Nemecký muzikológ Theodor W. Adorno (1903–1969) vydal v r. 1949 svoje najznámejšie a najpopulárnejšie muzikologické dielo Filozofia novej hudby (Philosophie der neuen Musik), ktoré natrvalo patrí do základného fondu filozofickej estetiky 20. storočia. Adornova kniha však zároveň patrí aj k najkontroverznejším dielam muzikologickej literatúry, ktoré od svojho vzniku vyvoláva protirečivé reakcie. Je prirovnávaná k manifestu F. Busoniho Etwurf einer neuen Ästhetik der Tonkunst (1907).
Adorno bol predovšetkým muzikológom zameraným na hudbu 20. storočia, hoci je autorom aj monografií o Wagnerovi a Mahlerovi a tiež štúdií a esejí o Beethovenovi, Schubertovi či Brahmsovi. Zo skladateľov 20. storočia sa venoval Bartókovi, Hindemithovi, Ravelovi alebo Stravinskému. Adornovo meno však zostáva späté predovšetkým s muzikologickým skúmaním 2. viedenskej školy, triády jej hlavných predstaviteľov – Schönberga, Berga a Weberna. Do tohto tematického okruhu patrí popri monografii o A. Bergovi a veľkom množstve štúdií, esejí, recenzií a článkov práve aj monografia Philosophie der neuen Musik.
K svojej hlavnej muzikologickej téme bol Adorno predurčený vzdelaním. Bol skladateľom s kompozičným a klavírnym vzdelaním, ktoré nadobudol na konzervatóriu vo Frankfurte nad Mohanom a ktoré si potom doplnil súkromnými lekciami u Albana Berga.1 K hybným činiteľom Adornovej muzikológie však nepochybne patrilo okrem hudobného vzdelania aj jeho filozofické a sociologické vzdelanie na univerzitách vo Frankfurte a vo Viedni. Adorno patrí k významným postavám filozofie 20. storočia, s príslušnosťou k frankfurtskej filozofickej škole. Reprezentoval v nej okrem muzikológie aj filozofiu, sociológiu (resp. hudobnú sociológiu) a filozofickú estetiku. Adorno však má aj pozoruhodné filozoficko‑literárne eseje o F. Kafkovi, F. Hölderlinovi, T. Mannovi, S. Georgeovi a iných.
Hlavné tematické zameranie Adornovej muzikológie vyplynulo z bergovskej kompozičnej školy, ktorá tvorila pozadie jeho mimoriadnej erudovanosti v oblasti voľnej atonality a dodekafónie. Adorno bol príslušníkom 2. viedenskej školy, ktorá určovala aj jeho štýlové zameranie ako skladateľa. V 20. rokoch sa spočiatku intenzívne venoval kompozícii a jeho skladateľská tvorba predstavuje niekoľko desiatok opusov komornej a orchestrálnej hudby, o ktorých sa uznanlivo vyjadroval aj Schönberg. Už v polovici 20. rokov však u Adorna začala jednoznačne prevažovať profesionálna orientácia na hudobno‑kritickú publicistiku a muzikológiu, hudobnú sociológiu a estetiku.
Adornova filozofia novej hudby
Kniha Philosophie der neuen Musik sa skladá z dvoch štúdií: prvou je Schönberg a progres (Schönberg und der Fortschritt). Adorno napísal svoju schönbergovskú štúdiu v americkej emigrácii ešte v r. 1941–1942 v angličtine a následne ju preložil do nemčiny. V nemeckej verzii potom použil množstvo germanizovaných anglicizmov, s ktorými sa čitateľ (prekladateľ) Adornovej knihy musí potýkať. Tie patria k charakteristickému štýlu knihy. Adorno však napokon po návrate z USA do Nemecka po 2. svetovej vojne pripojil k schönbergovskej štúdii aj druhú časť (druhú štúdiu) Stravinskij a obnova (Strawinsky und die Restauration, hoci Adorno uvádza v obsahu alternatívny názov Stravinskij a reakcia; Strawinsky und Reaktion) a v r. 1949 obe štúdie publikoval v nemčine ako knihu.
Vo Philosophie sa prelína historická/hudobno‑analytická a filozoficko‑estetická problematika. Štúdia o A. Schönbergovi sa zaoberá hudobno‑historickou problematikou vzniku Schönbergovej, Bergovej a Webernovej atonality a dodekafónie v širokých kontextoch hudby 20. storočia, ale aj romantizmu. Adorno sa typicky odvolával na Beethovena, ale aj Brahmsa a Wagnera. Až tam hľadal pôvod Schönbergovho hudobného jazyka. Text sa zaoberá tonalitou, harmóniou, formou, polyfóniou a kontrapunktom najmä Schönbergových skladieb, pričom Adorno nadväzoval na svoje početné rané schönbergovské (bergovské, webernovské) eseje, hudobné analýzy a kritiky. Citoval však napríklad aj zo svojej štúdie o Beethovenovom neskorom štýle Spätstil Beethovens (1937), poukazujúc na to, ako sa Beethovenov neskorý hudobný jazyk disociuje na fragmenty, anticipujúc tak hudbu A. Schönberga.
Filozofický základ Adornovej knihy bol určený Frankfurtskou filozofickou školou, ktorá bola ideovým priesečníkom marxistickej a hegeliánskej filozofie. Philosophie sa odvolávala najmä na diela F. Hegela.2 Ak hovoríme o Adornovi ako o estetikovi, treba hovoriť predovšetkým o jeho špecifickej a osobitej fúzii marxisticko‑heglovských filozofických ideí a muzikologickej problematiky dodekafónie a serializmu v 2. viedenskej škole. V Adornovej knihe však nájdeme aj odkazy na psychoanalýzu S. Freuda a pesimistickú filozofiu dejín O. Spenglera.
Adorno patril od 20. rokov k popredným protagonistom frankfurtského Inštitútu pre sociálny výskum (Institut für Sozialforschung) na frankfurtskej Univerzite J. W. Goetheho. Inštitút bol pôvodným základom Frankfurtskej filozofickej školy. Kritická teória Frankfurtskej školy sa vzťahovala na civilizačný a spoločenský systém západnej industriálnej spoločnosti: skúmala jeho spoločenské mechanizmy, dehumanizačné tendencie, ako aj perspektívy zmeny spoločenského poriadku, emancipácie a oslobodenia človeka. Frankfurtská filozofia ako filozofia dejín a spoločnosti tak bola neomarxistickým prúdom európskej filozofie. Západný neomarxizmus Adorna, Herberta Marcuseho, Friedricha, Pollocka, Ernsta Blocha a iných bol svojím prístupom k marxistickému dedičstvu značne odlišný od východného marxizmu‑leninizmu. Preto boli frankfurtskí filozofi (a spolu s nimi aj Adorno) československými a sovietskymi marxistami exkomunikovaní z marxistickej filozofie ako „revizionisti“ falšujúci „skutočný“ marxizmus. Adorno bol ako filozof „neomarxistom“ a je aj autorom textov, v ktorých sa dotýkal spoločensko‑politicko‑ekonomických otázok kapitalizmu, výrobných síl, výrobných vzťahov a pod...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.