S veľkou bolesťou som zaznamenal správu o nečakanom odchode veľkého zjavu slovenského klavírneho umenia, priateľa a kolegu Petra Toperczera. Umelecký rozmer jeho života prekročil hranice Slovenska a Peter Toperczer sa stal jednou z najakceptovanejších a medzinárodne uznávaných česko-slovenských osobností hudobného umenia. Ľudský i profesionálny kredit absolventa košického Konzervatória a pražskej AMU, sólistu Slovenskej filharmónie, pedagóga VŠMU, neskôr profesora, rektora, do posledných dní i dekana AMU, medzinárodne renomovaného klaviristu vyvolávali v nás, ktorí sme mali k nemu blízko, obdiv i hrdosť. Aj preto sa nedokážem ubrániť osobnému vyznaniu. Ako spolužiaci košického Konzervatória v triede Márie Hemerkovej, neskôr kolegovia v profesionálnej oblasti, sme boli v neustálom kontakte. Petrova skvelá interpretácia klavírnych diel Prokofieva, Ravela, Schumanna, Mozarta, ale nadovšetko geniálneho Brahmsovho Koncertu d mol vo mne vyvolávala nadšenie a snahu aspoň trochu sa priblížiť jeho veľkému umeniu. Hoci jeho klavírna hra bola ocenená laureátskym titulom na jednej z najrenomovanejších európskych klavírnych súťaží v anglickom Leedse i na Pražskej jari a zaznievala na svetových koncertných pódiách, jeho meno bolo zárukou nesmiernej ľudskej skromnosti a vzhľadom na jeho pozíciu a význam až odzbrojujúco prostého priateľstva.
Nebolo nič prirodzenejšie ako to, že som svojich študentov a doktorandov posielal na stáže k Petrovi ako svojmu veľkému vzoru. Takisto bolo prirodzené, že vzhľadom na jeho zásluhy v oblasti spolupráce našich najvyšších umeleckých pedagogických inštitúcií mu bol Vysokou školou múzických umení udelený titul Doctor honoris causa. Hlavne od toho času bola Petrova prítomnosť v habilitačných a inauguračných konaniach VŠMU takmer pravidelná. Až v posledných obdobiach sa začal sťažovať na únavu a prepracovanosť, čomu sme však neprikladali váhu natoľko, aby sme mohli mať aj obavy. Dnes už Peter Toperczer nie je medzi nami. Strácame v ňom človeka, priateľa a umelca, no nestrácame jeho umenie zachované na nahrávkach. Čo je však najpodstatnejšie, v našej pamäti ostáva jeho veľký vzor – pre nás, ale predovšetkým pre mladú generáciu. Život a dielo Petra Toperczera sú dôkazom, že žiť pre hodnoty má zmysel, že pravá veľkosť je v skromnosti či prirodzenosti a že ozajstný umelec je človekom, ktorý žije umením.
Stanislav Zamborský
Smútime a spomíname. Je nám ľúto straty človeka, priateľa, umelca, reprezentanta a tvorcu slovenskej kultúry. Odišla veľká osobnosť. Peter Toperczer bol pre celé generácie klaviristov na Slovensku i v zahraničí obdivovaným majstrom tónu, dynamiky, farby, formy, duchovného posolstva diela, významným pedagógom, priateľom i vzorom. Pamätám si ho ako malého chlapca, žiaka profesorky Márie Mašikovej-Hemerkovej, neskôr poslucháča košického Konzervatória. Ako desaťročný chodieval do rozhlasového štúdia za otcom, hudobným skladateľom Gejzom Toperczerom, ktorý mu umožnil nahrať prvé vystúpenia. Ani po veľkých úspechoch na medzinárodných súťažiach sa otec jeho úspechmi nechválil. Skromnosť, vytrvalosť a cit pre skutočné hodnoty boli pre rodinu a mladého umelca trvalým dedičstvom, ktoré si odniesol do „veľkého sveta“.
Koncertoval so svetoznámymi orchestrami a dirigentmi vo viac ako tridsiatich krajinách, vyučoval na prestížnej Akadémii múzických umení v Prahe, ale aj na bratislavskej VŠMU, dvadsať rokov bol sólistom Slovenskej filharmónie, no s Mariánom Lapšanským ochotne nahrávali aj v košickom rozhlase, koncertoval na pódiu Štátnej filharmónie Košice, bol umeleckým riaditeľom Medzinárodnej klavírnej súťaže v Košiciach, na ktorej sa ako predseda zúčastnil aj v marci tohto roku. Bolo to naše posledné stretnutie, v pamäti mi zostane jeho mierne sarkastický úsmev, múdrosť a vážnosť pri rozhovoroch na umelecké, spoločensko-politické, ale aj osobné témy, jeho nekonečná skromnosť a ľudskosť. Keď hral, bol filozofom, absolútnym profesionálom, pokorným interpretom talentu iných, v tónoch ochotne rozdávajúcim samého seba. Bol vysokoškolským profesorom, rektorom, váženou osobnosťou, bol v osobnom kontakte s prezidentom Havlom, hral princeznej Diane počas návštevy Prahy, pozývali ho na najvýznamnejšie svetové klavírne súťaže, jeho nahrávky patria stále k žiadaným. Od detstva miloval hudbu Prokofieva a Bartóka, ale aj tóny Mozartovej hudby alebo farby impresionistov. Smrť je definitívna a krutá, no pamiatka a odkaz, ktorý nám tento hudobný velikán zanechal, sú nezmazateľné.
Lýdia Urbančíková
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.