Vojna na Ukrajine naďalej spôsobuje bolesť celému svetu. Milióny ľudí opúšťajú svoje domovy, aby našli bezpečie a mier. Medzi nimi aj VALENTIN SILVESTROV, jeden z najvýznamnejších žijúcich ukrajinských skladateľov, ktorý v septembri oslávi svoje 85. narodeniny. Skladateľ do poslednej chvíle nechcel opustiť rodný Kyjev. Kvôli nátlaku priateľov a príbuzných, ako aj pod náporom nehudobných zvukov – výbuchov a výstrelov – napokon súhlasil a s rodinou utiekol do Berlína. Jeho Modlitba za Ukrajinu, ktorú skomponoval v roku 2014 ako reakciu na vtedajšie politické nepokoje, znie aj počas súčasného vojnového konfliktu v koncertných sálach po celom svete.
Predstaviteľ Kyjevskej avantgardy
„… Hudba znie a vzápätí sa vytráca. Zostane po nej len spomienka jemnej vône a ľahkého nádychu. Každého zachváti pocit očakávania dávno minulých udalostí… Tí, pre ktorých je pojem ‚avantgarda‘ obvykle spojený s niečím neumeleckým až kakofóniou, by nikdy neuhádli, že vyššie uvedený poetický opis sa týka hudby Valentina Silvestrova.“ Takto svojim čitateľom, citujúc fragment z programu koncertu Continuum Ensemble v r. 1987, predstavil avantgardného skladateľa denník New York Times.1 Diela Valentina Silvestrova si vždy vyžadovali zvýšenú pozornosť a vyvolávali celú škálu emócií od obdivu až po rozhorčenie. Absolventskú skúšku na Kyjevskom konzervatóriu (1963) si musel Silvestrov o rok odložiť. Jeho diplomová práca, Symfónia (prvé dielo jeho symfonického odkazu), svojou orientáciou na tradície Stravinského a Schönberga, obsahujúc prvky dodekafónie, atonality a polytonality, porušovala všetky kritériá odbornej komisie, hodnotiacej podľa noriem ortodoxného socialistického realizmu. Naopak, ohromný úspech u pedagógov zožala jeho druhá diplomová práca – Klasická predohra (1964), ktorou podľa vzoru Sergeja Prokofieva ukázal vynikajúcu štylistickú zručnosť a využil Prokofievovu taktiku: „Nerozumiete modernej technike? Dostanete tradičnú!“
Konfliktné vzťahy Silvestrova s oficiálnymi hudobnými kruhmi boli permanentné. Silvestrov je považovaný za jedného z popredných predstaviteľov Kyjevskej avantgardy, umeleckého zoskupenia, ktoré sa do povedomia verejnosti dostalo v r. 1960 a bolo tvrdo kritizované zástancami konzervatívnej sovietskej hudobnej estetiky. Dlhé obdobie ho nechceli prijať do Zväzu skladateľov a po prijatí bol takmer ihneď vylúčený. Dôvodom bol protest skupiny mladých hudobníkov proti nespravodlivým obvineniam, ktoré na ich adresu zazneli na ukrajinskom mládežníckom pléne. Vyhlasovali, že „nožičky ich nôt sú otočené na Západ“. V sále sa okamžite strhol búrlivý protest, kvôli ktorému predseda požadoval odstrániť hlavného podnecovateľa – dirigenta Blažkova. Na znak spolupatričnosti s ním celá skupina Kyjevskej avantgardy opustila zasadnutie. Následne boli všetci obvinení z výtržníctva a potrestaní podmienečným vylúčením zo Zväzu skladateľov. Svoje členstvo v zväze sa im podarilo obnoviť len vďaka pomoci Šostakoviča a Chačaturjana. Napriek prudkému tlaku obrancov socialistického realizmu v ZSSR členovia skupiny (Valentin Silvestrov, Leonid Hrabovskyj, Vitalij Hodzjackyj, Volodymyr Huba a ústredná postava skupiny, dirigent Igor Blažkov) otvorili novú kapitolu v dejinách ukrajinskej hudby, zameranú na nové štýly západoeurópskej hudby a osvojenie si moderných skladateľských techník.
Šesťdesiate roky sú pre Silvestrova obdobím mladistvého „Sturm und Drang“, počas ktorého aktívne študoval kompozičné systémy zrodené v 20. storočí, v tých rokoch pre sovietskych skladateľov zakázané. Veľkú pozornosť v raných skladbách venoval novým kompozičným technikám – dodekafónii, aleatorike, punktualizmu a sonoristike (Symfónia č. 2, Elégia, Monódia). Využíval nezvyčajné spôsoby hry na tradičných hudobných nástrojoch a moderný grafický zápis partitúr. Zároveň sa však v Silvestrovovej tvorbe od začiatku prejavovala jedna z hlavných štýlových čŕt jeho hudby – meditatívnosť. Hoci si skladateľ dokázal napriek tlaku a dokonca istým represiám zachovať nezávislosť, okolo r. 1970 dorazil na križovatku a celkom sa odklonil od avantgardných techník. Za zrod jeho nového skladateľského štýlu možno označiť dielo pre violončelo a komorný orchester Meditácia (1972). Od tohto momentu sa začínajú skladateľove neustále úvahy o čase, osobnosti, o kozme, prítomné vo všetkých jeho nasledujúcich skladbách, medzi ktoré patria napr. Tiché piesne, Kantáta pre zbor a cappella na slová T. Ševčenka, Jednoduché piesne a iné.
Medzinárodný ohlas
V 60. a 70. rokoch sa Silvestrovova hudba v rodnom Kyjeve takmer nehrávala. Premiéry, ak sa vôbec konali, zazneli iba v Petrohrade (Spektrum pre komorný orchester, Symfónia č. 2) alebo na Západe. Napriek úspešným vystúpeniam v zahraničí, na ktorých však skladateľ nemal povolenú účasť, bola Silvestrovova hudba v jeho krajine na oficiálnej úrovni ignorovaná. V neoficiálnych kruhoch vyvolávala značný rozruch, a preto bola dlhé obdobie celkom zakázaná. Navzdory zákazu si však z času na čas našla zopár nadšených interpretov. Táto situácia sa postupne menila s rastúcim medzinárodným ohlasom. Jedným z jeho prvých významných podporovateľov bol americký klavirista a dirigent Virko Baley, fanúšik a dlhoročný zástanca súčasnej ukrajinskej hudby všeobecne a Silvestrovových diel obzvlášť. Bol to práve Baley, ktorý sa v r. 1985 postaral o prvé uvedenie Postludia pre klavír a orchester a v r. 1988 predstavil Symfóniu pre barytón a orchester Exegi monumentum – Symfóniu pre barytón a orchester v Las Vegas. Okrem toho sa tiež zaslúžil o koncert k 50. narodeninám Valentina Silvestrova v New Yorku. Jeho Symfónia č. 3 získala Cenu Sergeja Kusevického (1967), bol laureátom súťaže mladých skladateľov Gaudeamus v Holandsku (1970) a jeho dielo Hymn 2001 získalo čestné ocenenie na medzinárodnej súťaži a festivale v Utrechte (1970). Od konca 80. rokov 20. storočia narástol počet predvedení aj v Rusku a na Ukrajine. V 90. rokoch sa Silvestrov zúčastnil na festivale novej hudby Alternativa v Moskve, v Petrohrade na festivale Sofia Gubajdulina a jej priatelia či na podujatí venovanom Gubajdulineovej, Pärtovi a jemu samotnému. V r. 1998 sa pri príležitosti jeho 60. narodenín v Kyjeve konal Silvestrovov festival s mnohými koncertmi a odbornou konferenciou organizovanou Kyjevským konzervatóriom. Od 90. rokov už znela Silvestrovova hudba v celej Európe, v Japonsku či USA. V Berlíne bol v r. 1998–1999 štipendistom DAAD, mali tam premiéru jeho tri hlavné diela: Metamusic (1993), Venovanie pre husle a orchester (1993) a Symfónia č. 6 (2002). Na oslavu Silvestrovových 80. narodenín sa...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.