„Ak divadlu len trošku záleží na sebe samom, nesmie ísť pod diváka. Vždy musí ísť aspoň trošku nad. Akú trošku, závisí od odvahy.“ Tieto slová zazneli z úst Juraja Beneša (1940–2004) počas nášho rozhovoru tesne po svetovej premiére jeho opery The Players v opernom divadle v Kolíne nad Rýnom v roku 2002. Byť priamou svedkyňou medzinárodného úspechu, aký slovenská operná tvorba nezažila od čias Suchoňa a Cikkera, bolo pre mňa, začínajúcu opernú kritičku, životným zážitkom. O dva roky neskôr, spoznalo Benešov opus aj slovenské publikum. Žiaľ, autor sa jeho uvedenia v Slovenskom národnom divadle nedožil. Umrel vo veku 64 rokov, tri týždne pred bratislavskou premiérou. Ostalo po ňom bohaté dielo, ktoré popri množstve symfonických, komorných, sólových či vokálno-inštrumentálnych kompozícií zahŕňa aj štyri opery. A práve im je venovaná spomienka na skladateľa, ktorý by sa bol v Roku slovenského divadla dožil okrúhlej osemdesiatky.
Šesťdesiate roky 20. storočia, keď Juraj Beneš ako študent VŠMU hľadal a formoval svoju kompozičnú poetiku, boli obdobím rozmachu divadelného a filmového diskurzu. Aj jemu divadlo ponúklo tvorivý priestor, v ktorom sa bytostne našiel: Thália ho stiahla a viac nepustila. Rovnaké obdobie sa v slovenskej hudobnej kultúre spája s konjunktúrou pôvodnej opernej tvorby. Len Slovenské národné divadlo naštudovalo v rokoch 1960–1970 vyše desiatky nových opier od Jána Cikkera, Eugena Suchoňa, Ladislava Holoubka, Alexandra Moyzesa, Miroslava Bázlika a Tibora Andrašovana. Medzi nimi sa vynímala Benešova javisková prvotina, Cisárove nové šaty, ktorá sa odvážnym a originálnym spôsobom vyrovnávala s divadelnými princípmi ako neoddeliteľnou súčasťou moderného operného tvaru. Stala sa generačnou výpoveďou, plodom autorovej tvorivej opozície voči skladateľom predchádzajúcej generácie, nadväzujúcim na staršie operné konvencie.
Muzikológ Jozef Tvrdoň vo svojej recenzii Benešovi dotknuto vyčítal: „Skladateľ sebavedome prehlasuje, že ,neuznáva‘ psychologické divadlo v ktoromkoľvek žánri. Teda ani u Suchoňa, ani v operách svojho učiteľa J. Cikkera? Azda až mladý majster dosiahne múdreho vyrovnania staroby, skloní sa pred každou hlbokou myšlienkou a pokloní sa akejkoľvek geniálnej invencii, možno, že pred bustou L. Janáčka dá klobúk z hlavy: bude to ten najlacnejší prejav zdvorilosti.“ Naopak, Benešovi rovesníci prijali nový tvar s neskrývanými sympatiami. Teatrológ a operný kritik Jaroslav Blaho mu priznal štatút prvého naozaj moderného, aktuálneho a angažovaného diela v slovenskej hudobnodramatickej literatúre: „Cisárove nové šaty obsahujú všetky atribúty progresívneho divadla našich čias. Spoločenskú aktuálnosť a myšlienkovú údernosť, prvky totálneho divadla budúcnosti, ktoré ruší hranice medzi žánrami, i sympatickú snahu šokovať zatuchnutý vkus operného obecenstva.“
Operný skladateľ Beneš našiel inšpirácie v epickom divadle, commedii dell’arte, japonskom a čínskom divadle či u ruských divadelníkov Mejerchoľda, Tairova, Tovstonogova a Vachtangova. Odrazili sa v jeho vymedzení sa voči opernému psychologizmu („Hudba, o ktorej hovorím, sa nikdy nesnaží vyjadriť duševné stavy“) a v príklone k princípu divadla v divadle: „Vyznávam antiiluzívne divadlo. Podstatné prvky – herec, jeho maska, kostým. Nijaká vonkajškovo vyrábaná atmosféra. Plné svetlo. Antiiluzívne divadlo je večné. Také bolo divadlo starých Grékov, starobylé ázijské divadelné kultúry, Shakespeare, commedia dell’arte, divadelná avantgarda. Iluzívnosť považujem iba za intermezzo, za prejav dobového a dočasného ústupu divadla.“
Ďalšou podstatnou črtou skladateľovej poetiky je...
... pokračovanie článku v čísle 12/2020. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.