S príchodom nového roka sa citeľne znížila frekvencia online koncertov Slovenskej filharmónie. Aký dosah to môže mať na kondíciu nášho prvého orchestra, tak trochu naznačil výkon v jedinom januárovom koncerte pod taktovkou Petra Altrichtera (hoci treba upozorniť na hosťovanie mladého českého fagotistu Jana Hudečka v raritne uvádzanom fagotovom koncerte Jiřího Pauera). Február priniesol americky ladený program s dirigentom Martinom Leginusom a o týždeň neskôr (19. 2.) sa pred filharmonikov opäť postavil šéfdirigent Daniel Raiskin – a výsledok dával viac dôvodov na optimizmus než januárové vystúpenie.
Program bol tentoraz klasickejší, s výraznejším „rakúsko-uhorským“ akcentom. Pozoruhodné na koncerte boli najmä dve skutočnosti. Prvou z nich bolo zaradenie hudby Jána Levoslava Bellu, ktorého tvorba by z našich pódií mala zaznievať pravidelnejšie. Je pravda, že Fantázia na motívy Rákócziho pochodu možno nepatrí k tým najhodnotnejším opusom nášho majstra, tak či tak jej treba dať priestor. Najmä preto, že Bella ovládal umenie orchestrácie na úrovni, ktorú v jeho dobe zo slovenských skladateľov nedosahoval nik. A Fantázia poskytuje viaceré zaujímavé vhľady do jeho remeselnej dielne. Je napísaná pre veľkoryso obsadený, vskutku berliozovský orchester so štyrmi trúbkami, dvoma pikolami, prominentným partom harfy – skrátka disponuje atribútmi, ktoré by sme v hudbe jeho slovenských súčasníkov hľadali márne. Hudobný materiál skladby pôsobí menej atraktívne než v známejších spracovaniach tej istej melódie od Liszta alebo Berlioza, zaujímavé je však to, ako sa Bella hrá s poslucháčskymi očakávaniami, keď populárny nápev predostiera po úryvkoch, nikdy ho nenechá zaburácať v kompletnej podobe. Dirigent si dielo nášho skladateľa sympaticky osvojil, orchester pod jeho taktovkou prejavil značnú mieru koncentrácie aj chuť muzicírovať.
Druhou skutočnosťou ozvláštňujúcou tento koncert bola prítomnosť sólistky, gruzínskej klaviristky Nino Gvetadze, ktorá pôsobí v Holandsku, kde si po skončení štúdií na konzervatóriu v rodnom Tbilisi doplnila vzdelanie a rozbehla úspešnú medzinárodnú kariéru – hoci na prvý pohľad nie natoľko spektakulárnu ako v prípade jej známejšej krajanky, Khatie Buniatišvili. V každom prípade, Gvetadze možno zaradiť k ďalším výrazným talentom, ktoré vyšli z tbiliskej klavírnej školy, a možno len ľutovať, že svoj slovenský debut absolvovala v rámci koncertov bez publika. Výber padol na Koncert pre klavír a orchester č. 2 A dur Franza Liszta a kombinácia diela a sólistky sa ukázala ako veľmi vydarená. Gvetadze za klavírom pôsobila absolútne neokázalo, bez najmenšieho náznaku pokusov o upútanie pozornosti svojím zovňajškom – ako to často šikovne využíva jej slávnejšia gruzínska kolegyňa –, dokonale sústredená na svoj part, ktorý bezchybne ovládala spamäti. Predviedla bezvýhradnú koncentráciu na Lisztovu hudbu, bola v nej doslova ponorená, čo jej však nebránilo aktívne usmerňovať svoju hru v súčinnosti s orchestrom. Virtuálne publikum tak postupne previedla všetkými podobami harmonicky podmanivého vstupného motívu, na ktorom je postavené toto dodnes pozoruhodné dielo. A pri všetkej brilantnosti virtuóznych pasáží niektorých z týchto motivických metamorfóz nestál v popredí prvok exhibície, len čistá a pokorná odovzdanosť v službe skladateľovi a jeho hudbe. Pre mňa to bol vrchol večera sprevádzaný prianím stretnúť klaviristku na našich pódiách aj za priaznivejších okolností...
Po relatívne krátkom odstupe uzatvárala koncert pod taktovkou nového šéfdirigenta ďalšia Brahmsova symfónia, tentoraz Druhá. Ťažko povedať, či má Daniel Raiskin nejakú afinitu k symfonickej hudbe Johannesa Brahmsa, proti výberu, samozrejme, ťažko niečo namietať. Zvláštnosťou tohto predvedenia bolo akoby charakterové splynutie prvých dvoch častí do jedného celku. Nepovažujem to však za chybu; napriek povrchnému porovnávaniu s Beethovenovou Pastorálnou je Brahmsova symfónia oveľa viac vyjadrením „melanchólie doby“ než portrétovaním prírodných či ľudových scenérií a výraznejší zlom nastáva až s nástupom odľahčenej 3. časti, ktorá je akoby predstupňom k jasavému finále, kde sa môžu dobre ukázať kvality orchestra – alebo jeho nedostatky. Iste, možno vytknúť, že náhle tempové prechody v tejto časti mohli mať vyšší stupeň jednoty v súhre, že napríklad trombóny v 1. časti mohli byť zladenejšie a tak podobne. To sa však ukazuje ako menej podstatné vo svetle faktu, že symfónii nechýbalo logické smerovanie k priamočiaremu a jednoznačnému finálnemu rozuzleniu – z húštiny svetobôľnej melanchólie k žoviálnemu lesku záverečného D dur. Teda aspoň v metaforickej rovine tu bola vyjadrená cesta, na ktorej konci sa dnes túži ocitnúť celá spoločnosť...
Článok bol uverejnený v čísle 03/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.