Ak Slovenské národné divadlo vo svojej nielen bulváru adresovanej reklamnej upútavke bilancuje sezónu 2010/2011 ako jednu z najúspešnejších, priam si vynucuje repliku. Opak je totiž pravdou.
Neplatí to však len pre opernú zložku prvej scény, ale pre náš hudobnodramatický mikrosvet celoplošne. Objektívne – nikomu zo šéfov nenaplnil zriaďovateľ mešec finančných prostriedkov tak, aby ním zasýtil potreby najnákladnejšieho z divadelných druhov. Opera práve takým je a nájsť v trojsúborových inštitúciách správny kľúč delenia peňazí býva často problémom. Zo vzlykania sa však divák nenaje a detaily z účtovných kníh ho vlastne vôbec nemusia zaujímať. Poľahky si kdekoľvek na internete zistí situáciu v porovnateľných divadlách v zahraničí a vyvodí záver. Manko operného Slovenska sa mu tak predvedie v plnej nahote. Súbor, ktorý má byť vlajkovou loďou a kultúrnou vitrínou krajiny, dopadol najsmutnejšie.
Opera SND dostala začiatkom sezóny v osobe Petra Dvorského nové vedenie, čerstvý a koncepčný duch z nej však nezavanul. Organizačný chaos, udomácnený v ostatných rokoch neustálymi zmenami na šéfovskom poste, sa len vystupňoval. Posledná fáza zmysluplného riadenia súboru (obdobie Mariána Chudovského v rokoch 2002 – 2006) sa čoraz väčšmi vzďaľuje. Po prvý raz však až v tejto sezóne vedenie divadla zrušilo sekciu dramaturgie. Či išlo o nevedomosť, naivnosť, alebo naplnenie mocenských túžob, ťažko odhadnúť. Dôsledky skazonosného činu sú však hmatateľné. Z dramaturgického skeletu sezóny, naplánovanej predchádzajúcim vedením a Dvorským na úvodnej tlačovej besede nespochybnenej, bola vyoperovaná chrbtica. Ostali len nesúrodé vetvičky, hýbajúce sa podľa momentálnych nálad. Za výsledok historicky najpustejšej sezóny nesie nedeliteľnú zodpovednosť riaditeľ súboru, mimochodom jediný zo šéfovskej trojice, ktorého generálny riaditeľ Ondrej Šoth predčasne neodvolal. Jedinou plnohodnotnou premiérou napokon ostali Verdiho Dvaja Foscariovci (22. 10. 2010), druhý titul Kominárik Benjamina Brittena (27. 11. 2010) bol určený detskému divákovi. Dodatočne pridaná Pucciniho hodinovka Le Villi (19. 6. 2011) zaznela len v koncertnej verzii. Z dvoch nezrealizovaných titulov bol zaujímavejší a náročnejší Gavalier s ružou Richarda Straussa, zamýšľaný ako koprodukcia s Budapešťou, z plánu odstránený.
Pucciniho Manon Lescaut zasa presunutá o rok neskôr. Opera SND však momentálne nedostatkom veristického repertoáru, ba ani talianskej opery, netrpí (hoci väčšina ich vizuálnych podôb má pramálo spoločného s divadlom 21. storočia), chýbajú mu však ambície dotknúť sa nekonformnejších mét. Kedyže sme na prvej scéne zaregistrovali „veľkého“ Wagnera, francúzsku grand opéru (v novej budove máme pre oba žánre ideálny priestor), niektorý z pilierových titulov 20. storočia či barokovú lahôdku? Nedočkáme sa ich ani v budúcej sezóne, ktorá je opäť väčšmi konfekčná než napĺňajúca víziu moderného operného Slovenska. Navyše, avizované inscenačné tímy a zverejnené obsadenia vnášajú pochybnosti, či Dvorského „úrad“ mieni dvíhať latku kritérií. A v systéme prevádzky bez blokového zoradenia predstavení, ktoré je dnes samozrejmosťou aj v okolitých zahraničných divadlách, znova hrozí, že pri viacnásobnom obsadení postáv sa niektorí sólisti dostanú k rolám raz – dvakrát v sezóne. Udržať neúmerne košatý repertoár v umeleckej kondícii je v tomto modeli neúsporné aj po stránke ekonomickej. Z pôvodného dramaturgického plánu operného súboru Štátneho divadla v Košiciach tiež vypadol jeden titul, zhodou okolností totožný s bratislavským, Pucciniho Manon Lescaut. Šéf opery Paolo Gatto prevzal post po Petrovi Dvorskom (predtým tam pôsobil ako šéfdirigent) a zrejme sa stotožnil s pôvodnou líniou premiér. Tá bola vcelku prijateľná, kombinujúca Mozartovu Figarovu svadbu (8. 10. 2010) s dvojicou menej hraných jednoaktoviek – Wolf-Ferrariho Zuzankiným tajomstvom a Ravelovou Španielskou hodinkou (25. 2. 2011). V druhom prípade ide o diela, ktoré síce na Slovensku už odzneli, no ich oprášenie za podmienok interpretačnej kvality mohlo byť opodstatnené.
Pokiaľ ide o Figarovu svadbu, prípadnú námietku jej priskorého návratu jednoznačne vyvrátila mimoriadna hudobná kvalita produkcie. Výhľady Košičanov na budúcu sezónu sú zatiaľ mediálne utajené, kuloárová informácia hovorí o príprave nového Nabucca. Škrty v hracom pláne neobišli ani banskobystrickú operu (plánovala navyše Janáčkovu Káťu Kabanovú), no aj napriek tomu na naše pomery rekordné štyri premiérové termíny boli dodržané. Dočasný ústup z piedestálu dramaturgicky najpriebojnejšieho slovenského divadla treba vnímať ako nevyhnutnosť doplnenia repertoáru o diela akceptované širšou diváckou obcou. Nanovo teda zazneli Pucciniho Madama Butterfly (11. 3. 2011) a Donizettiho Nápoj lásky (23. 6. 2011), operetný priestor vyplnilo prvé slovenské uvedenie Kálmánovej Vojvodkyne z Chicaga (10. 12. 2010). Rovnako po prvýkrát sme v koncertnej forme, v rámci festivalu Zámocké hry zvolenské, spoznali pozoruhodné dielo talianskeho belcanta Poliuta od Gaetana Donizettiho (1. 7. 2011). V rámci celého Slovenska zo zložiek hudobnej, vokálnej a vizuálnej, resp. režijnej vyšla relatívne najpriaznivejšie prvá. Ako vnútorne konsolidovanejšie možno vnímať dve menšie divadlá, keď v každom z nich sa o nové hudobné naštudovania podelili kmeňoví umelci, šéfdirigent a druhý dirigent. Opačná situácia nastala v Opere SND. V nej sa pod premiéry podpisovali výlučne hostia. Nik domáci, vrátane šéfdirigenta Rastislava Štúra (!), nedostal šancu.
Dvakrát bol pozvaný Rakúšan Friedrich Haider, čo je síce voľba, voči ktorej nemožno namietať, a kontakt so známymi osobnosťami treba uvítať, profil orchestra však musí tvarovať šéfdirigent. Haider v oboch tituloch (Dvaja Foscariovci, Víly) osvedčil afinitu k talianskemu žánru, vystaval ich štýlovo, vo výraze diferencovane a podnietil súbor ku kvalitným výkonom. V komornej partitúre Kominárika sa uplatnila skúsenosť hosťujúceho Pavla Tužinského, hoci paušálnemu spievaniu na mikrofón sa mohol aj on vzoprieť. Obe mimobratislavské divadlá majú to šťastie, že na čele ich orchestrov stoja vysoko kvalifikovaní umelci schopní za daných okolností (finančné podhodnotenie hudobníkov) vyťažiť z kolektívnych telies maximum. Banskobystričania s Mariánom Vachom hrali ako zvyčajne so zanietením a bez väčších technických prehreškov (Madama Butterfly, Poliuto), druhému dirigentovi Igorovi Bullovi sa však v talianskom teréne a na operetnej parkete darilo menej. K najhodnotnejšiemu výsledku z hľadiska hudobných naštudovaní tentoraz dospeli Košičania. V chúlostivej partitúre Figarovej svadby dosiahol Paolo Gatto nečakaný výsledok. Mozarta s takou dávkou espritu, švihu, kontrastov v tempách a so strhujúcimi gradáciami sme na slovenskom javisku nezažili desaťročia. O poznanie matnejšie a v detailoch povrchnejšie však vyznel vonkoncom nie oddychový dvojtitul Zuzankino tajomstvo a Španielska hodinka, ktorého sa zhostil Igor Dohovič. Celkovo však väčšina hudobných naštudovaní patrila k silnejším devízam uplynulej sezóny.
Nemožno to však tvrdiť na adresu vizuálnych podôb nových inscenácií. Na Slovensku vládne konzervativizmus a aj tí z mála domácich režisérov, ktorí dostali príležitosť, trpia nedostatkom invencie i odvahy držať krok so svetovým trendom. Neobjavujú sa nové mená, nesonduje sa v prostredí činohernej réžie, neprichádzajú zaujímavé tímy zo zahraničia. Nehovoriac, že „provokáciám“ bendikovského typu a tým aj plamennejším polemikám nateraz odzvonilo. Divadelná stránka operných produkcií začína čoraz viac nudiť. Ani niekdajší propagátor modernejších trendov Marián Chudovský (Dvaja Foscariovci) nenašiel silu na prelomenie klišé a intenzívnejšiu prácu s interpretmi. Detského Kominárika Ján Uličiansky posunul do muzikálovej podoby a neúmerne natiahol jeho minutáž, čím zaujímavé dielo trocha stratilo na dynamike. Košická opera je dlhodobo baštou konvenčnej réžie. Gustáv Herényi tento trend Figarovou svadbou podporil, nie je to síce inscenácia, ktorá má vyslovene sporné miesta, no neprináša nič nečakané. Dokonca ani z kolísky „režisérskeho“ operného divadla prichádzajúci Nemec Achim Thorwald nevniesol do poňatia dvoch jednoaktoviek podnetné myšlienky, len varioval ošúchané postupy.
Ak si Košičania palmu pomyselného víťazstva odniesli hudobnou podobou Figarovej svadby, tak podobné prvenstvo si v celoslovenskom meradle odnáša Banská Bystrica v oblasti réžie za Madama Butterfly Barbary Klimovej. Jediný projekt sezóny, ktorý ponúkol vyhranený názor a načrel do prostriedkov súčasného operného divadla. Inscenácia s viacerými výkladovými vrstvami, hľadajúca paralely medzi príbehom z Nagasaki na prahu 20. storočia a dnešným Japonskom, vynášajúca myšlienku manipulácie ľudských osudov, znamenala v slovenských pomeroch odklon od zatuchnutého staromilstva. Do operetného titulu prizvaný Jozef Krasula nemienil rúcať ilúziu operetnej pozlátky, bol tradičný, no preukázal cit pre adekvátnu mieru a podobu humoru. V Nápoji lásky sa Lenka Horinková pokúsila zabaliť predlohu do poetiky commedie dell'arte, zámer však celkom nevyšiel a hoci sa spievalo v slovenskom preklade, rozmer nadčasovej emocionality ostal v úzadí.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.