Koronou poznačená 73. koncertná sezóna Slovenskej filharmónie zdarne a bez obmedzení dobehla do cieľa. Dramaturgia koncertov 16. a 17. 6. stavila na pomerne populárne opusy z britského repertoáru: Elgarov Violončelový koncert a Holstove Planéty však neboli len návnadou pre publikum, ale (v prípade posledného menovaného diela) aj spoľahlivou previerkou pripravenosti nášho prvého orchestra v „plnej paráde“, teda v rozšírenom obsadení typickom pre symfonickú hudbu éry prelomu 19. a 20. storočia. Za dirigentským pultom pri takejto príležitosti nemohol stáť nik iný ako šéfdirigent filharmonikov, Daniel Raiskin. Bolo potešením zistiť, že popri ruskej klasike či Brahmsovi mu konvenuje aj hudba spoza Lamanšského prielivu.
Ešte pred ňou však dostala priestor krátka ukážka z domácej tvorby – Sedmohradsko, požehnaná krajina, koncertná predohra na motívy sedmohradsko‑saskej národnej piesne pre orchester Jána Levoslava Bellu. Slávnostnú ouvertúru, tak trochu na spôsob Brahmsovej Akademickej predohry, napísal Bella v r. 1904 v Sibini k 25. výročiu tamojšieho speváckeho združenia Hermania a spracúva v nej melódiu piesne Siebenbürgen, Land des Segens, neoficiálnej hymny sedmohradských Sasov. Áno, je to príležitostná skladba, viac slávnostného než dramatického rázu a oveľa viac rezonovala v prostredí, v ktorom vznikla, než u nás. Je však našou hanbou, že tu znie tak zriedkavo – na pôde filharmónie išlo dokonca o premiéru. Z technického hľadiska ide o veľmi kvalitnú prácu, inštrumentácia je priam vzorovo klasická, funkčná a zároveň noblesná, dielo zas a znova potvrdzuje, že Bella je v dejinách našej hudby vo svojej generácii absolútne neopakovateľným zjavom a jeho orchestrálnym opusom stále ostávame veľa dlžní. Aj preto bolo pri počúvaní inak kvalitne pripraveného predvedenia cítiť, že tu chýba interpretačná tradícia – pri zapojení širšej škály dynamiky a živších temp by svieže dielko logickejšie a esteticky účinnejšie vplynulo do svojho hymnického záveru.
Poslucháčsky trocha zvláštnu púť ponúkol vo Violončelovom koncerte e mol Edwarda Elgara nemecký sólista Alban Gerhardt. Violončelista, ktorý si získal renomé ako interpret súčasnej hudby (premiéroval napríklad Violončelový koncert Juliana Andresona), sa k labutej piesni anglického skladateľa spočiatku postavil takmer ľahostajne. Slávne úvodné tri akordy v arpeggiách a následné zostupné „vzdychy“ hral akoby bez ohľadu na ich rétorický náboj, takmer celkom indiferentne k hlasom klarinetov či viol, ktoré nadviažu na líniu violončela. Ľad ľahostajnosti však postupne začal praskať a roztápať sa – v scherze už medzi technicky bravúrnym sólistom (s perfektným ovládaním pravej ruky) a orchestrom preskakovali tvorivé iskry, vrúcna pomalá časť bola cestou k autentickej vášnivosti finále s jeho chytľavou pochodovou témou. Iskra prirodzene preskočila aj medzi pódiom a auditóriom, výkon nemeckého hosťa (a zároveň dobre pripraveného orchestra) mal punc výnimočnosti hodný záveru sezóny.
Napokon Planéty Gustava Holsta, sedemčasťová suita pre veľký orchester, vystihujúca charakteristiky tradične pripisované jednotlivým planétam slnečnej sústavy – s výnimkou tej našej. Nech si o hudobných kvalitách diela myslíme čokoľvek (nám, ktorí máme radi beethovenovské a brahmsovské symfonické konštrukcie, zväčša štýlový eklekticizmus tejto hudby veľmi nevonia, hoci musíme bez výhrad uznať minimálne autorovo inštrumentačné majstrovstvo…), filharmonici pod vedením svojho šéfa tu boli stopercentne prítomní od prvého taktu. Zlovestný päťdobý pochodový rytmus Marsu, posla vojny, vyťukávaný neústupčivým col legno sláčikových nástrojov, človeka vtiahol do deja a nepustil jeho pozornosť ani na okamih. Gradačné fázy orchestrálneho telesa so šesticou lesných rohov, drevami obsadenými po štyroch (vrátane kuriozít, akou basový hoboj), dvoma harfami, dvoma tubami či organom mali fyzický účinok; boli to, bez ohľadu na osobné preferencie, doslova kúpele orchestrálneho zvuku. A nielen orchestrálneho – záverečný Neptún, mystik nechal zaznieť aj ženskej časti Slovenského filharmonického zboru (zbormajster Branko Ladič) spievajúceho „za scénou“ opojné secesné vokalízy, v ktorých sa nakoniec rozplynula všetka tá opulentná orchestrálna nádhera. Výborne pripravená, umelecky presvedčivá a efektná. Čo si priať do ďalšej sezóny? Odpoveď je jednoznačná: aby ju už nepretrhla ďalšia vlna pandémie…
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 07-08/2022
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.