienkou na slávneho primáša Jánoša Mihóka, ktorý sa v Galante narodil i zomrel (1858–1904). Mihók mal dvanásťčlennú cigánsku muziku, ktorá bola v službách Esterháziovcov v Galante, ale s úspechom hrala aj na švédskom kráľovskom dvore. Mihókovci mali v repertoári najmä verbunky. Kodály uviedol svoju skladbu slovami: „V Galante pôsobila slávna Mihókova kapela. Pred sto rokmi tu bola iste ešte slávnejšia. Dnes už o nej niet ani chýru. Toto dielko chce nadviazať na staré galantské tradície.“

V Galante v šťastnom prostredí prežil Zoltán Kodály spolu s rodičmi, so staršou sestrou Emíliou (dobrou klaviristkou) a s mladším bratom Pálom, so svojimi kamarátmi a s priateľmi a známymi rodičov, celých sedem rokov, ktoré hodnotil ako najšťastnejšie obdobie svojho detstva a počas ktorých získal aj prvé podnety na svoj záujem o ľudové piesne, o ich zbieranie a nahrávanie. V roku 1892 preložili Frigyesa Kodálya za prednostu železničnej stanice do Trnavy. Tak sa Kodályovci 10. mája presťahovali do väčšieho mesta s bohatými kultúrnymi tradíciami. V septembri začal Zoltán navštevovať gymnázium, kde pôsobili kvalitní hudobní pedagógovia. Intenzívne sa začal učiť hrať na husliach a onedlho vedel zahrať husľový koncert Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Nepokladal za dôležité venovať sa jednému hudobnému nástroju. Neskôr spomínal, že už vtedy viac komponoval, ako hral. Keď však potrebovali violončelistu, aby si so spolužiakmi mohli zahrať Haydnove kvartetá, Kodály sa naučil hrať aj na violončele. Rodičia sa usilovali obmedziť synov záujem o hudbu, hoci ju sami mali radi – jednoducho nechceli, aby sa z neho stal muzikant. Preto sa musel venovať predovšetkým štúdiu, na hudbu mu ostával voľný čas. Ale v rodine sa naďalej muzicírovalo a do domácich koncertov sa zapájali aj hostia. Sestra často hrala na klavíri. Kodály sa naučil niekoľko Beethovenových sonát naspamäť iba tak, že ju počúval zo susednej izby, keď sa mal učiť gréčtinu. Na Trnavskom arcibiskupskom gymnáziu sa zrodilo aj Kodályovo celoživotné priateľstvo s jeho spolužiakom Mikulášom Schneidrom-Trnavským. Profesor hudby Vojtech Toldy ich ako hudobne nadaných žiakov zapájal do činnosti školského orchestra i zboru. „Kodályov otec bol prísny, svedomitý predstavený. Jeho syn mal po kom zdediť ambície, vytrvalosť, no i vlohy. Kodály vychovával syna k prísnej disciplíne. Chlapec nemal kamarátov, poznal len dve cesty: cestu z domu do školy a zo školy domov. Bol málovravný a uzavretý. My ostatní sme už dávno chodili k starému Matzenauerovi, regenschorimu dómu, hrať a spievať na chórus, keď on o týchto muzikantských radostiach nemal ani tušenia. František Otto Matzenauer, zvaný Fotti, mal trinásť detí, všetky spievali a hrali na chóre dómu. Do tejto muzikantskej spoločnosti, do ktorej sa pridružil celý rad kamarátov, podarilo sa nám privábiť aj nášho samotára Zoltána. Cítil sa v tomto prostredí ako v novom svete,“ – spomínal na tieto časy Mikuláš Schneider-Trnavský.

V tomto inšpiratívnom prostredí sa Kodály začal ešte intenzívnejšie venovať komponovaniu. Na jeho prvé skladateľské pokusy sa viaže aj ďalšia spomienka Mikuláša Schneidra-Trnavského: „Béla, syn starého pána Matzenauera, chcel raz do repertoáru chóru prepašovať Kodályovo Ave Maria pod Güttlerovým menom. Starý Fotti sa na skladbu pozrel a povedal: Toto nekomponoval Güttler, to sa hrať nebude.“ Okrem praktického muzicírovania získaval Kodály dôležité vedomosti najmä vďaka štúdiu partitúr v archíve speváckeho zboru. Vznikla tak Predohra d mol, ktorá bola verejne predvedená vo februári 1898 a v bratislavských novinách Westungarischer Grenzbote vyšla priaznivá recenzia na Kodályovu premiéru.

Zoltán Kodály mal okrem hlbokého vzťahu k ľudovej piesni aj veľký záujem o turistiku, hory, cestovanie. S tým súvisí aj významný zážitok z jeho trnavského obdobia, v ktorom sa tieto dva záujmy stretli a ovplyvnili jeho ďalšiu zberateľskú činnosť spojenú s nahrávaním ľudových piesní: „Vždy žila vo mne túžba po horách, ale iba neskôr som mohol svoju túžbu naplniť. Malé Karpaty som videl z Galanty vzdialené, modrasté, z Trnavy boli už bližšie. Pochodiť som ich však mohol až neskôr. Vtedy nebolo zvykom chodiť na výlety. [...] Závažným nedostatkom vtedajšej výchovy bolo, že nás nepobádala k výletom. Spolužiaci okrem najbližšieho okolia nepoznali krajinu. Otec vzal na svoje letné cesty mňa a môjho brata. Tak sme videli Považie, Košice, Kluž, Brašov a miléniovú Budapešť.“
Vieme, že práve na Miléniovej výstave v Budapešti v roku 1896 sa Kodály oboznámil so zberateľskou činnosťou Bélu Vikára a ak aj Vikár v tom čase ešte nemal fonografické nahrávky, dozaista už hovoril o svojich plánoch s fonografom. Mladý Kodály sa iba utvrdil vo svojom presvedčení o potrebe zbierať ľudové piesne a dozvedel sa aj o novej technickej vymoženosti, ktorá by mu pri tejto práci pomohla.
Zoltán Kodály zmaturoval na gymnáziu v Trnave v júni 1900, vo všetkých predmetoch dosiahol výborný prospech. V novom školskom roku začal študovať na Hudobnej akadémii v Budapešti a na želanie rodičov aj maďarský a nemecký jazyk na filozofickej fakulte. Jeho stály pobyt na území Slovenska sa skončil, ale práve sem ho o niekoľko rokov neskôr viedli jeho prvé uvedomelé cesty za folklórom.

Kodály a ľudová pieseň

Ľudové piesne z okolia Galanty zaujali Kodálya už v detstve a ako gymnazista v Trnave pociťoval potrebu zapísať každú melódiu, ktorú počul. Prirodzene, zasa to boli predovšetkým ľudové pesničky, ktoré spievali spolužiaci, a piesne z okolia Trnavy. Už vtedy začal uvažovať o vzťahu ľudí k starej ľudovej piesni, o spoločenskej funkcii ľudovej piesne a o vzťahu umelej piesne 19. storočia k ľudovej piesni. Tak sa zrodila aj zbierka slovenských ľudových piesní z okolia Trnavy, ktorú potom dal k dispozícii Bartókovi. Hoci sa neskôr Kodályovo etnomuzikologické bádanie dostalo trochu do úzadia za Bartókove výskumy (Kodály celú svoju zbierku poskytol Bartókovi a sám využíval ľudové piesne predovšetkým ako inšpiráciu pri komponovaní a pri vypracovaní metódy výučby spevu), už vtedy si uvedomil potrebu porovnávať maďarský folklór s folklórom susedných národov. Neskôr túto myšlienku explicitne vyjadril Béla Bartók v úvode k 1. zväzku svojich Slovenských ľudových piesní. Štúdium maďarčiny a nemčiny na filozofickej fakulte v Budapešti zakončil Kodály dizertačnou prácou Strofická výstavba maďarských ľudových piesní (1906). Vtedy mal už preštudované viaceré zbierky ľudových piesní a uvažoval o napísaní dejín ľudovej hudby. Tejto myšlienky sa vzdal práve pre neuspokojivú úroveň starších zbierok – často boli nepresné, so zlými zápismi, neobsahovali melódie alebo to boli iba zápisy v podobe klavírneho sprievodu. Bolo teda treba zbierať a nahrávať. Kodály vyhľadal Bélu Vikára, o ktorého zberateľskej činnosti vedel už od návštevy Miléniovej výstavy v roku 1896. Vikárovu dôveru nebolo očividne ľahké získať:
„Vikár sa nazdával, že chcem vytvoriť novú teóriu o ľudovej hudbe, čo bolo v tých rokoch v móde. Ubezpečil som ho, že sa nezaoberám teóriou, pripravujem sa za hudobného skladateľa. Na toto povolanie, ale aj z vedeckého záujmu, sa chcem dôkladne zoznámiť so živou ľudovou piesňou, lebo zápisy, ktoré som našiel v rôznych zbierkach, ma neuspokojujú, a aj sám sa chcem venovať zbieraniu. Pomaly som ho presvedčil, zaviedol ma do svojej malej izbietky v múzeu, kde boli poukladané fonografické valce a malý klavír vo veľmi zlom stave, ktorý sa len horko-ťažko vmestil do miestnosti. Pýtam sa ho, načo je tu klavír. Vraj ho potrebuje István Kereszty, ktorý tu prepisuje piesne z fonogramov. Naučil ma narábať s fonografom a potom ma nechal samého. Mnoho šťastných hodín som prežil v tej malej tmavej izbičke. Striedavo som počúval nahrávky ľudových piesní a hral som na klavíri svoje skladby, ktoré vznikali pod vplyvom vypočutých melódií.“
Do tohto obdobia patrí aj zoznámenie sa s Bélom Bartókom. Obaja mladí muži mali uzavretú, neprístupnú povahu a na základe ich záujmu o hudbu ich zoznámila budúca Kodályova manželka Emma Gruberová-Schlesingerová: „Navštevovali sme tú istú školu. Od roku 1900 sme celé roky chodili obaja do tej istej Hudobnej akadémie. A predsa sme sa nikdy nestretli, lebo Bartók tam chodieval v iné dni ako ja. Okrem toho bol veľmi utiahnutý a nekamarátil sa ani so spolužiakmi zo svojej triedy... Aj ja som bol dosť nedôverčivý a napokon aj pre veľkú zaneprázdnenosť som sa vyhýbal družnosti... Do bližšieho kontaktu s Bartókom som sa dostal od roku 1905.“
A práve v tomto roku sa Kodály, vyzbrojený fonografom (ešte skôr ako Bartók), vybral na svoju prvú zberateľskú cestu za ľudovou piesňou do Matúšovej zeme (okolie Galanty ohraničené Malým Dunajom a Váhom). Už sa oboznámil s Vikárovými fonogramami, preto sa rozhodol, že bude sám zaznamenávať nefalšované ľudové piesne z pier „stromov piesní“, ako volali Maďari dobrých informátorov, nositeľov tradície s bohatým repertoárom. Za jeden mesiac zozbieral v okolí Galanty stopäťdesiat piesní. Trinásť z nich uverejnil v časopise Ethnographia pod titulom Piesňová zbierka z Matúšovej zeme (1906) a využil ich spolu s ďalšou tisíckou piesní aj pri písaní spomínanej dizertácie. Kodály prišiel do Galanty v roku 1905 a vyhľadal tu svojich bývalých spolužiakov, na ktorých bude spomínať aj neskôr: „Pri svojich cestách do zahraničia vždy som mal pred sebou plejádu otrhaných, bosých detí s črtami mojich bývalých spolužiakov z Galanty, ktorí zborovo volali: ,Nenechaj nás tu!‘... Tí ma usmernili späť, zbytočne ma lákal ľahší, krajší a pokojnejší život vzdialených štátov. Tí udržiavali vo mne vieru, že aj doma možno a treba takýto život vytvoriť... Vždy som žil v nádeji, že tu raz bude krajší život ako predtým.“
Spolužiakov a známych poprosil o pomoc pri výbere obcí, do ktorých sa potom vybral pešo s chlebníkom cez plece a s fonografom. Na tomto prvom výskume z Galanty navštívil Kodály Sereď, Veľkú Maču, Sládkovičovo, Váhovce, Košúty, Mostovú, Matúškovo, Horné a Dolné Saliby, Tomášikovo, Šaľu, Diakovce, Tešedíkovo, Kráľov Brod, Žihárec, Trstice, Vlčany, Neded a Kollárovo.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.