Karol Anton Medvecký sa narodil 8. júna 1875 v Oravskom Podzámku – Dolnej Lehote. V rokoch 1887–1895 študoval na gymnáziách v Trstenej, Skalici, Ružomberku, Banskej Štiavnici, Lučenci a v Košiciach a v roku 1899 absolvoval teológiu na bohosloveckom seminári v Banskej Bystrici. Potom pôsobil ako rímskokatolícky kaplán v Detve, Krupine, Jastrabej, Veľkom Poli, Píle, Beňuši a v Detvianskej Hute, od roku 1904 bol administrátorom v Donovaloch, Brehoch a v Prochoti a od roku 1909 v Bacúrove. V roku 1918 ho vymenovali za vládneho referenta pre cirkevné záležitosti na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska v Žiline a v Bratislave. Od roku 1920 pôsobil ako farár v Bojniciach, v roku 1922 sa stal titulárnym prepoštom. Karol Anton Medvecký zomrel v Bojniciach 12. decembra 1937.
.jpg)
Časté zmeny pôsobiska Karola Antona Medveckého súviseli s jeho národným uvedomením. Zapojil sa do národného hnutia, ako kňaz rozvíjal národnouvedomovaciu a ľudovýchovnú činnosť. Cirkevná vrchnosť ho za to prenasledovala, ustavične prekladala z jednej chudobnej farnosti do druhej, až napokon skončil v Bacúrove, kam odkladali kňazov so slovenským zmýšľaním (okrem Medveckého tu pôsobili napr. František Víťazoslav Sasinek a Andrej Truchlý-Sitniansky). Zdá sa až neuveriteľné, že prvou zámienkou na intenzívne perzekúcie bola podľa Medveckého spomienok práve prednáška s ukážkami nahrávok z Detvy:
„Z Krupiny zariadil som na národných slávnostiach v Martine malú výstavu detvianskeho ľudového umenia v sprievode mojej prednášky O ľudovom umení v Detve. Medzi prednáškou predvádzal som na fonografe zachytených niekoľko ľudových piesní z Detvy. Prednáška i s výstavou vzbudila značnú pozornosť a bola nielen prvým mojím debutom pred slovenskou verejnosťou, ale bola aj začiatkom mojich prenasledovaní so strany maďarských cirkevných i svetských vrchností, ktoré neutíchli do samého prevratu.“
Medvecký sa zapájal aj do slovenského politického života v prvých desaťročiach 20. storočia. V roku 1905 bol signatárom žilinskej porady o založení Slovenskej ľudovej strany, v roku 1917 sa po Jozefovi Gregorovi-Tajovskom stal tajomníkom Slovenskej národnej strany. Zúčastnil sa na jej dôvernej porade v Martine 24. mája 1918, kde prijala stanovisko o sebaurčovacom práve slovenského národa a o spoločnom štáte Čechov a Slovákov. V roku 1918 bol členom výkonného výboru a tajomníkom Slovenskej národnej rady a signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. Ako vládny radca pre katolícke cirkevné záležitosti mal Medvecký významný podiel na poslovenčovaní cirkevnej správy. Od roku 1925 bol podpredsedom slovenskej organizácie Československej strany lidovej a spolupracoval s jej tlačovým orgánom Ľudová politika. V rokoch 1918–1920 bol poslancom Národného zhromaždenia, od roku 1926 predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a redaktorom Časopisu MSS a Zborníka MSS.
Historiografická, etnografická a múzejnícka činnosť bola integrálnou súčasťou Medveckého národnooslobodzovacích a vlasteneckých úsilí. Venoval sa dejinám slovenského katolíctva, dejinám svojich pôsobísk a problematike zániku Uhorska a vzniku československého štátu. K tejto problematike publikoval aj dobové dokumenty, ktoré poskytujú bádateľom bohatý materiál. Je autorom čŕt o živote a diele Jozefa Hollého, Jozefa Ľudovíta Holubyho, Ľudovíta Mičátka, Františka Richarda Osvalda a Andreja Truchlého-Sitnianskeho. Osobnosti Andreja Kmeťa venoval až dve monografie (1913, 1924). Napísal cestopisné črty z Juhoslávie, Francúzska a Anglicka. V memoároch Z mojich rozpomienok k šesťdesiatinám (1935) zhrnul skúsenosti z osvetovej a literárnej činnosti i z politiky a zaradil do nich aj svoju personálnu bibliografiu.
Pri národopisnom a folkloristickom výskume bol Karol Anton Medvecký zástancom precíznych metód práce, k čomu patrí aj jeho záujem o fonograf. Kládol dôraz na autentické zaznamenávanie ľudovej slovesnosti. Podobne pristupoval aj k opisom zamestnania, zvykov a umeleckého prejavu ľudu v miestopisných črtách.
Detva a prvá slovenská monografia
Pre slovenskú etnografiu a etnomuzikológiu majú najväčší význam tri Medveckého knižné publikácie: bohato ilustrovaná Detva (1905) – prvá slovenská vlastivedná monografia, Slovenská ľudová ballada (1918) a Sto slovenských ľudových ballád (1923). Autor v nich využil aj materiál získaný prácou s fonografom. Knihu uvítal Andrej Kmeť slovami: „Čo sem-tam pojedinne a roztrúsene čítať o Detve, to v prítomnej monografii v netušenej bohatosti a príjemnej zriadenosti nájdete zostavené mravenčou pilnosťou mladého nadaného spisovateľa. Len škoda-preškoda, že ako stromčok vesele rastúci z pôdy svojej, v ktorej našiel sa tak skoro doma sťaby v rodnom kraji, z milej Detvy bol tak predčasne vytrhnutý. Bolo by toho ešte viac!“
Monografia Detva vyšla v roku 1905, keď mal Karol Anton Medvecký tridsať rokov. Do Detvy prišiel hneď po vysviacke 3. júla 1899 ako dvadsaťštyriročný a od júla 1901 bol už preložený do Krupiny. Materiál k monografii z vlastného výskumu a množstva prameňov, literatúry a štatistík teda zozbieral za necelé dva roky. Na fonograf nahrával napochytre v lete 1901, keď ho zastihla správa o nútenom odchode z obce. O jeho preloženie do Krupiny sa postaral vikár Ján Havran, ktorý bol známy prenasledovaním slovenských kňazov a aj Medveckého ešte viackrát šikoval z miesta na miesto. Práve v Krupine sa rodila knižná podoba monografie: „Čím väčšia bola moja úradná zamestnanosť, tým intenzívnejšie som pracoval a len po nociach napísal som spomenutú už Detvu.“
Andrej Kmeť oceňoval Medveckého prácu aj pre neľahké podmienky, ale v predslove zdôrazňuje všeobecnú náročnosť podobného podujatia: „A neni to ľahká práca písať monografie.“ Keď vymenúva, aký materiál treba získať, nezabúda ani na etnografický a folkloristický zber: „... treba opísať kroje a ozdoby znalecky, v kresbách a svetlopisoch; spevy s nápevmi, ba až s krajovým prízvukom, ktorý možno zachytiť len fonografom.“ Vari to nie je narážka na regionálny interpretačný štýl, o ktorom podá najlepšiu výpoveď práve zvukový záznam? „Čo do vernosti líčenia prísne etnografického (povaha ľudu, kroj, spevy atď.) monografiu Detva možno prirovnať k ruským spisovateľom, ktorí nelichotia obecenstvu, ale pravdu nezaobalene hovoria s tým jedine šľachetným úmyslom, aby ho vychovávali.“ A skutočne – hoci sa aj Medvecký pri kladných črtách Detvanov necháva uniesť romantickým nadšením, nikdy ich nepodáva nepodložené a nezanedbáva ani nedostatky a necnosti, hoci nezabúda ani na hľadanie ich príčin. Všetko je to v súlade s postojom kňaza-ľudomila, ktorý verí v dobro v človeku a v možnosť jeho nápravy.
Karolovi Antonovi Medveckému teda išlo o zostavenie komplexnej monografie Detvy. Nájdeme tu kapitoly venované polohe obce, toponymám, podnebiu, predhistorickým výskumom, dejinám obce i cirkevným dejinám, cirkevným pamiatkam a sociálnym ustanovizniam, obecnej správe, školstvu a vzdelaniu, obyvateľstvu, priezviskám, sociálnym pomerom, remeselnej výrobe a priemyslu. Národopisu je venovaná asi polovica 350-stranovej knihy veľkého formátu a autora zaujíma hmotná i duchovná kultúra detvianskeho ľudu.
Samostatné kapitoly venuje ľudovému staviteľstvu a bývaniu, odevu, výšivkám a ornamentom (rezbárstvu). V súvislosti s nárečím skúma aj frazeológiu, príslovia, porekadlá a pranostiky. Zaujímavé charakteristiky povahy Detvanov podáva v kapitole Detvan v jeho žití a bytí. Ďalej Medvecký opisuje ľudové obyčaje, povery, čary a lieky, zaznamenáva povesti a báje. V kapitole Spev, hudba a tanec kladie dôraz na naratívne piesne a ich námety a zaraďuje sem aj hudobnú charakteristiku, ktorú vypracoval Milan Lichard. Z inštrumentálnej hudby píše o husliach (spomína cigánske i sedliacke muziky a niektoré tance), o zanikaní hry na gajdách, o pastierskych píšťalkách, no najmä o fujare, ktorá ho očarila natoľko, že bola zrejme hlavným podnetom záujmu o nahrávanie fonografom: „Je to v priemere asi 1 dm široká a asi o päť palcov vyše chlapa siahajúca bazová alebo lipová dúčela, opatrená troma dierkami dolu. Vrchný koniec je uzavrený, k tomuto rovnobežne pripravená je remencom alebo mosadzným drôtom tenšia asi 30 cm dlhá píšťalka, opatrená na spodňom svojom konci cípikom, piskorom, ktorý pri pískaní príde medzi perny.
Fujara býva riadne ornamentovaná rastlinnými motívmi podelenými na viac polí; zvnútra potrebno ju častejšie olejom namastiť. Pískanie na tomto nástroji je zvlášť pre cudzinca veľmi obtiažne pre veľkú diaľku dierok od piskora, áno aj samé dierky sú priďaleko jedna od druhej. Fujara je temer nezbytná pre pastierov oviec. S fujarou kráti si čas, odháňa trúdne myšlienky, rozkošou bárs nepovedome naplňuje nielen seba, lež aj celý diaľny kraj okúzľuje jej uchvátivo melancholickými, srdcom otriasajúcimi zvukmi. Fujarou obháňa svoje stádo, ba aj tie ovečky sú akési krotkejšie, držia sa lepšie pohromade, i pes belko ostražitejší je pri nežných tónoch fujary. Ňou sa podopiera valach, preskakujúc často poltreťa metra široké priepadiská a horské potôčky, a ňou sa vie, keď mu je zapotreby – aj udatne brániť. O valašku opretý nôti si čudesné svoje piesne za celé hodiny a vtedy ho nespozorovane počuť je pre cudzinca neporovnateľná slasť a rozkoš. Alebo keď v nedeľu večierkom uberajú sa dolu Detvou dvaja-traja, keď súdruh pekným barytónom sprevádza rozmarné trily fujary – človek by zasníval o večných symfóniách nadhviezdnych zborov, o budúcej mohutnosti, sláve – keby ho neovanul od Poľany drsný severák krušných osudov nášho ľudu. (...)
Fujarových nápevov rozoznal som len niekoľko, lež bočné modulácie varírujú sa donekonečna; a to vždy tak krásne, tak cituplne! Piesne fujarové považujem za typické pre detviansky ľud. Ony vyjadrujú síce žiaľ tiež aj iné city srdca plasticky, tklive, dojímave, lež nie jako piesne niektorých národov s divokou zúfalosťou, áno v každom zvuku nachádzame popri žiali aj iskierku nádeje i útechy, ktorá mierni krutosť bôľu. Piesne tieto (fujarové) znotovať nepodarilo sa dosiaľ nikomu, veď sa tie modulácie tak rýchle, nespozorovane jedna do druhej vlievajú, že ich zachytiť nemožno. Jedine na fonografe by sa dali zvečniť, lež tiež len s veľkými technickými ťažkosťami, ktoré odstrániť nepodarilo sa nám dosiaľ. Čo pri týchto nápevoch zvlášť nápadné je, je vyšvihnutie hlasu do výšky vždy pri začiatku (v osnove riadne so slovcom „Ej“), ktorý potom postupne padá, až na konci nápevu v hlbokých zvukoch a krásnych trilách zamiera.“
Teda práve hru na fujare, na ktorej Medveckému tak záležalo, sa mu nepodarilo fonografom nahrať. Zbierka detvianskych piesní zaberá celých 83 strán monografie Detva. Pri 53 piesňach je uvedený aj nápev (zrejme zápisy Milana Licharda) a pri 31 nápevoch nájdeme poznámku „dľa fonografu“. To isté sa týka aj Medveckého dvoch zbierok balád. Piesne v monografii Detva rozdelil do skupín: balady a romance, zbojnícke, valaské, žalostné, ľúbostné, svadobné, vojenské, spoločenské, mravokárne, zábavové a smiešne (humoristicko-satirické). Takto bude neskôr postupovať aj pri triedení balád, pri ktorých uvádza aj miesto výskytu (aj mimo územia Slovenska), meno informátora a tlačený či rukopisný prameň.
Bolo by to interesantné (z fonografu) spustiť detviansku fujaru!
Medvecký si zakladal na precíznej a objektívnej práci pri výskume a je teda celkom prirodzené, že ho zaujal fonograf, ktorý sa v tých časoch už čoraz častejšie využíval pre potreby etnomuzikológie. Ako sa však zoznámil s týmto technickým vynálezom, ako sa rozhodol zaobstarať ho na zber detvianskych piesní a hudby a ako bol prístroj napokon zakúpený a využitý? Najpodrobnejšie informácie o príprave monografie a o myšlienke využitia fonografu pri výskume v Detve prináša korešpondencia medzi Karolom Antonom Medveckým a Andrejom Kmeťom od 3. mája do 16. augusta 1901, ktorú publikovala Hana Urbancová v Slovenskom národopise v roku 2006.
Na nahrávacej akcii sa priamo či nepriamo zúčastnili štyri osobnosti vtedajšieho slovenského kultúrneho života – Karol Anton Medvecký, Milan Lichard, Andrej Kmeť a František Richard Osvald. Na začiatku všetkého bol Medveckého intenzívny záujem o národopis, ktorý ho priviedol do Uhorskej etnografickej spoločnosti: „Túha čo najdôkladnejšie napísať monografiu našej Detvy primäla ma k tomu, aby som sa dal vyvoliť za člena maďarskej etnografickej spoločnosti. Jej zborník Ethnografia čítajúc napadlo mi, že temer ani neznajú, neni sú v stave písať meritórne o inšom jako o slovanských predmetoch.“ (3. 5. 1901)
Medvecký píše o farebných ilustráciách so slovenskými črpákmi v tomto zborníku a o vlastnej zbierke, v ktorej má už dvadsaťjeden črpákov, dve praslice, lyžičník, svietnik, dva končiare a množstvo výšiviek. Slovenské črpáky pokladá za cennejšie než tie, ktoré sú zobrazené v maďarskom zborníku, ale obáva sa, že fotografie týchto črpákov nebude možné zaradiť do pripravovanej monografie. Ďalej sa zmieňuje o fujare, ktorej melódie mu nikto nevie zapísať do nôt: „A večná škoda im zahynúť! Čo robiť? Ako ich zachytiť? Vikár zberá maďarské ľudové nápevy pomocou fonografa, čo aj na parížskej výstave predniesol. Či by nebolo – v nedostatku inej odpomoci – radno a cieľu primerano požiadať tú spoločnosť, aby prepožičala svoj fonograf mne k zozbieraniu detvianskych melódií?! Jestli by ste Vy, dôstojný pane, z ohľadu národného nič proti tomu nemali, ja by som požiadal menovaný spolok. Jestli aj materiál prepustil by som maďarskej vede – zato spevy ostanú len vždy slovenské, poklad, neoceniteľné imania slovenského národa.“ (3. 5. 1901)
Dá sa teda predpokladať, že Medvecký sa o možnostiach využitia fonografu dozvedel v uhorskej etnografickej spoločnosti od Bélu Vikára – ten mal v tom čase zbierku 500 fonografických valcov, ktoré predviedol na Svetovej výstave v Paríži spolu so spisom Le recueil phonographique des chansons populaires en Hongrie. Andrej Kmeť už 16. mája napísal v Prenčove odpoveď, v ktorej povzbudzuje Medveckého v práci a sľubuje mu podporu aj pri zhotovení ilustrácií. Myšlienka možnosti využitia fonografu Kmeťa očividne nadchla:
„A s tým fonografom; či je to drahá vec, aby sme mohli svoj vlastný mať? Alebo na Slovensku z našich ľudí nemá ho dakto, čo by nám ho požičal? A síce rád utisnem sa na cudzích, ale len keď nemám svojich. A myslím, že tak cítite i Vy. Predbežne, ak Vám to možno, hľadzte sa naučiť sami tie pekné nápevy.“ (6. 5. 1901)
Nasledujúce štyri dni Kmeť očividne nezaháľal. Sám už rojčil o využití fonografu a získal pre túto myšlienku aj ďalších nadšencov – Františka Richarda Osvalda a Milana Licharda. Zdôrazňuje potrebu kúpiť vlastný prístroj, aby nahrávky ostali v majetku Muzeálnej slovenskej spoločnosti: „Na zakúpenie vlastného fonografa pre Múzeum obetoval p. Osvald 40 korún, toľko dám i ja a dajú snáď i druhí, aby sme mali vlastný stroj a nemuseli utisnúť sa na vrahov a obetovať ešte svoje plody ich molochovi. U toho ‚Vikára‘ (Kto je to, čo je to? Len nie Havran?!!) prezvedzte sa, kde možno kúpiť stroj; najlepšie by bolo, keby sme dostali cenník, aby sme videli i ceny. Pritom tiež, ak Vám možno, študujte zaobchodenie s fonografom. P. Osvald píše medzi iným: ,List z Detvy (ktorý som mu zdelil) ma z jednej strany potešil, z inej strany vzbudil vo mne obavu, že reku trudy p. kaplánove povandrujú do Pešti za heslom: U nás niet, kto by moje veci a štúdiá ocenil... Keď si Múzeum zadováži fonograf (veď tuším to ani nekoštuje tak mnoho, že by sme to neuvládali!), môže si spevy hockedy spustiť z ‚partesu‘ v Detve zachyteného.‘ A nadhadzuje znamenitú myšlienku: ,Bolo by to interesantné na augustových slávnostiach vo valnom zhromaždení spustiť detviansku fujaru!‘ Hej, keby nám to bolo možné! Snáď dá Pán Boh! – Píšem dnes o veci i do Sv. Martina pánu Milanovi Lichardovi nie bez tajného úmyslu, keby tak on dostal chuť vybehnúť na Detvu a spisovať nápevy. On je znalec a k tomu snáď najdriev našiel by si slobodného času. Teda predbežne neunáhlite sa s ponúknutím nápevov cudzím.“ (10. 5. 1901)
O šesť dní neskôr píše Medvecký v Detve odpoveď, v ktorej víta Kmeťovu aktivitu a rozhodnutie Muzeálnej slovenskej spoločnosti o kúpe vlastného fonografu pre potreby slovenskej etnomuzikológie: „Nebudete mi snáď zazlievať, že som sa obrátil o radu k Vikárovi čo uznanému odborníkovi v použití fonografa k cieľom folklóru, ktorého odpoveď – prosiac o jej späťzaslanie – tu pripojujem. Pán Osvald – ktorého vzácnu mienku ste mi zdeliť ráčili – priďaleké konsekvencie ťahal z mojich dobre mienených riadkov a ja ubezpečujem každého, že som nikdy nemienil moje skrovné trudy odoslať Maďarom; reč bola jedine o piesňach, ktoré by som bol bez fonografa nemohol pozbierať a ktoré už hynú – nuž nech by sa aspoň jako-tak zachránili! – Keďže ale našli sa takí mecéni, ktorí obetovali svoj groš a v takej štedrej miere – na každý pád je to zjav potešiteľný a oslobodzujúci ma od prílišných starostí. Iskrenná Vám vďaka, dôstojný Pane, za štedrú iniciatívu, vďaka aj dôstojnému pánovi Osvaldovi! Pán Boh zaplať! Z mojej stránky beriem na seba dopravné trovy a zaopatrenie potrebných platní, kým stroj k štúdiumu nápevov potrebovaný bude. Myšlienkou preukázať detvanské nápevy z príležitosti výročitých slávností v Martine zaoberám sa aj ja oddávna, ba zamýšľam predstaviť názorne celého Detvana v jeho kroji a umeniu – zriadiť miniatúrnu výstavku vecí na Detvu sa vzťahujúcich.
Čo mienite, aby som odpovedal Vikárovi na jeho list? Kto je on, neviem; možnože neskôr sa vyzviem; to jedno viem, že je medzi maďarskými folkloristami človek naslovovzatý a že sa na parížskej výstave s pochvalou preukázal so svojimi maďarskými nápevmi, nazbieranými pomocou fonografu. Na každý pád bez Vášho rozhodnutia a rady nič nepočnem. (16. 5. 1901)
Takto dozrievali plány na kúpu prvého fonografu a na jeho ďalšie využitie. Zdá sa, že u zúčastnených mužov nechýbalo ani nadšenie z neznámeho technického vynálezu. Ale prvé skúsenosti s novým prístrojom mali získať aj ďalších obetavých záujemcov o nový spôsob práce pri zbieraní ľudových piesní.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.