Leoš Janáček a jeho spolupracovníci

„Národní píseň – já v ni žiji od malička.“

Leoš Janáček okrem citovaného tvrdenia nezanechal nijaké svedectvo o svojom stretnutí s ľudovou piesňou v detstve v Hukvaldoch, odkiaľ odišiel ako jedenásťročný. Od druhej polovice 80. rokov sa začal do rodiska vracať cez prázdniny a vtedy už zbieral piesne a tance v neďalekých Kozloviciach, vo Větrkoviciach, Mniší, Petřvalde a Kunčiciach, neskôr v Košatke a Tichej pri Frenštáte. Zozbieraný materiál neskôr spracoval v orchestrálnych úpravách (Lašské tance) i v balete (Rákós Rákóczy). Už pri týchto cestách si Janáček uvedomil pevnú spätosť ľudovej piesne s interpretmi, nositeľmi tradície: „Těm, kdož chtějí lidové písně zpívati, radil bych: běžte a učte se zpívati u těchto dědiců staré naší školy; jsou bídní, ba mnohý se mi skrýval, že neměl ani látaného oděvu; ale pospěšte si, sic vymře tak důležité ,ústní podání’ – v operních školách se s ním neshledáte.“ (Leoš Janáček: O lidové písni a lidové hudbě. Praha 1955.)
V roku 1891 zapisoval Leoš Janáček ľudové piesne a hudbu vo Velkej nad Veličkou a v Strážnici, neskôr svoj záber rozšíril na ďalšie obce. V tom istom roku bol v Makove, kde ho očaril viachlasný spev slovenských žien z Rovného: „Objevil jsem něco nového v lidové hudbě, zcela svérázného. Hodil by se pro to nejlíp název ,Nokturno’. [...] Jsou to zvláštní lidové zpěvy vícehlasé, lidem zajímavě harmonizované. Na svých potulkách krajem zachytil jsem je v kraji dosud lidopisci neprozkoumaném. Nemohu o nich hovořiti, abych se nerozechvěl.
V podvečer, po slunce západu, vyjdou děvčata na humny, nejlepším hlasem nadaná předzpěvuje, stojíc před všemi. Předzpívá a ostatní vpadávají, držíce se rukama pevně dohromady, originelní zpěvem, jenž táhne se přes vrcholy hor, padá v údolí a zaniká v dálce za vodou v tmavých lesích.“ (Adolf Piskáček: Večer s Leošem Janáčkem. In: Dalibor, 28, 1906, č. 28–29, s. 227)
V novembri 1892 usporiadal Leoš Janáček v Brne jedinečné podujatie – Lidový koncert, ktorým sa vlastne stal priekopníkom folkloristického hnutia. Na programe boli orchestrálne úpravy ľudových piesní a tancov spojené s vystúpením ľudovej hudby Pavla Trna z Velkej. Už v tomto roku sa Janáček zaujímal o kúpu fonografu. V liste zberateľovi Martinovi Zemanovi z Velkej nad Veličkou píše: „Sbírkou mezi poslanci zemskými umožnilo se mi objednati již fonograf! To jest nejdůležitější.“
O rok neskôr písal, že fonograf je na ceste z Berlína. O ďalšom osude tohto prístroja nie je nič známe. Až v roku 1909 začal Janáček používať Edisonov fonograf kúpený v Brne.
V ďalšom období sústredil svoju pozornosť na prípravu Národopisnej výstavy českoslovanskej v roku 1895. Pripravil na ňu veľkolepú štvordňovú prehliadku ľudových piesní, hudby, odevu a zvykov z charakteristických oblastí Moravy a Sliezska. Ale bolo tu aj čičmianske gazdovstvo, kde hrala muzika z Velkej nad Veličkou, a slovenská krčma, kde vyhrávali Cigáni. V rokoch 1899‒1901 spolupracoval Janáček s Bartošom na vydaní zbierky Národní písně moravské v nově nasbírané. V tomto čase sa už intenzívnejšie zaoberal aj problematikou „nápěvkov mluvy“ (aj v súvislosti s prácou na opere Její pastorkyňa).
V roku 1902 vyzvalo Rakúske ministerstvo kultu a vyučovania všetkých miestodržiteľov a zemských správcov, aby podporili akciu Das Volkslied in Österreich. Pôvodne skromná iniciatíva viedenského nakladateľstva Universal Edition sa vďaka vládnej podpore rozrástla na veľkolepú akciu. Prvá schôdza zástupcov všetkých krajov sa konala vo Viedni 26. novembra 1904. Otakar Hostinský zastupoval české kraje, pre ktoré mali byť ustanovené dva výbory – český a nemecký. Hostinský presadil založenie tretieho výboru s názvom Pracovní výbor pro českou národní píseň na Moravě a ve Slezsku. Tento výbor sa prvý raz zišiel v Brne 7. januára 1906. Janáček bol členom ústredného výboru a stal sa predsedom moravsko-sliezskeho výboru, ktorého ďalšími členmi boli František Autrata ako dialektológ, Dušan Jurkovič ako znalec architektúry a Jan Vyhlídal zodpovedný za folkloristický výskum. Vymenovali aj zberateľov podľa oblastí – Hynek Bím mal na starosti Horácko a Hanú. Františka Kyselková medzi týmito zberateľmi ešte nebola.
Janáček pripravil pre zberateľov pokyny Sbíráme českou národní píseň na Moravě a ve Slezsku, ktoré sa stali oficiálnym dokumentom napriek úsiliu Josefa Pommera z Viedne, aby boli jeho pokyny záväzné pre všetky výbory. Janáček zapojil do prázdninového zbierania aj svojich žiakov zo školy pre organistov v Brne. Zapisovaniu piesní sa venovali aj mnohí učitelia a kňazi, takže do vypuknutia vojny nazbieral moravsko-sliezsky výbor vyše desaťtisíc piesní.
V októbri 1909 pracovný výbor konečne kúpil v Brne Edisonov fonograf a Leoš Janáček poveril prácou s ním dvoch najproduktívnejších zberateľov Františku Kyselkovú a Hynka Bíma, takže už 23. decembra 1909 mohol v správe pre Ministerstvo kultu a vyučovania vo Viedni napísať: „K položce 125 K za fonograf sděluji, že laciný Edisonův fonograf koná výtečné služby. Na jediný válec zachytá se píseň o všech verších. Varianty jednotlivých veršů (přepočetnými nebo nedopočetnými slabikami zaviněné) skvostně vystupují. Nejedna korektura zapsané po sluchu písně již provedena.“ (ÚEF Brno, sign. X 4/72)


Hynek Bím
Hynek Bím (1874–1958) získal prvé základy hudobného vzdelania od svojho otca. Keď mal jedenásť rokov, otec mu umrel, ale vďaka matkinej pomoci dokázal aj v ťažkých sociálnych podmienkach absolvovať učiteľský ústav v Brne, kde bol žiakom Leoša Janáčka. Ľudové piesne začal zapisovať v súvislosti s prípravou Národopisnej výstavy českoslovanskej v roku 1895 v mieste svojho prvého učiteľského pôsobenia v Ivančiciach v okrese Rosice a svoj záber postupne rozširoval aj na ďalšie okresy. Už v roku 1894 ho Janáček požiadal, aby poskytol svoje zápisy do Bartošovej zbierky. Bartoš mu za to niekoľkokrát vybavil zberateľské štipendium, Bímova zbierka sa takto rozšírila takmer na osemsto piesní. V rokoch 1899‒1905 pôsobil Bím ako učiteľ na Slovácku v obci Klobouky (v tejto oblasti zapísal ďalších 385 piesní) a do roku 1919 pôsobil v Strážnici. Bolo to jeho najplodnejšie zberateľské obdobie, do ktorého patrí aj nahrávanie na fonograf.

V rokoch 1907‒1913 zbieral piesne aj na Valašsku a keď bol v roku 1919 preložený do Skalice (pôsobil tu do roku 1934), rozšírila sa jeho zbierka o ďalšie slovenské piesne. V poslednom období zbieral v okolí Tišnova, kam odišiel v roku 1934 na dôchodok. Bímova rukopisná zbierka obsahuje 4 129 textov s nápevmi a v porovnaní s inými zberateľmi predstavuje veľký pokrok v notovom zápise. Bím mal absolútny sluch a dôsledne zaznamenával rytmické a melodické zmeny, odchýlky aj v rámci strofy, ako o tom napísal: „Slova písní jsou zapsána přesně tak, jak byla vyslovena, často i se změněnou výslovností v dalších slokách písně. U některých písní jsou vyznačeny melodické i rytmické změny nápěvu. Různé druhy taktu byly voleny při taktové úpravě proto, aby se hlavní přízvuky veršů shodovali s hlavními taktovými přízvuky na první dobu taktovou, aby slova nebyla taktem roztrhána a aby bezpřízvučné koncové slabiky nepadly na přízvučné doby taktové.“ (Hynek Bím: Lidové písně z Hustopečska. Praha – Brno 1950, s. 14)
Hynek Bím si systematicky rozširoval hudobné vzdelanie, mal preštudované základné spisy L. Janáčka, F. Bartoša, O. Hostinského, H. Riemanna, H. Mersmanna, čítal odborné časopisy a podľa svedectiev súčasníkov si pre knihy a noty v jeho byte často nebolo kde sadnúť. Pri zbere dokázal nadviazať vynikajúci kontakt s informátorom a nenásilne ho viesť. Výnimočný bol aj jeho záujem o spevný prejav v širších súvislostiach: „Bímovi šlo také o zachycení lidové zpěvnosti v nejširším slova smyslu: vedle vynikajících zpěváků zapisoval i od těch méně zdatných, všímal si jejich zaměření a paměťových schopností. Charakteristické písně sledoval systematicky několik let, aby zachytil jejich vývoj a varianty. V poznámkách uváděl stručnou charakteristiku zpěváka, popřípadě i funkci dané písně (svatební, taneční aj.). Ze současného pohledu lze říci, že Bím nashromáždil ve zcela moderním duchu obrovské množství materiálu pro budoucí srovnávací výzkumy.“ (Jiří Plocek: Janáčkovi nejvýznamnější spolupracovníci. In: Nejstarší zvukové záznamy moravského a slovenského lidového zpěvu, s. 35–36)


Františka a František Kyselkovci
Františka Kyselková, rod. Klimešová (1865–1951) bola dcérou kantora a detstvo prežila v Novom Veselí na Horácku, ktorému sa neskôr intenzívne venovala ako zberateľka. V rokoch 1877‒1884 absolvovala učiteľský ústav v Brne a nastúpila do školy v Ivančiciach. V roku 1888 sa zosobášila s Františkom Kyselkom a ich pôsobiskom sa stal Ořechov pri Brne. Tu sa Kyselková začala zapájať do národopisných aktivít a v roku 1891 sa pri príprave výstavy prejavila jej schopnosť zapisovať nápevy ľudových piesní. Ukázalo sa, že má absolútny sluch a iniciátor pražskej národopisnej výstavy Ignát Wurm jej odporúčal, aby sa venovala systematickej zberateľskej práci. Už pred Národopisnou výstavou českoslovanskou v Prahe v roku 1895 odovzdala Františkovi Bartošovi a Leošovi Janáčkovi 115 piesní z okolia Brna. Zbierala tu viackrát medzi rokmi 1890‒1910, chodila i na Horácko, z ďalších oblastí to bola Haná, Malá Haná, Valašsko i Čechy. V neskoršom období sa sústredila na Slovácko a na slovenské piesne. Ešte v rokoch 1930‒1934 šesťkrát podnikla výpravu na Kyjovsko, peši prešla 34 obcí, navštívila 160 spevákov a zapísala 642 piesní.
Aj Františka Kyselková podľahla kráse slovenských piesní, ktoré zbierala v rokoch 1906‒1912 od sezónnych robotníkov na Morave. Tak objavila pre Leoša Janáčka aj výnimočnú speváčku Evu Gabelovú zo Slatiny nad Bebravou. Spolu zapísala 1 000 slovenských piesní. Celá jej zbierka má 4 285 zápisov, s ďalšími spolupracovníkmi zapísala ešte 80 piesní.
Zberateľská práca Františky Kyselkovej by nebola možná bez porozumenia, ale aj aktívnej spolupráce jej manžela. Aj František Kyselka (1859–1949) bol absolventom učiteľského ústavu v Brne. S budúcou manželkou Františkou sa zoznámil v Ivančiciach. Po sobáši sa na ich spoločnom pôsobisku v Ořechove stal riaditeľom školy. Zakladal a viedol miestne spolky, mal mnoho funkcií a spolu so ženou sa zaslúžili o kultúrny a spoločenský rozvoj obce. V roku 1917 sa Kyselkovci presťahovali do Brna. Františka Kyselková by sa bez muža nebola mohla vybrať v roku 1910 na výskum do púchovskej a marikovskej doliny. František sa tu uplatnil ako organizátor, ktorý vyhľadával spevákov, ale napokon aj ako nosič ťažkého fonografu...

 Nahrávanie slovenských piesní
Pracovní výbor pro českou národní píseň na Moravě a ve Slezsku realizoval spolu päť nahrávacích akcií. Pri štyroch z nich išlo o slovenské piesne. Nahrávky speváčok z oblasti Strážovských vrchov vznikli v októbri a novembri 1909. Františka Kyselková sa dozvedela o skupine žien, ktoré prišli zo Slovenska ako sezónne robotníčky do Modříc pri Brne. Na prelome októbra a novembra s nimi urobila prvé nahrávky, pri ktorých sa skupina striedala so sólovým spevom Evy Gabelovej. Po vypočutí valcov sa s Janáčkom rozhodli, že nahrajú ďalšie piesne už len v podaní Evy Gabelovej. V brnianskej organovej škole boli v Janáčkovej prítomnosti realizované nahrávky dovedna 28 piesní, pričom niektoré boli nahraté viackrát.

Eva Gabelová (1887–1963), ktorá pochádzala zo Slatiny nad Bebravou, sa vydala iba niekoľko týždňov pred cestou na Moravu a pracovala tam celé leto napriek pokročilej ťarchavosti. Deň po nahrávaní v Brne porodila syna, ktorý o tri týždne neskôr zomrel. Časť piesní z jej repertoáru spracoval Leoš Janáček pod názvom Šest národních písní, jež zpívala Gabel Eva. Ďalšie speváčky zo skupiny boli zo Slatiny nad Bebravou (jedna), z Neporadze (tri), z Dolných Naštíc (jedna), z Trenčianskej Teplej (jedna) a z Omšenia (jedna). Tieto údaje sa dali zistiť z poznámok Františky Kyselkovej. Pri troch ďalších speváčkach je známe len meno, ale nie miesto narodenia ani bydlisko.
Druhé nahrávanie sa konalo v obciach v oblasti Javorníkov v auguste 1910 – v Lazoch pod Makytou (štyri piesne), v Hornej Marikovej (jedna pieseň) a v Dolnej Marikovej (štyri piesne).
Na túto akciu sa Františka Kyselková pripravovala od začiatku roka 1910. Vo februári požiadala Leoša Janáčka, aby zistil, či by nebolo možné využiť na cestu automobil zemského snemu. Automobil nedostala, preto sa pri výskume presúvala pešo a viac ako dvanásťkilogramové nahrávacie zariadenie obetavo prenášal jej manžel. Z Púchova prešli cez Záriečie, Viesku a Dohňany do Lazov pod Makytou, kde nahrávali, potom pokračovali do Hornej a Dolnej Marikovej. Už po ceste cez Viesku a Záriečie zapísala Kyselková niekoľko piesní, hoci ich nenahrávala. V Lazoch pod Makytou sa Kyselkovci stretli s miestnym mlynárom Pavlom Kokešom-Kýčerským (1856–1933), ľudovým básnikom a dramatikom. Kyselková najprv zapísala jednu jeho autorskú pieseň, Kýčerský potom zavolal na nahrávanie svoju susedku, vynikajúcu speváčku Annu Julíkovú (1875–1951), a ďalšie informátorky. Na Kýčerského odporúčanie sa obrátili aj na miestneho učiteľa. Ten ich však stroho odmietol, že sa o také veci nestará a nikoho im nebude vyhľadávať.

Keď krčmárka začula, ako sa Kyselkovci rozprávajú o učiteľovej neochote, ponúkla im možnosť nahrávať v krčme. Večer pozvala dievčatá, ktoré dobre spievali, a Kyselkovci ich mohli nahrávať. V Hornej Marikovej ich privítal farár Štefan Spusta a ochotne zhromaždil skupinu starších i mladších speváčok, medzi ktorými vynikla Cecília Šikulincová, neskôr vydatá Kučíková (1896–1986). V Dolnej Marikovej Kyselkovcom spievali štyri speváčky, ktorých mená sa zachovali v spomienkach Františky Kyselkovej.
Najrozsiahlejší súbor nahrávok je výsledkom tretej nahrávacej akcie, ktorú realizoval Hynek Bím v septembri 1910 v Moravci neďaleko Tišnova. Bím si na prázdniny naplánoval výskum v troch osadách, kam mali prísť sezónni robotníci zo Slovenska. Na veľkostatku Gudinusovcov v Moravci pracovala 60-členná skupina námezdných robotníkov z Terchovej a okolia, ktorú mal na starosti gazda Tomáš Franek z Belej. Prvú cestu do Moravca absolvoval Hynek Bím 4. – 19. júla 1910. Neskôr ho Janáček podporil v zámere ešte sa sem vrátiť: „Jeďte jen, jeďte! Znám ony dvou i více hlasné písně. Jsou dobré, pevný typ[...]. Ale s fonografem bylo by dobře.” (list z 27. júla 1910)
Po druhej výprave do Moravca mal Bím zapísaných už 70 dvojhlasných a trojhlasných piesní, ale fonograf ešte stále nepoužil. Nakoniec sa podarilo 4. septembra zorganizovať spoločnú cestu Janáčka, Bíma a Kyselkovej z Brna do Moravca. Zrejme ešte v túto nedeľu sa oboznámili so speváčkami a s ich repertoárom, pretože Janáček vybral piesne, nechal svojim spolupracovníkom pokyny a na druhý deň odišiel. V ten deň nahrali Kyselková s Bímom v miestnom hostinci 25 piesní. Medzi informátormi boli spomínaný gazda Tomáš Franek z Belej (1858–1933), jeho dcéry Mária (1888) a Katarína (1894), ďalej Mária Masnicová z Terchovej (1894–1924) a Mária Hajasová. Štvrtá akcia Pracovného výboru pre českú národnú pieseň na Morave a v Sliezsku sa konala vo Vnorovoch v októbri 1910 a spievali tu moravskí interpreti.

Posledná, piata akcia sa konala v Brne v máji 1912. Leoš Janáček počul spev Jozefíny Hurtekovej na majeri v Královom Poli na sever od Brna a spolu s ďalšími Slovenkami ju odviezol do Brna, kde za dva večery nahral 11 piesní. Jeho informátorkami boli spomínaná Jozefína Hurteková zo Stráže (1894–1972), Anna Kuricová z Krasnian (1894), Pavlína Hajaščiaková z Belej (1894–1943), Katarína Franeková z Belej (1894), ktorá spievala už v Moravci, a „Mucina“ Krajčíková. Ďalšie naplánované akcie nahrávania slovenských robotníkov v Kraliciach pri Prostějove a Čičmancov v Ořechove pri Uherskom Brode v roku 1911 sa už neuskutočnili.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.