Pretrvávajúca pandémia má na naše životy neustály vplyv. Dotýka sa všetkých. Niektoré z posledných premiér slovenských skladateľov reflektujú ich záujem o vzdanie úcty obetiam pandémie. K nim patrí aj Pavel Procházka a jeho dielo Pandemic Mass/Requiem pre sóla, miešaný zbor a symfonický orchester uvedené 20. 11. vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu.
Skladateľ v bulletine uviedol, že by malo ísť o klasickú smútočnú omšu s osemčasťovým pôdorysom (Introduzione, Kyrie, Dies irae, Offertorium, Sanctus, Agnus Dei, Lux aeterna, Libera me, Domine). Z hľadiska hudobnej poetiky bol úvod akousi zlepeninou rôznych štýlov. Otvorenie kompozície patrilo zvonom ako symbolu zvolávania ľudu na bohoslužbu. K nim sa pridali tympany a vibrafón, ktoré sprostredkovali rytmické modely pripomínajúce Stravinského, improvizovaný part zboru znázorňoval ruch pred začiatkom omše, čo sa javilo ako pokus o vnesenie avantgardného prvku. Následné dosiahnutie mohutného tutti prinieslo harmonicky plytkú zvukovosť. Tá sprevádzala poslucháča až do konca kompozície. Burácajúce úseky sa síce striedali s kontrastnými komornými pasážami, no ich intímna povaha bola prerušovaná nevhodne zvolenými kontrastmi v dynamike a faktúre. Náročnejšiemu poslucháčovi chýbala kvalitná remeselná práca. Dielo nenieslo znaky tematickej práce či invencie, nemalo ani smútočný charakter typický pre rekviem. Remeselná istota chýbala aj inštrumentácii.
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu sa však pri interpretácii držal so cťou. Vyzdvihnúť treba najmä hráčske nasadenie sláčikovej sekcie. Taktiež aj miešaný zbor Technik Akademik (zbormajstrom bol autor kompozície) bol podnietený ku kvalitnému výkonu, hoci niektoré frázy vyzneli aj pri všeobecne dobrej intonačnej kultúre amatérsky. Soprány a tenory nedokázali dôkladne vyspievať najvyššie tóny svojich partov a svoje nedostatky prekrývali vibratom. Pre sólistov nebola interpretácia diela práve najvďačnejšou úlohou – takmer každý z nich sa vo svojom parte polohovo trápil. Basovú úlohu celkom neustál (inak výborný) Daniel Čapkovič, tenorista Ondrej Šaling sa rovnako nevysporiadal s držanými vysokým tónmi. Jana Juríčková (soprán) a Lucia Duchoňová (mezzosoprán) zneli presvedčivejšie, predstavili sa ako veľmi zdatné partnerky pri komorných pasážach, ktoré si neraz aj samy nenápadným gestom oddirigovali. Dirigentský výkon Pavla Procházku charakterizovali nečitateľné gestá, nezdôrazňovanie nástupov, slabá práca s frázou či nepostačujúca dynamická výstavba úsekov.
Uvedenie Pandemic Mass/Requiem je ďalším krokom vedľa zo strany dramaturgie rozhlasového orchestra. Spomeňme si na október, keď mala Bratislava dvojitý zážitok z Beethovenovho Husľového koncertu D dur (ktorý zaradila aj SF na svoj otvárací koncert), alebo na dramaturgiu novembrového koncertu zostavenú z Čajkovského evergreenov. Nehovoriac o fakte, že slovenská hudba pomaly, ale isto z tejto inštitúcie mizne.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 12/2021 a vznikol ako súčasť projektu Akadémie hudobného života.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.