Po jedenástich rokoch sa Opera Slovenského národného divadla vrátila k najrozsiahlejšiemu dielu Giuseppe Verdiho Don Carlo. Opäť siahla po milánskej, štvordejstvovej verzii. Novej inscenácii dominuje vizuálne silná, nepolemická réžia, kvalitné hudobné naštudovanie a niekoľko výnimočných speváckych výkonov.
Máloktoré operné dielo je k dispozícii v toľkých rozmanitých verziách. Verdiho Don Carlo na námet rovnomennej drámy Friedricha Schillera ich má celkovo sedem. Niežeby to bol od začiatku zámer skladateľa, no pôvodný, na štýl veľkej francúzskej opery komponovaný variant (Don Carlos), sa časom ukázal pre zvyšok sveta predsa len pridlhý a rozvláčny. Verdi sa teda rozhodol dielo prekomponovať, skrátiť, dal ho preložiť do taliančiny a práve v tejto podobe sa dodnes väčšinou uvádza. Napriek komplikovanému vzniku ide o jednu z vrcholných skladateľových prác; Verdimu sa tu podarilo aplikovať mnohé princípy zvrchovanej hudobnej drámy.
V Donovi Carlovi je orchester spevákom rovnocenným partnerom, árie sú koncipované ako dramatické monológy, scény sú majstrovsky prekomponované. Napriek tomu je to stále „starý dobrý Verdi“ – na svoje si prídu milovníci bel canta i veľkých romantických sujetov. Príbeh ľúbostného vzťahu reálnych historických postáv: kráľovnej Alžbety a španielskeho infanta Carlosa na pozadí kontroverznej vlády kráľa Filipa II. je práve vo Verdiho spracovaní dodnes mimoriadne obľúbený. Romantický pohľad síce zrekonštruoval pikantnú príhodu o otcovi, ktorý si zobral za manželku synovu snúbenicu a okorenil ju dobovým politickým kontextom, no pravda bola zrejme trocha komplikovanejšia. Don Carlo je v opere slobodomyseľným a idealistickým hrdinom, aj keď v skutočnosti pravdepodobne dôsledkom blízkeho príbuzenstva svojich rodičov trpel genetickými poruchami a psychickou labilitou. Tento fakt nepochybne zaujal režiséra novej bratislavskej inscenácie Dona Carla, častého hosťa Činohry SND, slovinského tvorcu Diega de Breu. Jeho titulný hrdina romantickú predlohu celkom nenapĺňa. Je skôr obeťou než hrdinom, najčastejšie sa pozerá strnulo do prázdna. Pri dialógoch sa ostatné postavy pohľadu naň vyhýbajú – napokon aj medzi sebou dodržujú dobové konvencie v podobe odstupu. Vzájomne adresované repliky smerujú všeobecne, do priestoru. K sebe sa približujú iba vo vyhrotených situáciách. Chôdza je pomalá, pohyby a gestá zväčša minimálne. Pohyb postáv sa dynamizuje paralelne s rozvíjajúcou sa drámou.
Zbor je koncipovaný ako stádovitá masa bez individualizácie, jeho pohyb je často štylizovaný. Scéna Diega de Breu a Jaroslava Valeka je otvorená, zarámovaná smerom k hľadisku zmenšeným portálom na formát 3 : 4 s odhalenou technikou, čiernym horizontom a rozsiahlym sivým schodiskom. Nad ním sa nachádza panoramatická projekčná plocha, na ktorej sa premietajú asociatívne motívy: detaily secesných obrazov s figuratívnymi a rastlinnými námetmi, detaily figuratívnych sôch a architektúry. V strede javiska je kruhový zamrežovaný otvor – symbolický hrob Karola V. Nad ním v úvodnej scéne visí malý portrét bývalého panovníka, v scéne vo väzení potom obraz Ostrov mŕtvych od Arnolda Böcklina. Všetok ostatný priestor režisér modeluje majstrovským svietením a dymom. Svetlom umne vytvára komorný i monumentálny priestor, dynamizuje mizanscény. Kostýmom Blagoja Micevského tiež dominuje čierna, občasné farebné odlíšenie je chápané ako kontrastná pointa ku konkrétnym scénam. Mužské odevy majú historizujúci charakter, ženské sú súčasné.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.