Košický Nabucco

Najnovšia inscenácia Verdiho opery Nabucco v Opere Štátneho divadla v Košiciach je svedectvom, aké rôznorodé možnosti ponúka súčasná interpretácia operných diel. Ak má rea‌lizačný tím presvedčivú umeleckú víziu, ako to bolo aj v prípade tejto inscenácie, nemusí poškuľovať po módnej vlne byť za každú cenu originálny, pričom to neznamená, že nie je schopný skutočného interpretačného výkladu diela. Režisér Václav Věžník reflektoval nadčasové otázky, ktoré Verdiho opus prináša, prostriedkami klasickej opernej štylizácie. Napriek tomu vytvoril nekonvenčnú, modernú inscenáciu s vnútorne bohato štruktúrovanou dramaturgiou.
Profil inscenácie vychádza z osobitej reflexie, akou sa snažil zachytiť režisér podstatu filozoficko-estetického posolstva opery. Jej ťažiskové roviny sú obsiahnuté v pojmoch „vlastenectvo“, „dráma jednotlivca“ a „viera“. Z nich napokon vyrastá i celá Verdiho hudba.
Náročnú a podstatnú zložku tvorí v opere zbor, teda obraz ľudu. V inscenácii bol jedným z hlavných aktérov, živo prítomným v dej posúvajúcich situáciách vďaka diferencovaným a členitým aranžmánom, ale i kvalitnému hudobnému výkonu. Absolutórium treba v tomto ohľade vysloviť i zbormajstrovi Šimonovi Marinčákovi. Scéna (Jaroslav Milfajt) profilovaná monumentálnym schodiskom a abstrahujúcimi lesklými kvádrami bola funkčne prepojená na jednotlivé inscenačné postupy a v takomto širšom kontexte bola výstižnou informačnou bázou pre dramatickú nadstavbu. Sugestívne vedela dotvoriť veľkolepé vstupy sebavedomých uzurpátorov Nabucca či Abigail, agresívny dynamizmus vpádu Babylončanov do Šalamúnovho chrámu, ich brutalitu a dešpekt voči pokoreným, alebo tiež preduchovnené obrazy Zachariáša povzbudzujúceho svoj ľud silou viery. Nadrozmerná Davidova hviezda, ktorá sa objavovala na horizonte ako symbol i metafora, bola ďalším prvkom dopĺňajúcim mozaiku výkladu diela v jeho zlomových myšlienkových momentoch. Viaceré dramatické scény umocnil režisér prácou so svetlom, resp. rôznymi svetelnými efektmi. Napríklad v bojovej scéne Babylončanov a Izraelitov v Šalamúnovom chráme, kde frekvenčným fázovaním zdôraznil dynamiku pohybu. Svetelným efektom ilustroval režisér tiež zničenie dravého vtáka – podobenstva božstva Baála v scéne Nabuccovho obrátenia sa na vieru. Kostýmy Danice Hanákovej – biele izraelitské habity, sivočierne oblečenie babylonských bojovníkov a purpurové plášte uzurpátorov Nabucca a Abigail i modrasté habity veľkňaza a družiny kňazov boli poňaté historizujúco a zároveň súvzťažne.
O hudobné naštudovanie opery sa postaral Jakub Žídek, ktorý dirigoval i navštívené predstavenie 15. 11. V ďalšom predstavení 22. 11. prebral potom taktovku Igor Dohovič. Po oba večery vyburcovali dirigenti orchester ku kvalitnému výkonu. V niektorých úsekoch opery bolo najmä tempové ponímanie oboch odlišné, čo však nič nemenilo na skutočnosti plne znejúceho a dobre sprevádzajúceho orchestra. V dvoch predstaveniach som videla až na rolu Abigail, ktorá mala jedinú interpretku, dve obsadenia. Ako ústredná ženská predstaviteľka sa predstavila obdivuhodne hlasovo a výrazovo disponovaná Louise Hudson. Bravúrne zvládala ťažké intonačné skoky v árii v 1. dejstve, svoj dramatický soprán vedela obdivuhodne zjemniť v lyrických úsekoch, majstrovsky ovládala mezza voce. Richard Haan dal Nabuccovi potrebnú črtu povahovej tvrdosti. Bol nebezpečným vládcom, bojovníkom stupňujúcim dramatický ambitus príbehu. Ludovic Kendi, disponujúci príjemným, kvalitným hlasovým fondom, bol o niečo mäkším charakterom. V jeho prípade by sa však žiadalo ešte viac vyprofilovať herecký prejav. Obaja predstavitelia Zachariáša, Gustáv Beláček i Arpád Sándor, vdýchli postave hlbší rozmer. Beláček uchvátil lesklým, vo všetkých polohách kovovo znejúcim basom. Árpád Sándor zaujal farebnou sýtosťou vokálneho nástroja. V role Izmaela sa prezentoval sviežim tenorom i mladícky oduševnenou interpretáciou Ján Babjak, ktorý alternuje postavu s Jaroslavom Dvorským. Impozantný hlasový volúmen preukázal v postave Veľkňaza Marek Gurbaľ. Dobre sa v tejto úlohe cítil aj József  Havasi. Viera Kállayová a Ilona Kaplová boli presvedčivými predstaviteľkami Feneny. Kaplová vokálne tmavšia, sonórnejšia.
Sólistické výkony v novom košickom Nabuccovi svedčili vo viacerých prípadoch o vysokej interpretačnej úrovni, dôležitejšia je však skutočnosť, že inscenácia ako celok, vo všetkých svojich zložkách, ponúkla prostredníctvom príkladnej tímovej spolupráce nespochybniteľnú opernú kvalitu.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.