Zrejme jedným z mála podujatí, ktorých sa výraznejšie nedotkla aktuálna koronasituácia, bol sezónny malokarpatský minifestival Hudba Modre. Termín, miesto, obsah – všetko sa takmer do písmena zhodovalo s predchádzajúcimi štrnástimi ročníkmi: priestory majestátneho Nemeckého evanjelického kostola aj nádvorie historickej modranskej radnice boli počas troch dní (14. až 16. 8.) dejiskom štyroch koncertných produkcií. Hlavnými organizátormi sú tradične Kultúrne centrum Modra, občianske združenie Hudba Modre, samotná samospráva a vedenie mesta, Cirkevný zbor ECAV, miestna ZUŠ a ďalší podporovatelia, ale aj samotní interpretační aktéri.
Prvým bol program odvíjajúci sa pod výrečným názvom XLV Moyzesovo kvarteto a hostia, úvodnou číslovkou v titulke zdôrazňujúc jubileum ansámblu. Patrila mu úvodná časť večera s viacerými ukážkami z komornej literatúry. Zdôrazňujem pojem ukážky, pretože išlo o prezentáciu „redukčnej“ či torzovitej časti z kompozícií (L. van Beethoven, J. N. Hummel, W. A. Mozart, M. Ravel, ale aj náš súčasník V. Šarišský), zväčša jednej časti z cyklického kompletu... Ohlásenými hosťami večera boli klarinetista Braňo Dugovič (spoluúčinkoval v Mozartovi), Ladislav Fančovič, v ten večer ako saxofonista (R. Wiedoeft), a invenčný múzický (aj) humorista Vladislav Šarišský – ako skladateľ aj ako zdatný klavirista participujúci v druhej programovej časti s pôsobivými skladbami Mariána Vargu v aranžmánoch M. Spustu. Práve tie možno označiť ako umnú gradačnú pointu programu. Pripomenuli veľakrát skloňované kvality nášho hudobného rebela, ktorého talent a nenapodobiteľná hudobná reč s originálnym výrazom sú stále (a azda čoraz viac) prítomné na pódiách a vo vedomí poslucháčov všetkých generácií. Aj vďaka vďačným a zanieteným interpretom, ku ktorým patria „moyzesovci“.
Viac než doplnkom festivalu bola komplementárna výstava z diela výtvarníka a stáleho fanúšika hudby Juraja Šufliarskeho, reflektujúca jeho imagináciu v súbore obrazov so súhrnným názvom Inspirée par Chopin. Podobne neodmysliteľnou súčasťou trojdňového sviatku hudby v Modre je Malý koncert veľkých nádejí, popoludnie s prezentáciou žiakov aj pedagógov miestnej umeleckej školy. Osobitnú atmosféru mal jazzový večer s Altar Quintetom, združujúcim medzinárodnú zostavu excelentných hráčov a tvorcov: v pozícii hostiteľa sme evidovali saxofonistu (aj pohotového konferenciéra) Nikolaja Nikitina, z ďalej participovali gitarista Matúš Jakabčic a klarinetista Braňo Dugovič, zo zahraničných hostí srbský kontrabasista Nedad Vasilić, rakúsky bubeník Klemens Marktl a hráč na trúbke z Maďarska Kornél Fekete Kovács. Priebežne zneli autorské kompozície všetkých zúčastnených, na pódiu vládli tvorivá invencia a komunikačná pohoda. Večer s aurou neopakovateľnej slobodnej atmosféry pohltil poslucháčov, ktorí sa celkom oddali sugestívnej hudbe, chladnúcemu dňu s pribúdajúcou tmou. Tá milosrdne postupne zastrela dosť schátralé (nie patinované!) milieu radničného nádvoria, ktoré by sa určite mohlo stať grandióznym a reprezentatívnym kultúrnym prostredím...
Ostatný večer potešil znova dramaturgickou konšteláciou. V prvej časti dominovala najmä súčasná (potešiteľne aj slovenská) tvorba. Bergerovo trio (L. Fančovič, B. Dugovič, J. Slávik) a cimbalistka Viktória Herencsár si vyslúžili frenetické ovácie. Po entrée, vzorke z Bachovej violončelovej Suity v stvárnení J. Slávika, ma potešila žičlivá nádielka premiér: klavírna koncízne koncipovaná (aj tematicky aktuálna) reflexia M. Rüegga Corona Diary, Machajdíkovo zvukové laboratórne kompendium Offended Egos pre sólový klarinet a vtipná barytónsaxofónová skladba Joker’s Shadow R. Kolářa s hebkou farbistou textúrou a dôvtipne hierarchizovanou inštrumentálnou artikuláciou. Pointu tvoril hlboký odkaz (aj na beethovenovský svet...), Epilogue od Romana Bergera, pokorná umelecká konfesia s tichým a zároveň naliehavým apelom. Oslavu spontánneho hudobného živlu manifestoval záverečný blok, v ktorom excelovala očarujúca svetová jednotka cimbalovej hry Viktória Herencsár. Oslovila jednak v autorských, strhujúco efektných inštrumentálnych kúskoch, no jej múzická charizma eskalovala najmä v súčinnosti s folklórnou koloristikou klarinetu (Z. Györi: Palóc suita) a predovšetkým v temperamentných a sugestívnych Hajdúckych tancoch od Rezsőa Végváriho spolu s interpretačným kompletom celého tria.
Zdanlivo malý počet koncertov zanechal dosť intenzívne echo. Otázky aj nevyslovené výzvy, v prvom rade však záujmom a pozornosťou publika presvedčil o svojej životaschopnosti aj opodstatnenosti.
Zrejme jedným z mála podujatí, ktorých sa výraznejšie nedotkla aktuálna koronasituácia, bol sezónny malokarpatský minifestival Hudba Modre. Termín, miesto, obsah – všetko sa takmer do písmena zhodovalo s predchádzajúcimi štrnástimi ročníkmi: priestory majestátneho Nemeckého evanjelického kostola aj nádvorie historickej modranskej radnice boli počas troch dní (14. až 16. 8.) dejiskom štyroch koncertných produkcií. Hlavnými organizátormi sú tradične Kultúrne centrum Modra, občianske združenie Hudba Modre, samotná samospráva a vedenie mesta, Cirkevný zbor ECAV, miestna ZUŠ a ďalší podporovatelia, ale aj samotní interpretační aktéri.
Prvým bol program odvíjajúci sa pod výrečným názvom XLV Moyzesovo kvarteto a hostia, úvodnou číslovkou v titulke zdôrazňujúc jubileum ansámblu. Patrila mu úvodná časť večera s viacerými ukážkami z komornej literatúry. Zdôrazňujem pojem ukážky, pretože išlo o prezentáciu „redukčnej“ či torzovitej časti z kompozícií (L. van Beethoven, J. N. Hummel, W. A. Mozart, M. Ravel, ale aj náš súčasník V. Šarišský), zväčša jednej časti z cyklického kompletu... Ohlásenými hosťami večera boli klarinetista Braňo Dugovič (spoluúčinkoval v Mozartovi), Ladislav Fančovič, v ten večer ako saxofonista (R. Wiedoeft), a invenčný múzický (aj) humorista Vladislav Šarišský – ako skladateľ aj ako zdatný klavirista participujúci v druhej programovej časti s pôsobivými skladbami Mariána Vargu v aranžmánoch M. Spustu. Práve tie možno označiť ako umnú gradačnú pointu programu. Pripomenuli veľakrát skloňované kvality nášho hudobného rebela, ktorého talent a nenapodobiteľná hudobná reč s originálnym výrazom sú stále (a azda čoraz viac) prítomné na pódiách a vo vedomí poslucháčov všetkých generácií. Aj vďaka vďačným a zanieteným interpretom, ku ktorým patria „moyzesovci“.
Viac než doplnkom festivalu bola komplementárna výstava z diela výtvarníka a stáleho fanúšika hudby Juraja Šufliarskeho, reflektujúca jeho imagináciu v súbore obrazov so súhrnným názvom Inspirée par Chopin. Podobne neodmysliteľnou súčasťou trojdňového sviatku hudby v Modre je Malý koncert veľkých nádejí, popoludnie s prezentáciou žiakov aj pedagógov miestnej umeleckej školy. Osobitnú atmosféru mal jazzový večer s Altar Quintetom, združujúcim medzinárodnú zostavu excelentných hráčov a tvorcov: v pozícii hostiteľa sme evidovali saxofonistu (aj pohotového konferenciéra) Nikolaja Nikitina, z ďalej participovali gitarista Matúš Jakabčic a klarinetista Braňo Dugovič, zo zahraničných hostí srbský kontrabasista Nedad Vasilić, rakúsky bubeník Klemens Marktl a hráč na trúbke z Maďarska Kornél Fekete Kovács. Priebežne zneli autorské kompozície všetkých zúčastnených, na pódiu vládli tvorivá invencia a komunikačná pohoda. Večer s aurou neopakovateľnej slobodnej atmosféry pohltil poslucháčov, ktorí sa celkom oddali sugestívnej hudbe, chladnúcemu dňu s pribúdajúcou tmou. Tá milosrdne postupne zastrela dosť schátralé (nie patinované!) milieu radničného nádvoria, ktoré by sa určite mohlo stať grandióznym a reprezentatívnym kultúrnym prostredím...
Ostatný večer potešil znova dramaturgickou konšteláciou. V prvej časti dominovala najmä súčasná (potešiteľne aj slovenská) tvorba. Bergerovo trio (L. Fančovič, B. Dugovič, J. Slávik) a cimbalistka Viktória Herencsár si vyslúžili frenetické ovácie. Po entrée, vzorke z Bachovej violončelovej Suity v stvárnení J. Slávika, ma potešila žičlivá nádielka premiér: klavírna koncízne koncipovaná (aj tematicky aktuálna) reflexia M. Rüegga Corona Diary, Machajdíkovo zvukové laboratórne kompendium Offended Egos pre sólový klarinet a vtipná barytónsaxofónová skladba Joker’s Shadow R. Kolářa s hebkou farbistou textúrou a dôvtipne hierarchizovanou inštrumentálnou artikuláciou. Pointu tvoril hlboký odkaz (aj na beethovenovský svet...), Epilogue od Romana Bergera, pokorná umelecká konfesia s tichým a zároveň naliehavým apelom. Oslavu spontánneho hudobného živlu manifestoval záverečný blok, v ktorom excelovala očarujúca svetová jednotka cimbalovej hry Viktória Herencsár. Oslovila jednak v autorských, strhujúco efektných inštrumentálnych kúskoch, no jej múzická charizma eskalovala najmä v súčinnosti s folklórnou koloristikou klarinetu (Z. Györi: Palóc suita) a predovšetkým v temperamentných a sugestívnych Hajdúckych tancoch od Rezsőa Végváriho spolu s interpretačným kompletom celého tria.
Zdanlivo malý počet koncertov zanechal dosť intenzívne echo. Otázky aj nevyslovené výzvy, v prvom rade však záujmom a pozornosťou publika presvedčil o svojej životaschopnosti aj opodstatnenosti.
Článok bol uverejnený v čísle 10/2020. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.