V posledný januárový večer sa v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie uskutočnil výnimočný koncert. Po dlhých rokoch Bratislavu opäť poctil svojou návštevou klavirista svetového významu sir András Schiff, ktorý vystúpil na záverečnom podujatí 3. ročníka exkluzívneho abonentného koncertného cyklu spoločnosti Gesamtkunstwerk. Zatiaľ čo v roku 2005 uviedol na BHS sólový recitál z diel Josepha Haydna, tentoraz zrejme štedrejší rozpočet umožnil chýrnemu maďarsko-britskému klaviristovi priviesť svoj vlastný orchester Capella Andrea Barca, zložený z vynikajúcich sólistov a komorných hudobníkov. Okrem nich predstavil bratislavskému publiku aj mladú talentovanú nemeckú klaviristku orientálneho pôvodu Schaghajegh Nosrati, s ktorou sa striedal pri dvoch koncertných krídlach značky Bösendorfer, špeciálne privezenými na tento účel z Viedne.
Sám Schiff sa prezentoval v troj- či dokonca „štvorjedinej“ role – ako sólový klavirista, ako sólista v troch koncertoch s orchestrom (v jednom sám, v dvoch s klaviristkou), pričom orchestrálne vstupy a medzihry od klavíra sám dirigoval. Výnimočnosť celého umeleckého projektu podčiarkovala i pozoruhodná dramaturgická koncepcia zostavená z diel Johanna Sebastiana Bacha a Wolfganga Amadea Mozarta, ktoré všetky dovedna spájala jediná tónina koncertného večera – „temná“ c mol. Dramaturgicky rafinovane vyznelo uplatnenie rôznych variantov koncertantného princípu, ktorým akoby chcel Schiff pripomenúť dávne tradície sólového a kolektívneho muzicírovania. Na pozadí skvostných diel dvoch kompozičných géniov a dvoch hudobných štýlov sa rozvinuli jedinečné hudobné konfrontácie: jeden klavirista verzus orchester so všetkými koncertantnými prvkami (Mozartov Klavírny koncert c mol KV 491), dvaja klaviristi verzus orchester (Bachove dva koncerty pre dva klavíry a orchester BWV 1060 a BWV 1062), sólový klavírny Bachov Ricecar verzus orchestrálny Ricercar na rovnakú tému a pôsobivé umelecké „zápolenie“ ponúklo i dychové okteto (v Mozartovej Serenáde c mol KV 388) verzus sláčiková sekcia orchestra (v spomínanom Ricercare à 6).
Zaujímavé porovnanie vrcholnej umeleckej zrelosti a mladosti sa naskytlo v obidvoch Bachových dvojkoncertoch, v ktorých bola Schiffovou partnerkou niekoľkonásobná laureátka medzinárodných klavírnych súťaží (vrátane Bachovej v Lipsku) Schaghajegh Nosrati. Aby bola umelecká konfrontácia dovedená do dôsledkov, v prvom koncerte (BWV 1060) sa zhostil Schiff partu druhého klavíra, pri druhom (BWV 1062) si roly i klavíry vymenili. Sir András Schiff je v odborných kruhoch považovaný za jedného z najväčších špecialistov na hudbu Bacha, Mozarta, Schuberta, Schumanna, ale aj Bartóka a Janáčka. Ak by sme chceli z jeho komplexného interpretačného majstrovstva osobitne vyzdvihnúť niektorú charakteristickú zložku, v prvom rade by to bol nevídaný zmysel pre stvárnenie polyfónnej faktúry a z neho vyplývajúce horizontálne hudobné myslenie pri dynamicky, artikulačne či agogicky dokonale autonómnom narábaní s ktoroukoľvek líniou či hlasom. Jeho fenomenálna pamäť a vynikajúca orientácia aj v tej najzložitejšej spleti polyfónnych vlákien sú priam povestné: s dokonalosťou jemu vlastnou ovláda v podstate všetky Bachove diela, ktoré je možné (alebo aj nemožné) zahrať na klavíri.
Trúfnuť si vystúpiť na jednom pódiu spoločne so Schiffom – a ešte k tomu na jeho výsostnom bachovskom teritóriu – si vyžaduje značnú dávku umeleckého sebavedomia i osobnej odvahy. Nosrati nimi bezpochyby disponuje. Napriek svojim 28 rokom je profesionálne veľmi dobre vyzbrojenou koncertnou klaviristkou, ktorú okrem osobného šarmu zdobí kvalitný tón, interpretačná istota, potrebná umelecká iskra a intenzívny vzťah k Bachovej hudbe.
Svoju úlohu v obidvoch Bachových koncertoch zvládla viac ako dôstojne, pre Schiffa bola zdatnou a spoľahlivou umeleckou partnerkou, vnímavo reagujúcou na všetky tvorivé momenty podmanivej hry svojho veľkého vzoru (a tiež učiteľa). Samozrejme, pri ich vzájomnom porovnaní sa musíme len mlčky skloniť pred hĺbkou umenia tohto klavírneho majstra. Na svete by sa v súčasnosti totiž našlo len veľmi málo interpretov, ktorí by s ním dokázali držať umelecký krok.
Každý Schiffov dotyk s klavírom pramení z jeho obrovskej hudobnej fantázie, sluchovej senzitívnosti a predstavivosti. Uplatnenie „čembalového“ spôsobu bachovskej interpretácie na jeho obľúbenom Bösendorferi bolo preniknuté sviežou melodickosťou a spevnou preintonovanosťou aj tej najmenšej hudobnej molekuly, plne v duchu Bachovej požiadavky „singend denken“, a to aj bez nutnej spojitosti s legatom či využitím „služieb“ pravého pedálu. Najkúzelnejším výrazovým prostriedkom bola priam mikroskopicky vybalansovaná artikulačná rozmanitosť spojená s najdelikátnejšími agogickými a dynamickými nuansami režírovanými osobnou spontánnosťou a tónotvorným „fanatizmom“.
Schaghajegh Nosrati si zaslúži absolutórium za technickú perfekciu a koncentrovanosť interpretácie, no v bezprostrednej blízkosti so zrelým umením Schiffa „jej“ nástroj – bez ohľadu na to, či hrala pri prvom alebo druhom klavíri – znel v porovnaní so „Schiffovým“ zvukovo, farebne i dynamicky menej výrazne. Schiff pritom dominoval nie zvukovou silou, ale silou umeleckého ducha a hudobnej presvedčivosti. Zatiaľ čo z krajných častí koncertov sršala vitalita i klaviristická virtuozita, stredným častiam vniesol Schiff črty svojho neobyčajného poetického cítenia, inšpirujúceho preduchovneného pokoja a intimity. Bol to číry spirituálny zážitok, symbióza krásy výrazu, duchovnej hĺbky a prostoty.
Veľmi sugestívne zapôsobilo, keď po odohratí prvého Bachovho koncertu obidvaja sólisti neodišli do zákulisia, ale počas celých vyše 20 minút zostali sedieť pri klavíroch na pódiu a spolu s poslucháčmi v hľadisku vnímavo načúvali Mozartovej Serenáde c mol KV 388 v podaní dychového okteta. Toto dielo kladie na hudobníkov vysoké inštrumentálne nároky, všetky party vyžadujú sólistické majstrovstvo. Dychový ansámbel vytvoril veľmi kultivovaný, priezračný a kompaktný zvuk: hoboje, fagoty zaujali obdivuhodnou virtuozitou, ľahkosťou (aj v sprievodných hlasoch), v druhej a štvrtej variačnej časti sa dokonale zaskveli lesné rohy i nádherne mäkko nasadené línie klarinetov.
Možno len sláčiková sekcia orchestra v obidvoch Bachových koncertoch pôsobila dynamicky trochu mohutnejšie, než by sme vzhľadom na štýlový postulát od barokovej hudby očakávali. Ťažko povedať, či to bolo početnosťou sláčikového obsadenia (takmer 30 členov), snahou optimalizovať znenie spolu s dvomi robustnými koncertnými krídlami alebo nastavením sa na akustiku oveľa väčších sál, než je pomerne malý priestor Koncertnej siene SF s relatívne hlučným dozvukom.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.