Hoci bola Anna Poláková sólistkou Opery SND iba tri sezóny, v histórii našej reprezentačnej scény zanechala nezmazateľnú stopu. Vo vizuálnej aj sluchovej pamäti sa mi vybavuje predstavenie Verdiho Maškarného bálu. Veľmi plasticky, hoci odvtedy čo nevidieť uplynie polstoročie. V Málkovom hudobnom naštudovaní a v Gyermekovej inscenácii adaptujúcej tak trochu v našich parametroch scénický princíp „nového Bayreuthu“ dosiahol vtedajší sólistický ansámbel azda vrchol svojich možností a vysoko prerástol úroveň československého operného kontextu. Dvaja skvelí Riccardovia – majster vysokých tónov Jirka Zahradníček a majster belcantovej frázy a južanskej farebnosti Imrich Jakubek, dramatický a expresiou strhujúci Renato Bohuša Hanáka, nohavičkový Oscar v infantilnejšej polohe Betky Svobodovej, v sýtejších farbách u Anky Martvoňovej, Oľga Hanáková ako čarodejnica Ulrika – čím viac naberala na kilogramoch, tým bola uhrančivejšia v miere vokálneho sexepílu. A keď Samuel a Tom (Juraj Hrubant s Ondrejom Malachovským) spustili to svoje zlovestné „hroznú pomstu ti my prisaháme“, v skvelej akustike historickej budovy (ešte pred rekonštrukciou!) mal poslucháč dojem, že počuje celý zbor hlbokých mužských hlasov. Prvá dáma slovenskej opery Margita Česányiová, operná tragédka par excellence v postave Amelie a vedľa nej v alternácii mladistvejšia, dievčenskejšia, mäkšia, zraniteľnejšia Anka Poláková. Prvá Amelia dominujúca v hektike scén pod polnočnou šibenicou, druhá dojímajúca predovšetkým v zúfalom a prosebnom monológu slávneho Morro, ma prima in grazia. Len tri sezóny, a predsa zostala Anna Poláková výrazne zapísaná v spomienkach pamätníka. Zaslúžili sa o to farebné parametre jej univerzálneho sopránu, interpretačný náboj, schopnosť vyvolať ilúziu dramatickej postavy, javiskový zjav vysokej, štíhlej ženy s tvárou orámovanou výraznými lícnymi kosťami?
V našej rodine sa tradovalo, že Vlasta Balážová, dcéra nášho rodinného priateľa, a jej kamarátka Anka Poláková, obe rodáčky zo severozáhoráckeho Kovalova, prišli na prijímacie skúšky na bratislavské konzervatórium v krojoch. Či to zodpovedá skutočnosti, neviem, ale v roku 1949 Poláková konzervatórium absolvovala a prijala angažmán v košickej opere. Raz-dva sa stala jednou z vedúcich sólistických osobností a v polovici päťdesiatych rokov spolu s tenoristom Jakubekom a basistom Zelenayom hviezdou opery vo východoslovenskej metropole. Z tejto trojice sa do Slovenského národného divadla dostala ako posledná. Prvý prišiel Zelenay, potom po niekoľkoročnom brnianskom intermezze Jakubek a na jeseň 1962 Poláková. V Bratislave sme ju, pravda, už poznali vďaka rozhlasu a niekoľkým pohostinským večerom. Vedenie opery videlo v jej angažovaní možnosť získať alternantku k dive Margite Česányiovej, a tiež rozšíriť potenciál v oblasti lyrického a mladodramatického sopránu, kde bola vtedy výraznejšou osobnosťou iba drobučká, a tým aj trochu typologicky limitovaná Anna Martvoňová. Poláková predstavovala totiž typ univerzálneho sopránu schopného zvládať nároky lyrických, pohyblivých partií, ale aj expresívnejších sopránových partov. V troch bratislavských sezónach naplnila očakávania vo vrchovatej miere: svojimi premiérovými postavami, ale aj úlohami, ktoré prevzala v bežiacom repertoári. Po dlhých rokoch sa u nás opäť objavila Verdiho Violetta ako dramatická hrdinka, ktorá nekončí v exponovaných kaskádach finále prvého dejstva Traviaty, ale vývoj postavy plasticky, stále naberajúc na tragických črtách, vedie až do smutného konca. K Verdiho hrdinke sa priradila Pucciniho Mimi v Bohéme a Bizetova Micaëla v Carmen. Pred talianskym zájazdom (1964) sa Poláková dokonca objavila v úlohe Mileny v Suchoňovom Svätoplukovi.
Prvou bratislavskou premiérovou postavou Anny Polákovej bola v novembri 1962 Jaroslavna v naštudovaní Borodinovho Kniežaťa Igora (v alternácii s Máriou Hubovou). V prvej sezóne prišli však ešte ďalšie tri premiérové príležitosti: Antónia v Hájkovej inscenácii Hoffmannových poviedok, Alžbeta Durínska v Tannhäuserovi nemeckého režiséra Klausa Kahla, a napokon v závere sezóny Leonora v skvelom Trubadúrovi, prvej z veľkých bratislavských verdioviek šesťdesiatych rokov. Ani druhá sezóna v SND nebola chudobnejšia. Pribudli dve premiéry – na jeseň Agata vo Weberovom Čarostrelcovi, na jar už spomínaná Amelia v Maškarnom bále. V sezóne 1964/65 sa vrátila spolu s Jakubekom a Zelenayom k Verdiho Sile osudu (všetci traja boli protagonistami košického naštudovania už v roku 1957). Leonoru di Vargas považujem za najväčšiu z Polákovej verdiovských kreácií. Modlitba so zborom mníchov (La Vergine degli angeli) plná vrúcnej prosby, ale aj vnútorného napätia z osudového rozhodnutia bola vrcholom jej kreácie. Po troch sezónach mala Poláková už svoje publikum a operná verejnosť akceptovala jej nenahraditeľné miesto v súbore. S napätím sme očakávali comeback v ďalšej z profilových postáv košických rokov – v Janáčkovej Jenůfe. Zostalo však už len pri želaní, rovnako ako v prípade Polákovej predpokladanej Liù v inscenácii Pucciniho Turandot. Poláková odišla zo slovenského operného javiska ako štyridsaťtriročná. Zanechala však na ňom pečať silnej umeleckej osobnosti.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.