Auditórium viedenského Musikvereinu patrilo 11. 1. vďaka veľkorysosti projektu Gesamtkunstwerk do značnej miery návštevníkom z Bratislavy. A v tento štvrtkový večer sa určite oplatilo byť v Zlatej sále jednej z najprestížnejších kultúrnych ustanovizní rakúskej metropoly. Za dirigentský pult Viedenských filharmonikov sa postavila venezuelská dirigentská star Gustavo Dudamel.
Hoci sa jeho meno v minulosti spájalo najmä s Orquesta Sinfónica Simón Bolívar, zázračným exportným artiklom jeho rodnej krajiny, Dudamelova reputácia počas poslednej dekády nadobudla medzinárodné rozmery, o čom svedčí aj fakt, že práve Viedenskí filharmonici ho pred rokom pozvali dirigovať populárny novoročný koncert – ako zatiaľ najmladšieho dirigenta v histórii podujatia. To, že povestná „chémia“ funguje na oboch stranách, sa potvrdilo aj v náročnejšom repertoári, pričom jeho výber v spojení s menom dirigenta zaručil, že koncert bude beznádejne vypredaný: Adagio z Desiatej symfónie Gustava Mahlera a Berliozova Fantastická symfónia.
Temperamentný Juhoameričan, ktorý koncom januára oslávil 37. narodeniny, viditeľne zvážnel. Jeho gestá sa stali striedmejšími, stratili sa extatické výskoky do výšky a ďalšie efektnosti na ohúrenie publika, celkový prejav sa viac zvnútornil a skoncentroval. Mahlerovmu Adagiu to nesmierne svedčalo. Labutia pieseň skladateľa mučeného neverami manželky a postupujúcou srdcovou chorobou je nádherným spevom vzdávajúcim hold Wagnerovmu Tristanovi, ohliadnutím za všetkým, čo toto dielo predstavovalo pre umelcov Mahlerovej generácie. No významových vrstiev je tu omnoho viac a je fascinujúce dať sa nimi sprevádzať prostredníctvom špičkovej interpretácie. Počnúc vstupnou líniou „spievajúcich viol“, enigmaticky zahmlievajúcou identitu hlavnej tóniny Fis dur, tu panoval dokonalý súlad a jasné vedomie smerovania členitého hudobného priebehu. Zvuk orchestra bol unikátnym spôsobom nádherný (veľa v tomto zmysle spraví už rozsadenie sláčikových nástrojov), intonačne čistý aj v chúlostivo vysokých polohách, fortissimo mohutné, no zároveň kultivované. Kulminačný bod Adagia, chorál v orchestrálnom tutti s exponovanými plechovými nástrojmi, po ktorom ostávajú v prázdnom priestore „zavesené“ zúfalé vysoké tóny trúbky, pôsobil ako „osvietenie“, bol jedným z tých magických okamihov, keď nastane ťažko opísateľné zjednotenie medzi pódiom a auditóriom. Osobne sa mi v týchto chvíľach žiadalo trocha viac drámy a živší hudobný pohyb, sú to však drobné nuansy interpretačnej koncepcie, nie kritika výkonu, ktorý po každej stránke spĺňal najvyššie kritériá.
Jediné, čo bolo možné po odznení finálneho akordu ľutovať, bola skutočnosť, že autor symfóniu už nestihol dokončiť v kompletnej podobe. Berliozova Fantastická zohrala pri Dudamelovej ceste k úspechom na svetových pódiách doslova kľúčovú úlohu. Nečudo, bombastickosť jej posledných dvoch častí dokonale vyhovovala jeho temperamentu a účinok na publikum bol vždy zaručený. Aj tu sa rokmi mnohé zmenilo. Živosť a inklinácia k rýchlejším tempám ostali, no už s citeľne menšou snahou o vonkajší efekt a s cieľavedomejším zameraním. Tieto devízy sa prejavili v dramaturgických vrcholoch sonátového allegra 1. časti a ešte výraznejšie v závere valčíka nasledujúcej časti, ktorý zľahka balansoval na hranici „cirkusovosti“, no interpretačná skúsenosť orchestra nedovolila prekročiť mieru únosnosti v tomto smere. Vydarená bola aj Scéna na vidieku s ilustratívnym dialógom anglického rohu a hoboja (hrajúceho lontano, umiestneného mimo orchestra), podfarbeným „vánkom“ tichého violového tremola a následnými variáciami nad inštrumentálnym cantom firmom evokujúcim slová Gratias agimus tibi (melódiu totiž Berlioz prevzal zo svojej staršej Slávnostnej omše). A do tejto nábožno-pastorálnej idylky potom vstúpi snová vízia zavraždenia nedosiahnuteľnej femme fatale... Nádherný kontrast! Pochod na popravisko a Sabat čarodejníc sa nemohli minúť účinkom ani tentoraz.
Orchester hral stopercentne, ťah sláčikov bol napriek „presilovke“ plechových nástrojov a početne obsadených bicích neuveriteľne kompaktný a presný, zvuk celého telesa plný a pritom farebne nesmierne bohatý. Karikatúry religióznej symboliky (a dobovej praxe cirkevnej hudby) boli skvele vyslovenou pointou, no dali sa vnímať aj čisto hudobne, bez akýchkoľvek programových asociácií. V takom prípade sa len ťažko dalo vyhnúť fyzickému účinku strhujúcich rytmov a vidieť v publiku rytmické pokyvovanie hlavou či cítiť podupávanie do taktu ako na rockovom či metalovom koncerte bolo pri tomto diele celkom očakávateľným úkazom.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.