„Zvuky sú tu, aby obklopili ticho.“ Týmito slovami estónskeho skladateľa Arva Pärta by sa dala priliehavo opísať kompozičná filozofia navigujúca Adriána Demoča pri písaní jeho vlastných partitúr. Slovenský autor priznal, že v súkromnom živote čoraz viac vyhľadáva ticho. Táto tendencia sa odzrkadľuje aj v jeho tvorivom počínaní. Dve z Demočových najnovších kompozícií, ktoré odzneli na koncerte projektu Ensemble Ricercata v Slovenskom rozhlase, to iba potvrdzujú. Sú ešte intímnejšie a pokojnejšie. V dobe náhlivosti, hluku a čoraz výraznejšej dekoncentrácie nás skladateľ pri ich počúvaní pozýva zastaviť sa a svoje vnímanie namiesto do strán upriamiť do hĺbky vlastného vnútra. Na dotvorenie atmosféry a za účelom vyhnúť sa vonkajšiemu rozptýleniu sa trojica interpretov – klavirista Ivan Šiller, huslista David Danel a klarinetista Ronald Šebesta – rozhodla Demočove diela interpretovať v takmer úplnej tme.
Úvodná skladba Ma fin est mon commencement síce vznikla už v r. 2019, na koncerte však premiérovo zaznela v úprave pre husle, klavír a klarinet. Všetky tieto nástroje majú v kompozícii rovnocenné postavenie a pohybujú sa vo vlastnom výškovom priestore. Husliam patrí najvyššia poloha dvojčiarkovanej oktávy, klavíru prostredná v jednočiarkovanej a klarinetu najnižšia, malá oktáva. Voľba hlbokého registra pre dychový nástroj v kombinácii s voľným striedaním konsonantných a disonantných súzvukov vytvára zaujímavé farebné pletivo. Svojím názvom dielo odkazuje na slávne rondo francúzskeho skladateľa 14. storočia Guillauma de Machaut. Rondový charakter predlohy Demoč reflektuje špecifickým krúživým efektom, ktorý vyvoláva opakujúcou sa formulkou s obmedzeným počtom tónov. Prvkom narušujúcim stabilitu je striedanie krátkych a dlhých nôt a taktiež zmeny pulzu. Z interpretačného hľadiska nekladú skladby tohto charakteru vysoké nároky na hráčsku virtuozitu, o to dôležitejší je však citlivý a pedantný prístup ku každému tónu, ktorý zaznie. Veľké množstvo spoločných nástupov vo fluktuujúcom tempe zároveň implikuje požiadavku na dokonalú súhru a jednotnosť vo výraze a dynamike. Každý z troch účinkujúcich hudobníkov má bohaté skúsenosti s interpretáciou rôznych druhov súčasnej vážnej hudby a spoločný pohyb homofonickou faktúrou si doslova užívali. Pridanou hodnotou bola farebná paleta, zároveň pestrá i konzistentná v celom priebehu vystúpenia.
Ak by dve diela neoddeľoval potlesk, prvá z nich by mohla byť pokojne vnímaná ako introdukcia k hlavnému chodu večera. Premiérovo uvedená kompozícia Hudba (za názvom) totiž svojím charakterom úvodnej skladbe neprotirečí, práve naopak. Pokoj a jemnosť vyžarujúce zo snového rubata na predchádzajúci vyrovnaný prúd dokonale nadväzujú. Konštrukčne dielo opäť stojí na striedaní krátkych a dlhých hodnôt, medzi ktorými vyvoláva tenziu ich intervalový odstup. Relativizácia hudobného času autorovi vyšla podľa plánu. Poslucháč po chvíli netuší, či skladba trvá 5 minút alebo hodinu. Ponorený do meditácie vníma iba alternovanie dvoch centrálnych elementov znenia a ticha. Napriek priebežnej redukcii zvuku a šesťčasťovej stavbe pôsobí kompozícia veľmi homogénne. Vychádzajúc z tradície minimalizmu, plynulý pohyb odrazu definitívne zastane v tichu.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 05/2022
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.