Ostatný májový koncert ŠKO Žilina tematicky štýlovo nadviazal na nedávny jubilejný, celebrujúci 70. výročie založenia tamojšieho konzervatória. Všetci protagonisti večera 26. 5. sú buď žilinskými rodákmi, alebo absolventmi jubilujúcej školy.
Dirigent Adam Sedlický si s chuťou vybudoval impozantnú vstupnú bránu k atraktívnemu večeru – hudbu Beethovenovej predohry Egmont tlmočil sústredene, dôsledne vyvažujúc frázy v ich väzbách aj pozíciách. Tres danzas pre gitaru a sláčiky Lea Brouwera (z ktorých odzneli dve časti) výstižne reprezentovali nielen skladateľovu idomatickú dikciu, ale aj interpretačnú tvár erudovanej gitaristky Miriam Rodriguez‑Brüllovej. Aplauzom vítalo publikum svojho rodáka, fenomenálneho kontrabasistu Romana Patkolóa. Ako absolvent žilinského konzervatória odštartoval nevšednú dráhu nasmerovanú do najvyšších hudobníckych sfér. Patkoló je sprevádzaný superlatívmi, jeho interpretačné kvality zdobia svetové koncertné scény, je označovaný za topvirtuóza kontrabasu. Pre Žilinčanov zvolil výsostne efektnú Carmen fantáziu so sláčikmi; pod adaptáciu Bizetovej hudby sa podpísal J. Lebedev. Je plná sugestívnej, muzikantsky nasýtenej hudby, ktorá bez nárokov na podtexty a odkazy poskytne sólistovi veľkorysý priestor na efektnú prezentáciu. Kontrabas znel bravúrne, grandiózne, aj subtílne krehko, Patkoló čaroval s technickou ekvilibristikou aj minucióznymi detailami. Z gejzíru fines a farbistých zákutí štedro rozdával skromný, s pokorou tvoriaci umelec.
Takýto typ interpretácie sa ľahko prevtelí aj do kompozičného impulzu: Česká autorka spätá so Slovenskom Sylvie Bodorová prijala ponuku a vytvorila trojčasťový dvojkoncert pre gitaru, kontrabas a sláčiky s pitoreskným, na motív vzniku odkazujúcim titulom Bruromano. Neobyčajné zvukové prepojenie gitary s kontrabasom, východisková inšpirácia modálnymi vzorcami, značná dávka kompozičnej imaginácie a v neposlednom rade interpretačné majstrovstvo potešili. Skvelou hudbou, zmysluplným umením.
Ak sa už Domom umenia Fatra vznášal múzický duch Georgesa Bizeta, rád tu aj zotrval. Záver večera tak vyplnil ďalší autorov opus, opojná Symfónia C dur. Jej hudba je pre dirigentov lákavým terénom, pre poslucháča lahodným relaxom. Sedlický si priebeh v štvorčasťovom celku vychutnával, nepopustil však opraty vkusu, sugestívne, no s noblesným odstupom naservíroval slastiplný bizetovský hit.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.