Ďalšiu z nocí naplnených komornou hudbou na Konvergenciách (22. 9.) ozvláštnili svojou prítomnosťou dvaja hudobníci, ktorí zaručene vzbudzovali záujem publika. Prvým bol huslista Dalibor Karvay (ak sa nemýlim, bolo to jeho prvé vystúpenie na festivale), druhým pomerne častý hosť festivalu, violončelista Robert Cohen, ktorí spojili svoje sily s Jordanou Palovičovou v Beethovenovom „Geistertriu“. No ešte predtým Cohen s Juanom-Miguelom Hernandezom ponúkli publiku menší „predkrm“ v podobe zaujímavej repertoárovej rarity, Beethovenovho Duett mit zwei obligaten Augengläsern. Nie je známe, pre koho skladateľ začal písať dielo pre netradičné obsadenie violy a violončela, vieme iba, že išlo o viedenských hudobníkov, ktorí nosili okuliare, a že z plánovaného štvorčasťového cyklu boli dokončené iba úvodné Allegro a Menuet. Je to príležitostná hudba pomerne konzervatívneho razenia (je možné, že zámerne), no svieža a s nápadito riešenou sadzbou, ktorá v niektorých okamihoch evokuje dojem zvuku početnejšej zostavy. V interpretácii dvojice Hernandez-Cohen to bol skvelý úvod do atmosféry večera. Samotné Trio D dur op. 70/1 bolo mimoriadne potešujúcim zážitkom. V prvom rade pre absolútne profesionálnu prípravu všetkých troch interpretov a vynikajúce pochopenie štýlu. Energia úvodnej sonátovej časti aj jej výrazový protipól – tiché a tajuplné hrmenie klavírnych basov pod temno expresívnymi harmóniami strednej časti (pre ktoré trio dostalo svoj podtitul) – našli dokonale adekvátne stvárnenie v rámci zvukových aj výrazových mantinelov daných epochou, v ktorej dielo vzniklo. A aj keď sa jeho originalitou nadchýnali Beethovenovi romantickí nasledovníci, interpretácia sa vyvarovala prílišného romantizovania či afektovanosti. Žiadne násilne prízvukované akcenty, žiadny veľkoryso otvorený klavírny pedál či hypertrofia sláčikového vibrata; priehľadná, čitateľná sadzba nechávala Beethovenovu hudbu hovoriť samu za seba.
D. Karvay, J. Palovičová a R. Cohen
Obdivuhodné bolo, akým spôsobom dokázala Jordana Palovičová štýlovo odlíšiť spôsob hry v Dvoch piesňach pre alt, violu a klavír op. 91 Johannesa Brahmsa. Zvuk klavíra bol po beethovenovskej striedmosti zrazu akoby mäkkou poduškou pre „spievajúcu“ violu; bohatstvo farieb s prevládajúcimi tmavšími odtieňmi pripravilo pôdu pre altistku Alenu Kropáčkovú a zasnené slová básne Gestillte Sehnsucht Friedricha Rückerta o lesoch slávnostne ponorených do zlatistých lúčov večerného svetla. A potom pre obraz šumiacich betlehemských paliem v Geistliches Wiegenlied na text Emanuela von Geibela. Vlastne ťažko povedať, kto v týchto piesňach, ktoré Brahms napísal pre svojho priateľa, huslistu (a violistu) Josepha Joachima a jeho manželku, speváčku Amaliu Schneeweiss, spieva viac – alt alebo viola, ďaleko prekračujúca rámec obligátneho nástroja. Aj z tejto stránky tvorili Brahmsove piesne výborný „mostík“ k ťažiskovému dielu večera, sextetu Zjasnená noc Arnolda Schönberga. Aj tu je podkladom romantická báseň, aj tu je dráma, ktorej výraz je zverený „spevu“ sláčikových nástrojov. Len emócie sú hraničnejšie, „rozprávanie“ príbehu členitejšie, poslucháč sa ním chtiac-nechtiac musí nechať unášať a vtiahnuť, Schönbergova hudba pôsobí ako imperatív, ktorému nemožno vzdorovať. Na druhej strane, ak sa na túto „cestu“ podujme zostava vyzretých a angažovaných interpretov, zo strany poslucháča vždy ide o obetu, ktorú podstúpi celkom ochotne. Milan Paľa, Andrej Baran, Martin Ruman, Juan-Miguel Hernandez a Jozef Lupták v prítmí osvetlenom iba lampami z neďalekých Mlynských nív a diódovými lampičkami nad pultmi dodali hutnej sadzbe takmer tekutú plasticitu, takmer s dobrodružným nasadením a vášňou preplávali meandrami jej zložitej formy a pozornosti poslucháčov nedovolili vydýchnuť ani na okamih. Bola to viac ako pamätná noc...
Robert Cohen pozýva na Konvergencie 2018
Dalibor Karvay pozýva na Konvergencie 2018
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.