Pred časom uviedla istá slovenská televízia rozhovor s popredným anglickým dirigentom a pedagógom New England Conservatory (NEC) v Bostone Benjaminom Zanderom, ktorý bol zaznamenaný minulé leto pri príležitosti výnimočného koncertu študentov NEC v Bratislave. I keď som nebol nadšený skutočnosťou, že ťažiskom dialógu nebola hudba ale úspechy pána Zandera v oblasti „leadership“, na hudbu, umenie a kultúru napokon predsa len došlo, hoci v trochu širších súvislostiach. Keďže bol rozhovor prekladaný prostredníctvom slovenských titulkov, občas mi zrak zablúdil aj na spodnú časť obrazovky, kde som sa napríklad dočítal niečo o podmanivosti a emocionálnosti „Shopenovej“ etudy a „Bethovenovej“ 9. symfónie, o tom, že „hudobná túra“ s mládežníckym orchestrom bola taká, že obecenstvo „zíralo“ a pod. O ypsilonoch a iných prešľapoch voči pravidlám slovenského pravopisu nebudem radšej hovoriť...
To, čo ma stále viac udivuje a priťahuje na rodine Albrechtovcov, je ťažko obsiahnuteľná šírka tvorivosti a vzdelanosti jej príslušníkov a ich neutíchajúca celoživotná aktivita. Nemám na mysli len Alexandra Albrechta ako skladateľa, učiteľa, organizátora hudobného školstva, dirigenta, organistu, klaviristu, komorného hráča, riaditeľa Cirkevného hudobného spolku, propagátora klasickej hudby a glosátora hudobného života, alebo jeho syna Jána Albrechta, huslistu, violistu, pedagóga, hudobného historika, estetika, editora, bádateľa, vášnivého matematika, organizátora poučených debát, seáns i bonvivánskych stretnutí. Z košatých rodokmeňov Fischerovcov, Siebenfreudovcov, Jurenákovcov – rodiny manželky Alexandra Albrechta, ale aj Vaszaryovcov – rodiny jeho matky, vystupujú ďalšie postavy s nesmierne bohatým a činorodým životom, z ktorých takmer každá by si zaslúžila osobitnú pozornosť. Príbeh bratranca Jána Albrechta Thomasa Messera, ktorý na úteku z Európy v predvečer druhej svetovej vojny prežil potopenie torpédovanej lode, stal sa poprednou osobnosťou viacerých galérií súčasného umenia v USA a viedol takmer tridsať rokov ikonu moderného umenia Múzeum Solomona R. Guggenheima v New Yorku, je len jedným z mnohých. Pozoruhodný je aj osud druhého bratranca Eugena Lehnera, ktorý hral v najprestížnejšom sláčikovom kvartete svojej doby – u Kolischovcov, dvorných interpretov rodiacej sa Druhej viedenskej školy –, no i množstvo ďalších zaujímavých životných príbehov osobností, ktoré boli v príbuzenskom vzťahu k Albrechtovcom (napríklad uhorského prímasa kardinála Kolosa Vaszaryho, maliara Jánosa Vaszaryho, priemyselníka a obchodníka Johannesa Fischera najst., finančníkov Karola Jurenáka a Antona Jurenáka a ďalších).
V zrkadle ich životov stávajú sa výnimočné dielo a očarujúce prostredie domu Alexandra a Jána Albrechtovcov na Kapitulskej ulici pochopiteľnejšími. To, čo sa ale nedá úplne pochopiť, sú ľahostajnosť, s akou pristupujeme k ich (nášmu) dedičstvu, a argumenty, ktorými ju desaťročia ospravedlňujeme.
Keď som si vystál dlhý rad gratulantov po koncerte NEC, ako súčasť gratulácie som sa Benjamina Zandera zdvorilo spýtal, či si nepamätá náhodou bratranca Jána Albrechta – Eugena Lehnera, ktorý učil na NEC vyše 40 rokov. „Či nepamätám?“ odvetil prekvapene Zander, „bol to výnimočný učiteľ a skvelý priateľ. Prečo sa pýtate?“ „Bol to rodák z Bratislavy,“ vravím. „Vážne? Myslel som si, že bol z Maďarska!“ povedal Zander. „No, viete,“ odpovedal som, „vtedy začiatkom 20. storočia sme tu žili akosi spolu – Slováci, Maďari, Česi, Rakúšania, Chorváti a mnohí ďalší – pod jednou ‚korunou‘.“ „Samozrejme, na to som zabudol,“ odvetil s ospravedlnením a pokračoval: „Škoda, že som sa to dozvedel o Eugenovi až teraz. Keby som bol vedel, že Bratislava je jeho rodiskom, bol by som to pred koncertom povedal publiku, mohla to byť pekná ouvertúra…“
Potešilo ma, že som ešte našiel človeka žijúceho tisícky míľ od Bratislavy, ktorý bol aspoň sprostredkovane, ako priateľ, súčasťou tej veľkej albrechtovskej rodiny, a napadlo mi, aký je ten svet malý!
Keď ale s odstupom myslím na doteraz nevydané hudobné dielo Alexandra Albrechta, stále prehliadaného estetika Jána Albrechta, keď si spomeniem na tie „Shopenove“ etudy, „ Bethovenovu“ 9. symfóniu, „zírajúce“ obecenstvo a polorozpadnutý dom Albrechtovcov na Kapitulskej, želám si, aby nebol ten náš „slovenský svet“ až taký primalý, ale aby bol aspoň trochu, o trochu väčší.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.