Aj keď sa v umení, interpretácii zdráhame vynášať presné aritmetické súdy, vyčísľovať zásluhy, vedomí si subjektívnosti, riskantnosti našich hodnotení, sú osobnosti, pri ktorých bez zaváhania vyriekneme superlatíva. Organista JÁN VLADIMÍR MICHALKO je tohto roku 70-ročný, a preto sa prirodzene núkala príležitosť zaznamenať jeho pečať v slovenskej hudbe na reprezentatívnom priestore a v neformálnej podobe. Pretože azda niet vzdialenejšieho spojenia pre profesora Michalka, než je formálnosť. Nášho najvýznamnejšieho aktívneho slovenského interpreta hudby kráľovského nástroja, pedagóga, organizátora, apologéta historických organov, cirkevného hudobníka, fenomenálneho improvizátora, ale aj skladateľa asi najlepšie charakterizuje slovo autentickosť. V umení, živote a vo viere. Aj o tom je inšpiratívny dialóg, ktorý s ním na podnet Hudobného života viedla jeho sestra, hudobná historička Ľudmila Michalková, o tom sú svedectvá jeho blízkych spolupracovníkov.
- Priekopník moderného veku, kontroverzný mysliteľ, analytik s britkým kritickým úsudkom, ktorý na skúmanú problematiku nazeral takmer výlučne cez prizmu indivídua, Friedrich Nietzsche, bol fundamentálnym znalcom starogréckej literatúry a zanieteným obdivovateľom antickej tragédie. Motívy z tohto inšpirujúceho prostredia sa vinú ako červená niť celým dielom filozofa, ktorý sa vyzývavo a výrečne označoval ako „učeník Dionýzov“. Citovaný podtitul Nietzscheho posledného textu predstavuje jednu z jeho siedmich modifikácií slávneho výroku starovekého básnika Pindara, ktorý v druhej pýtickej óde svojho čitateľa vyzýva: „Staň sa tým, kto si.“ Výrok je vytesaný na jednom z átriových stĺpov Apolónovho chrámu v Delfách. Prichádzajúci pútnici boli a sú pri vstupe do samotnej svätyne vodcu múz, do mýtického a mysteriózneho orákula, konfrontovaní ešte s iným významným, obsahovo komplementárnym a nemenej dôležitým napomenutím: Spoznaj samého seba. Je to nepochybne mimoriadne ťažké zadanie, ale stále aktuálna, celoživotná výzva. Ako sa s ňou vyrovnávaš?
Nie je jednoduché spoznávať svet, iných ľudí. Najťažšie však je spoznávať seba samého, a pritom je to nevyhnutný predpoklad k zachovaniu dynamiky života. Spoznávať znamená: po prvé vzdelávať sa, kriticky myslieť, hľadať inšpirácie v dielach kľúčových mysliteľov – napríklad Nietzscheho. A po druhé v spoznávaní vidím permanentnú sebareflexiu, neustále skúmanie, či som spoznal, aké mi dal Boh dary, či ich patrične využívam, alebo chcem byť „iný“ a nerešpektujem ich; takže neviem, nechcem nájsť sám seba.
- Považuješ hudbu za médium, ktoré môže byť človeku v procese sebapoznávania nápomocné?
Nápomocné, ale nie jediné. Možno ani nie určujúce, ale istotne nenahraditeľné.
- Akú hudbu počúvaš v súčasnosti?
Aktuálne počúvam veľa rozmanitej hudby, ktorá úzko súvisí s mojím pracovným zameraním – pedagogickou a interpretačnou činnosťou, konkrétne rozširovaním mojho repertoáru. V týchto dňoch pripravujeme s Jurajom Bartošom nahrávku nového CD nosiča, pre ktorú Juraj našiel diela skladateľov minulého storočia, ktorí sú v našom priestore menej frekventovaní: americký skladateľ Anthony Plog, Francúz Philippe Mabboux alebo nemecký autor Hermann Ley. Pre mňa to konkrétne znamená, že si vypočujem nielen jednotlivé kompozície v rôznych interpretáciách, ale usilujem sa rozšíriť si spektrum poznatkov recepciou širšieho výberu z komplexného skladateľského odkazu daného autora. To platí aj pri výbere bohoslužobnej hudby. Veľa pozornosti venujem aj problematike vývoja organovej interpretácie, usilujem sa poznávať zvuk dobových nástrojov, čo je dôležité pre autentickú interpretáciu. S veľkým záujmom som si vypočul nahrávky španielskych autorov zo 16. a 17. storočia, populárnejšieho Antonia de Cabezóna, ktorého som už aj ja hral, ale tiež Luisa Venegasa de Honestrosu na kópii španielskeho organu z 15. storočia v kaplnke Anaya (Salamanca).
- Hudba je náplňou tvojej práce. Dokážeš v nej napriek tomu hľadať a nachádzať útechu v zložitých životných situáciách? Alebo ju vnímaš aj v zmysle recreatio cordis?
Hovorí sa, že šťastný je človek, ktorého povolanie a „hobby“ sú identické. Takže áno, hudba ma občerstvuje, inšpiruje, prináša energiu a nielen hudobné nápady.
Spomínam si na situáciu, keď mi po ordinácii za kňaza oznámili z VŠMU, že napriek prijatiu nemôžem byť zapísaný do 1. ročníka, lebo som už absolvoval bohosloveckú fakultu. Bol som dosť „zdrvený“. Zavrel som sa do izby a pustil si nahrávku Bachovho temperovaného klavíra v podaní Zuzany Růžičkovej. Smútok sa zmenil v nádej.
- Máš nejaké ďalšie, v tomto zmysle osvedčené diela?
Často sa mi stávalo – najmä v rokoch, keď sa až hranične kumulovali moje koncertné, pedagogické, organizačné, spoločenské povinnosti –, že som si unavený sadol ku klavíru a len tak som si hral, alebo som zašiel do neďalekého „môjho“ kostola a „zabával sa“ kmeňovou literatúrou – chorálmi v úprave Bacha, Regera, Karg‑Elerta…
- Na akej hudbe si vyrastal?
Na pesničkách Matušku, Gotta, na hitoch súdobej filmovej hudby, ktorých melódie som si s obľubou hrával na klavíri, bez nôt, len tak pre seba. Najviac ma bavilo vytvárať melodické variácie rozmanitých tém a ich harmonické sprievody, vychádzajúc pritom len z počutia. Niekedy sme sa pokúšali hrať ich s mojím strýkom aj štvorručne, najmä pesničky Jaroslava Ježka s ikonickými textami Voskovca a Wericha. Technika napodobovania počúvanej hudby ma mimoriadne priťahovala, lebo garantovala istú slobodu. Aplikoval som ju rád aj pri narábaní s chorálmi, ktoré som počul na bohoslužbách.
- V 60. rokoch nás zasiahol boom skupiny The Beatles…
Hudba tejto skupiny ma vskutku mimoriadne inšpirovala a počúvajúc ich skladby som si začal čoraz jasnejšie uvedomovať, čo je kvalitná, umelecká hudba. Pamätám si, že keď otec cestoval do zahraničia, vždy som si prial, aby mi priniesol nahrávky Beatles.
- Spomínam si, že LP platňa Oscara Petersona sa u nás veľmi rýchlo opotrebovala.
Áno, jazz som si postupne veľmi obľúbil, iste v dôsledku mojej preferencie voľného muzicírovania. Faktom je, že vďaka skvelému Petersonovi som istý čas sníval, že sa stanem jazzovým pianistom. Obdivoval som jeho improvizačné schopnosti rovnako ako jedinečného Armstronga či Fitzgeraldovú.
- Improvizácia bola teda od začiatku pre teba dôležitá, ale cvičil si sa v nej veľmi spontánne…
Dlho to tak prebiehalo. K potrebnému učebnému materiálu – povedzme k jazzovej škole – som sa dostal až počas študijného pobytu v Nemecku, kde som si vedome osvojoval potrebné odborné znalosti improvizácie. Ale po návrate domov som sa tejto oblasti ďalej profesionálne nevenoval...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.