Ako si aj po desaťročiach s nástrojom v ruke udržať radosť zo svojho povolania? Kedy vrcholový sláčikár začne trénovať taiči a kedy hod granátom? A aké bolo vrátiť sa znovu k nahrávaniu Bachových suít? S violončelistom Jánom Slávikom sme prebrali, čo všetko koncertnému umelcovi prináša „zrelý vek“.
JK: András Schiff tvrdí, že Mozarta na klavíri najlepšie hrajú starší ľudia alebo malé deti. Prečo to tak môže byť?
JS: Možno to neplatí iba pri Mozartovi, ale aj všeobecnejšie. Aj keď práve tá Mozartova hudba dokáže človeka osloviť hneď na prvé počutie. Zdá sa akoby ľahká. Dieťa ešte možno nemá v sebe zábrany a je mu prirodzené tešiť sa z tých fantastických melódií, ktoré Mozart ponúka. A pokiaľ ide o zrelých interpretov, sú to tí, ktorí dobre hospodárili so svojimi fyzickými a umeleckými danosťami. Oni sú potom ku koncu svojej cesty možno tak nad vecou, že sa približujú deťom. Majú z hudby obrovskú radosť a nemusia sa už zapodievať tým, že „čo keby to nevyšlo“.
JK: Takže akýsi blažený nadhľad, ktorý človek stratí a až oveľa neskôr znovu nachádza.
JS: Vlastne sa o to snažíme celý život, aby sme svoju produkciu podávali takým spôsobom, akoby nám to nerobilo problém. Aj keď my sami vieme, že každý vnútorne zvádza rôzne zápasy podľa toho, ako je konštelovaný. Cieľ však ostáva, a išlo mi oň aj pri mojom Bachovi. Pre poslucháča je tá hudba istým spôsobom jednoznačná, ale interpretovať ju na sólovom nástroji nie je až také jednoduché.
JK: Na kompletnú nahrávku Bachových suít sa podujali už všelijakí violončelisti. Ale: keď s takouto nahrávkou príde niektorý interpret vo veľmi mladom veku, automaticky očakávam, že výsledok raz bude v katalógu figurovať ako „ten jeho prvý Bach“. A že sa potom k celému kompletu ešte raz vráti. Vy ste sa na tento návrat podujali po dvadsiatich rokoch.
JS: Ja som počas prípravy novej nahrávky svoju staršiu príliš nepočúval. Len náhodne, a vtedy sa mi zdalo, že je výbojnejšia a prieraznejšia. S novou nahrávkou som teraz spokojný. Hoci najprv som mal podozrenie, že v niektorých sarabandách to preháňam, že tempá sú príliš pomalé a je otázne, či sa mi podarilo udržať napätie. Ale keď ju počúvam už s odstupom, tak na mňa z tej hudby sála veľký pokoj a vyrovnanosť. Dúfam teda, že som to so šírkou výpovede neprehnal. A bude to zároveň aj dokument dnešnej doby. Príde mi, že keď si človek nahrávku pustí, dostane sa do sfér rozjímania o iných a o sebe. To sa Bachovi v jeho suitách podarilo, každý si v nich nájde kútik sám pre seba.
JK: Na mňa z takejto nahrávky sála veľký pocit intimity. Jeden autor, jeden interpret, a s nimi spravidla jeden poslucháč.
JS: Veľmi krásny pocit som mal aj z priestoru Veľkého evanjelického kostola. Človek si tam medituje. Inšpiratívny priestor dokáže tak trochu nahradiť publikum a akustika vám poskytne šancu byť tvorivým. Okrem mňa boli na mieste iba ďalší dvaja ľudia z vydavateľstva, Robert Pospiš a Martin Sillay. Tí dávali pozor na technickú stránku a okrem toho ma neustále pérovali, aby to bolo vždy „o niečom“, aby to malo výraz. Snažili sa ma aj pobádať k nahrávaniu väčších celkov. Vďakabohu, že fyzicky som to zvládol. Celú nahrávku sme dokončili za tri dni. Najprv sa mi zdalo, že je to husársky kúsok, a či to vôbec treba. Pred dvadsiatimi rokmi som tie suity nahrával vždy po roku. Teraz sa z troch rokov stali tri dni, a mám pocit, akoby to v tej hudbe bolo trochu počuť. Mohol som byť natoľko koncentrovaný, že celá výpoveď pôsobí z nahrávky jednoliato. Neviem teda, či si to namýšľam, alebo to tak aj v skutočnosti je.
JK: Teraz odbočme. Sme zvyknutí na to, že pri dirigentskom pulte sa niekedy objaví aj deväťdesiatnik a z tejto pozície dokáže orchester sprevádzať k prvotriednemu výkonu. Niečo obdobné sa prirodzene nedá očakávať napríklad od tenoristu. Kde na škále medzi týmito dvoma extrémami je violončelista?
JS: My sláčikári, aj všeobecne inštrumentalisti, sme obmedzení pohybovo. Stále sedíme, a to nie je ideálna poloha pre ľudskú existenciu. Dirigenti sa pri svojom povolaní úplne prirodzene pohybujú, je to, ako keby si počas práce robili akési cvičenie. A to je niečo, čo my musíme popri svojej profesii naháňať vo voľnom čase. Ja som napríklad dlho hrával tenis a basketbal, neskôr som kvôli krčnej chrbtici začal cvičiť taiči. Mnohí musia prestať napríklad práve pre problémy s krčnou chrbticou, ktoré sa potom prejavia na motorike rúk. U dychárov sa stáva, že im prestanú fungovať ústa. Napokon je tu ešte psychika. Pokiaľ ide o dirigenta, on má pri hre navrch, riadi celý orchester a je so sebou spokojný. Aj keď jeho predvedenie môže mať rôznu úroveň, on stále ako keby napĺňa svoje umelecké plány. Ale ten chudák hráč v orchestri, ak je psychicky trochu labilnejší, má potom po rokoch neustále pocit, že ho niekto gniavi a utláča. Práve on by mal hľadať cestu, aby z toho mohol mať tiež radosť. Ja som mal v živote šťastie, že som si z každého zobral trošku. Roky rokúce hrám v kvartete, pri ktorom je nevyhnutná demokracia aj sloboda, človek sa v ňom môže osobne prejaviť a dohodnúť s ostatnými. Preto, hoci už trinásť rokov hrám aj v orchestri, ma to stále baví.
JK: Legendárny status si získali nahrávky Vladimira Horowitza, ktorý sa aj po osemdesiatke nebál predstúpiť pred koncertné či štúdiové mikrofóny. Pôsobí to ako svieže zjavenie. Podobne legendarizované bývajú neskoré albumy Johnnyho Casha. Ten sa počas poslednej dekády života zveril do rúk producentovi Rickovi Rubinovi a výsledkom je dojemná retrospektíva starého barda. Kritické hlasy však upozorňujú na iné. Ten labilnejší hlas, plytký dych, melancholický výraz… Ich záznam nie je dokumentárnym úlovkom, ale v skutočnosti dômyselne zvoleným výrazovým prostriedkom. Starecká maniéra, resp. štylizácia, povedané zdvorilejšie. A pritom mám tie platne rád. Stretli ste sa niekedy s tým, že by čosi podobné hrozilo aj interpretovi klasickej hudby?
JS: Všeobecne si nemyslím, že by sa nejaká maniera zvykla vo vyššom veku dostaviť, je to individuálne. Môžem sa vyjadriť k tomu, čo je špecifické pre sláčikárov. U nás...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.