Máme za sebou najväčší kresťanský sviatok – Veľkú noc a tento fakt reflektovali aj domáce a medzinárodné koncertné pódiá. Našťastie, ešte stále. Máme za sebou najväčší kresťanský sviatok – Veľkú noc a tento fakt reflektovali aj domáce a medzinárodné koncertné pódiá. Našťastie, ešte stále.
V prvom rade ale chcem spomenúť dva unikátne koncerty v Slovenskej filharmónii. Na prvom (10.3.) zaznelo druhé dejstvo z Wagnerovej legendárnej hudobnej drámy Tristan a Izolda pod taktovkou Juraja Valčuhu. Napriek nesporným kvalitám uvedenia, dirigentským, muzikantským a vokálnym výkonom je otázne, či koncertná prezentácia vybraného dejstva vybranej Wagnerovej opery je z hľadiska percepčného zážitku zmysluplná; pretože tu naozaj ide o Gesamtkunstwerk a „vystrihnutie“ hudobno-vokálnej zložky z veľkého všeumeleckého molochu nemusí byť veľmi účinné. Je otázne, či tu nejde o mrhanie financiami a energiou a či sa veľké úsilie neminie trochu účinkom... Miestami sa mohla síce dostaviť katarzia opojným plynutím nekonečných melódií, ale občas mohla nastať aj nuda.
O dva týždne v Redute zazneli dve Ódy na radosť: Cikker a Beethoven, za úspech bol zodpovedný šéfdirigent Raiskin. V prípade Cikkera som bol možno aj vplyvom relatívnej neznalosti partitúry s interpretáciou spokojný, akceptoval som výrazné gradačné a expresívne línie aj s problematickou deklamáciou slovenčiny (nebolo rozumieť takmer ničomu, okrem skvelého rozprávača Štefana Bučka). V prípade Beethovenovej Deviatej už to bolo trochu inak. Predovšetkým som porovnával s košickým Trojkráľovým uvedením zo začiatku tohto roka. Nuž, prvá časť pôsobila trochu zbrklo a Scherzu chýbala skalopevná ruka rytmickej prísnosti a akcentov (podobne ako v Košiciach), ale v Adagiu sa objavilo výrazné cieľavedomé frázovanie s vrúcnym teplom zvuku. Inak, ako v Košiciach. A finále malo síce koherentný dramatický ťah, ale v porovnaní s Jindrovým podaním nebolo extrémne oslňujúce. Z vokálnych sólistov ma najviac presvedčil basista Tomáš Šelc.
Krátko k veľkonočným koncertom. Záznam Dvořákovho Rekviem zo Zeleného štvrtka (6.4.) možno hodnotiť ako veľmi vysoký interpretačný štandard, avšak nie ako fascinujúci fenomén. Rumunský dirigent Ion Marin sa postaral o účinné dramatické kontrasty a napätie celku, ako aj vyhrotené crescendá na malých plochách; neraz by som ale privítal viac precíznej drobnokresby či lyrickej spevnosti (Offertorium). Delené nástupy zboru (účinkoval prirodzene SFZ) neboli úplne presné (Hostias) a veľkolepá fúga Quam olim Abrahae sa mi zdala príliš pomalá.
Na ARTE som objavil pozoruhodný záznam Bachových Jánových pašií (7.4.): https://www.arte.tv/de/videos/114216-000-A/johann-sebastian-bach-johannes-passion/ v réžii osadenstva Thomaskirche v Lipsku: dirigoval agilný charizmatický kantor Andreas Reize, účinkovali Tomášsky chlapčenský zbor a orchester Gewandhausu spolu s viacerými vynikajúcimi sólistami (napríklad Andreas Scholl ako alt). Ťažko očakávať autentickejší, živší a pútavejší zážitok z uvedenia tohto diela na mieste, kde veľký Bach sám pôsobil. Bol to takmer nedostižný vzor autentickej interpretácie, v tom najlepšom slova zmysle. Spomeňme detailne vypracované a priam ohurujúco dramatické recitatívy, dokonalú psychologickú charakterizáciu či brilantné vyspievanie technicky náročných meliziem. Naozaj inšpirujúce video.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.