Jej meno rezonuje najmä vďaka slávnemu priezvisku a často sa spomína len v spojení s trubkárom Louisom Armstrongom. Nepochybne hrala významnú rolu pri začiatkoch manželovej hviezdnej kariéry, no jej zásadný význam je v neoddiskutovateľnom inovátorskom prínose pri zrode jazzu. Hoci neoplývala virtuóznou klavírnou hrou ako Art Tatum či Fats Waller, bola jednou z najproduktívnejších štúdiových hudobníčok, napísala množstvo skladieb, ktoré sa stali celosvetovo známymi a vďaka nej vznikli legendárne zoskupenia udávajúce smer a formujúce zvuk jazzu v prvých dekádach minulého storočia.
Lillian Beatrice Hardin sa narodila v r. 1898 v Memphise v štáte Tennessee a vyrastala v matriarchálnej domácnosti s matkou a so starou mamou. Matka Dempsey Martin Hardin pracovala ako kuchárka pre belošskú rodinu a ako nadaná sopranistka uznávala iba klasickú a duchovnú hudbu. Napriek tomu, že rodina bývala vo „vykričanej“ štvrti na Beale Street, držala mama Lil nakrátko a nedovolila jej kontakty s bluesovými hudobníkmi zo susedstva, ktorých hudbu považovala za „diablovo dielo“. Malá Lil sa začala učiť hrať na organe u Violy Whitovej a už ako deväťročná sprevádzala spevákov v kostole Lebanon Baptist Church. Piesne však nikdy nehrala tak ako ostatní, vždy k nim niečo pridávala. Až neskôr si spätne uvedomila, že to bol práve jemný dotyk blues, ktorý podvedome nasala na Beale Street. V nasledujúcich rokoch urobila Dempsey Hardin dve múdre investície: kúpila dcére pianíno a zapísala ju na hodiny klavíra do Mrs. Hicks School of Music. Nadaná klaviristka naberala hudobné vzdelanie s veľkým nadšením a rada improvizovala. V treťom ročníku strednej školy ju prihlásili na prestížnu Fisk University v Nashville, kde v r. 1915 nastúpila do preduniverzitného programu pre stredoškolákov. Navštevovala kurzy angličtiny, exaktných vied, latinčiny a vedenia domácnosti a zapojila sa aj do aktivít na hudobnom oddelení. Učiteľ klasického klavíra bol však veľmi striktný, čo nespútanej Lil veľmi nevyhovovalo. Na univerzitu nakoniec riadne nenastúpila a v júni nasledujúceho roka sa vrátila do Memphisu. Ďalej sa venovala štúdiu hudby ako autodidakt a zakúpila si prvé noty jazzových skladieb They Made It Twice As Nice As Paradise And They Called It Dixieland a Alexander’s Ragtime Band. Matku znepokojovala dcérina inklinácia k populárnym skladbám, chcela jej zabezpečiť kvalitné vzdelanie a slušné zamestnanie a neželala si, aby sa dostala do spoločnosti barových hudobníkov. Poslednou kvapkou bolo, keď Lil priniesla domov noty St. Louis Blues. Dostala bitku a definitívne padlo rozhodnutie odsťahovať sa do Chicaga. Netušila však, že práve tam rozkvitala pulzujúca jazzová scéna, ktorá priťahovala mnohých jazzmanov migrujúcich z delty rieky Mississippi a New Orleansu...
Chicago a „Hot Miss Lil“
Devätnásťročná slečna si v Chicagu čoskoro našla obľúbené miesto – hudobniny Jones Music Store, kde sa stretávali umelci z celého mesta. Raz si v obchode odvážne sadla za klavír a svojou hrou urobila veľký dojem. Majiteľka Jennie Jones jej ponúkla prácu klaviristky za tri doláre týždenne. Jej úlohou bolo predhrávať ľuďom noty, ktoré v hudobninách predávali. Neskôr jej plat zvýšili na osem dolárov, keďže sa Lil stala hlavnou atrakciou a svojou hrou prilákala veľa nových zákazníkov. Prácu neprijala prioritne kvôli zárobku či obdivu, ale preto, že sa chcela naučiť naspamäť všetky noty, čo mal obchod v ponuke. V tom čase bolo v nižších spoločenských vrstvách veľmi zriedkavé, že niekto vlastnil klavír. Bol finančne ťažko dostupný a hudobníci chodili cvičiť k zámožnejším susedom, do klubov, nevestincov či do kostolov. Preto bola práca v obchode pre Lil obrovským šťastím, mohla cvičiť celý deň a ešte za to dostávala plat.
Zásadným momentom v jej živote bol deň, keď do obchodu vošiel legendárny ragtimový klavirista Jelly Roll Morton. Lil ho nepoznala, no keď začal hrať, pochopila, že je to niekto výnimočný: „Zahral asi štyri či päť pre mňa neznámych skladieb. Počúvala som ho v úplnom vytržení, neunikla mi ani jedna nota. Hral oboma rukami tak hlasno a do toho si dupal dvojnásobne rýchlejší rytmus nohami. Celý obchod burácal.“ Po Mortonovi ľudia vyzvali k hre Lil: „Keďže som vtedy ešte nevedela hrať jazz, začala som krátkou skladbou Edwarda MacDowella Hexentanz (Witches Dance) a pokračovala Prelúdiom cis mol Sergeja Rachmaninova. Jazzmani nemajú radi, keď ich odzbrojíte klasickou hudbou. Nemajú už po tom čo zahrať. Možno preto sa Jelly usmial a potichu odišiel.“ Na mladú klaviristku však urobil Morton obrovský dojem a stal sa jej prvým zásadným vzorom. Zamerala sa na vernú imitáciu jeho energickej ragtimovej klavírnej hry, no postupne si vytvárala vlastný štýl – k synkopovanému rytmu pridala bluesové cítenie a inšpirovaná Mortonom začala hrať hlasnejšie a dynamickejšie.
Nie každé jazzové zoskupenie v Chicagu malo v tom období klaviristu. To platilo najmä pre hudobníkov z juhu USA, ktorí so sebou priniesli tradičný neworleánsky štýl – počiatok dixielandu. Mal historický pôvod v marching bands a opieral sa najmä o dychové nástroje v prvej línii – kornet alebo trúbku, klarinet a trombón, ktoré sa melodicky prelínali, spoločne improvizovali, a vytvárali tak pulzujúcu polyfóniu. Ostatné nástroje, tzv. rytmická sekcia, zväčša iba udržiavali rytmus a nemali veľa priestoru na sóla. Tvorili ju banjo alebo gitara, basový nástroj (tuba, suzafón, bassaxofón alebo neskôr kontrabas) a bicie nástroje. V Chicagu si však čoskoro obľúbili klavír ako sprievodný nástroj kvôli jeho výraznému zvuku.
Popri práci v obchode sa Lil snažila nájsť si svoje miesto v profesionálnom hudobnom svete, ktorý ju tak lákal. Tam však opäť narážala na matkinu prudérnosť. Nikdy by dcére nedovolila pracovať po nociach v zábavných kluboch. Jazz a blues mala stále späté s prostitúciou a gamblerstvom, čo bolo v tom čase opodstatnenou asociáciou. Preto matke zamlčala, že získala vytúženú prácu klaviristky v zoskupení Lawrence Duhé’s New Orleans Creole Jazz Band v zložení: Lawrence Duhé (klarinet), Sugar Johnny Smith (kornet), Roy Palmer (trombón), Tuby Hall (bicie nástroje), Jimmy Palao (husle) a Ed Garland (kontrabas). Bolo tiež veľmi nezvyklé, aby hudobníci prijali medzi seba ženu inštrumentalistku a Hardin bola jednou z prvých výnimiek v dejinách jazzu. Na prvom angažmáne v čínskej reštaurácii v r. 1919 ju čakal krst ohňom. Nielenže bola zaskočená realitou, že žiaden z hudobníkov nepoznal noty, nikto jej nevedel povedať ani tóninu. Je síce pravdepodobnejšie, že tóninu vedeli, len jej ju naschvál nepovedali a Hardin mala čo robiť, aby s hudobníkmi udržala krok. Navyše hrala inak ako oni – bola výrazne ovplyvnená memphiským blues. Preto jej hra trochu „zápasila“ s tradičným neworleánskym dixielandom. Lil však bola vnímavá, rýchlo sa učila a čoskoro do štýlu ostatných členov kapely zapadla. Zoskupenie sa pevne zohralo najmä vďaka pravidelnému angažmánu v klube De Luxe Café. Mladá klaviristka budila čoraz väčšiu pozornosť, preto si sama vymyslela umelecké meno – Hot Miss Lil. Pre svoju dynamickú a živelnú hru, ktorá bola v príkrom kontraste s jej subtílnou postavou, sa onedlho stala senzáciou miestnej scény.
Kvôli interným nezhodám prevzal od Duhého v r. 1921 kapelu legendárny kornetista Joe „King“ Oliver, ktorý ju premenoval na King Oliver’s Creole Jazz Band. Oliver bol nielen „kráľom“ medzi kornetistami, ale aj veľmi schopným kapelníkom, ktorý mal na hudobníkov vysoké nároky. Bol skvelým improvizátorom, priekopníkom vo využívaní zvukových efektov pomocou dusítok či nátisku a mal aj dramaturgický talent, ako vytvoriť pre divákov pútavé vystúpenia. Pod jeho vedením sa kapela stala najlepšou na východnom pobreží a získala polročný angažmán v Pergola Ballroome v San Franciscu. Napriek vysokej kvalite však na západnom pobreží nemali očakávaný úspech. Problémom bola aj farba pleti väčšiny hudobníkov, ktorá bola tmavšia, než publikum očakávalo podľa názvu Creole Jazz Band. Po návrate do Chicaga sa druhým kornetistom kapely stal Louis Armstrong. Pozornosť publika priťahoval improvizačným majstrovstvom a komediálnym vystupovaním a spolu s Lil sa stali hlavnými atrakciami kapely. Louis sa do mladej klaviristky zaľúbil na prvý pohľad, no ona to cítila úplne inak: „Nič sa mi na ňom nepáčilo. Ani to, ako sa obliekal, či ako rozprával. Bola som z neho až znechutená.“ Po čase si však predsa len získal jej srdce a po svadbe v r. 1924 sa stali celebritným jazzovým párom.
King Oliver’s Creole Jazz Band sa zapísal do histórie jazzu prvou černošskou nahrávkou neworleánskeho kolektívneho improvizačného štýlu z r. 1923 pre Gennett Records. V tejto legendárnej zostave hrali najlepší jazzmani Chicaga: okrem Armstrongovcov a „Kinga“ Olivera to boli Johnny Dodds (klarinet), jeho brat Warren „Baby“ Dodds (bicie nástroje), Honore Dutrey (trombón) a Bill Johnson v alternácii s Budom Scottom (banjo). Hru Hardinovej možno počuť na desiatich skladbách – najznámejšie sú: Just Gone, Canal Street Blues, Dippermouth Blues, Snake Rag a Chimes Blues, na ktorom je historicky prvý záznam Armstrongovho sóla.
Kým kapelu viedol Oliver, nebolo zvykom, aby mal klavirista veľa priestoru na improvizáciu. Nástroj mal skôr vytvoriť ...
... pokračovanie článku v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.