Dlhoočakávané vydýchnutie po pandemických obmedzeniach využila Slovenská filharmónia vo veľkom. Piatkový večer (28. 5.) pod vedením šéfdirigenta Daniela Raiskina priniesol dve vokálno‑inštrumentálne diela s plným obsadením Slovenského filharmonického zboru a dvoma sólistami, jedno koncertantné dielo plus jednu úpravu komornej skladby pre sláčikový orchester. Slovom, poriadne sústo, od akého sme si počas sezóny „zhustených“ online koncertov bez publika už takmer odvykli…
K slovu sa opäť dostala hudba tohtoročného jubilanta, lotyšského skladateľa Pēterisa Vasksa. Laudate Dominum pre zbor a orchester napísané pred piatimi rokmi je sakrálnym dielom v duchu európskej tradície. Má pomerne zaujímavú koncepciu v tom zmysle, že očakávané oslavné burácanie je zverené skôr orchestru (s trojmo obsadenými drevami), kým zbor sa obmedzuje na tiché, pokojné, chvíľami takmer intímne ladené vstupy – s výnimkou logickej a účinnej gradácie na záverečnom Aleluja. To je stratégia priam šitá na mieru našim podmienkam; dovolím si totiž tvrdiť, že náš filharmonický zbor (ktorý kvalitne pripravil zbormajster Jozef Chabroň) vyniká v prvom rade v týchto polohách, vo sfére pianissima.
Po Vasksovi pódium svojou prirodzenou charizmou ovládla mladá holandská huslistka Simone Lamsma, ktorá, s už viditeľne zoštíhleným orchestrom, vďačnému publiku naservírovala Koncert pre husle a orchester č. 1 g mol op. 26 Maxa Brucha. Skvelá povesť, ktorá umelkyňu predchádzala, sa ukázala ako plne oprávnená. V prvom rade to bola mimoriadna technická istota a takmer bezchybná intonácia, ktoré doslova oslňovali. Dielo hrala spamäti, s absolútnym odovzdaním a s expresivitou, ktorá pri našich zvyklostiach mohla síce pôsobiť mierne (ale naozaj len veľmi mierne) chladne, no ktorá sa bezpečne vyhýbala priepasti sentimentality a prílišného exhibicionizmu. Slovom, všetky parametre boli v rovnováhe a výkon sólistky aj orchestra dokázal aj menej preferované dielo husľového koncertantného repertoáru prezentovať ako pozornosti hodnú udalosť. Teším sa na ďalšiu návštevu mladej Holanďanky v Bratislave.
Spomenutou úpravou pre sláčikový orchester bolo Adagio zo Sláčikového kvinteta F dur WAB 112 Antona Brucknera, upravovateľom poľsko‑americký dirigent a skladateľ Stanisław Skrowaczewski. Prenesením do nového média Adagio niečo získalo a niečo stratilo; zámerom zrejme bolo vytvoriť pendant k Mahlerovmu Adagiettu v rovnakej tónine, no cesty Brucknerovej imaginácie sú dosť odlišné od tých Mahlerových. V každom prípade, jeho harmónie pôsobili očarujúco aj teraz, záverečné mnohonásobne opakované „výdychy“ pripravili pôdu pre záverečné dielo večera, Dvořákovo Te Deum op. 103. Rozsahom kratšia, no koncepčne monumentálna kompozícia zo skladateľovho amerického obdobia je nesporne bohatá z hľadiska melodickej invencie – v tomto smere ponúka vďačný materiál pre sólový soprán a barytón (Linda Ballová a Peter Mikuláš) – výraz jej religiozity je však trocha prepiaty a zavše zaváňa sentimentalitou. Zbor v spojení s jasajúcim a neraz prudko modulujúcim orchestrom znel v podmienkach filharmonickej sály nevyhnutne predimenzovane. Sólistke by chvíľami bolo možné vyčítať menšiu zrozumiteľnosť textu, sólista zasa viditeľne zápasil s výškami, no obaja svoj zápas s akustickou prevahou dvoch filharmonických telies za chrbtom veľmi čestne zvládli. Te Deum (a takisto Laudate Dominum v úvode) som chápal ako vyjadrenie vďaky vyššej moci, ako vztýčenie metaforického morového stĺpa po odznení nákazy. Myslím si, že napriek spomenutým výhradám ich takto prijalo aj nadšené publikum. Ostáva len modliť sa, aby táto radosť nebola predčasná…
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 06/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.