Martin Majkút: „Byť dobrým človekom je dôležitejšie než úspech.“

Kedysi zo Slovenska odišiel, aby mohol dirigovať orchestre, domov sa však pravidelne vracia. Spolupracuje so Štátnym komorným orchestrom Žilina, viackrát dirigoval v Slovenskej filharmónii, spolupracoval tiež so Študentským orchestrom VŠMU. Práca s mladými hudobníkmi je pre neho spôsob, ako vrátiť to, čo dostal. V súčasnosti úspešne pôsobí ako hudobný riaditeľ a šéfdirigent Rogue Valley Symphony Orchestra v Oregone, nedávno získal od Ligy amerických orchestrov ocenenie Emerging Artist. Pri príležitosti koncertu Slovenského mládežníckeho orchestra sme sa s Martinom Majkútom rozprávali o jeho americkej kariére.

Moja prvá a nadlho i posledná spomienka na teba je, ako si na Dňoch starej hudby v Klariskách dirigoval Josquinovu Missa Pangue lingua, teda repertoár, ktorý sa u nás neuvádzal ani neuvádza. Tešil som sa na pokračovanie, ale ty si odišiel do Spojených štátov. Ako a prečo vlastne k tomu došlo?
(Smiech.) Tak to sú už celé veky! Ako som sa dostal do USA? Jedného dňa som sa zobudil a pochopil, že ak ostanem na Slovensku, tak sa zo mňa stane frustrovaný mladý a potom možno i starý dirigent. Šance, ktoré tu boli, boli veľmi obmedzené. Aj keby som s každým orchestrom dostal ročne jeden koncert, stále by to na umelecké napredovanie nebolo dosť. Orchester je dirigentov nástroj a ja som potreboval cvičiť. Začal som sa preto obzerať po rôznych štipendiách. Pôvodne som chcel študovať v niektorej európskej krajine, ale všade sa len zasmiali, keď počuli, o aký odbor mám záujem. Nakoniec som zavolal do americko-slovenskej nadácie Fulbright Comission, kde mi povedali: „Samozrejme, podporujeme aj študentov humanitných disciplín, príďte sa pozrieť.“ A spravili na mňa taký dobrý dojem, že hoci som nikdy nezamýšľal ísť do USA, povedal som si, že teraz sa tam chcem ísť pozrieť. Prijali ma na University of Arizona v Tucsone.

Nevedel som vtedy veľmi, čo robím, a preto som nechcel ísť na konzervatórium. Myslel som si, že je to ako u nás – stredná škola. Pravdepodobne by mi ale „sedelo“ lepšie, lebo v Amerike ide o vysokoškolský typ vzdelávania zameraný na interpretačnú prax. Univerzitné štúdium je orientované viac akademicky. To všetko som sa však dozvedel až na mieste. Ale neľutujem, americké univerzity majú orchestre. Tá moja mala dva: jeden dirigoval profesor a druhý mali študenti pre seba. Úroveň bola síce oveľa nižšia, ako som bol zvyknutý zo Slovenska, no na druhej strane ma to prinútilo zamyslieť sa nad mnohými fundamentálnymi vecami, s ktorými som sa nemusel trápiť, keď som dirigoval Slovenskú filharmóniu. Myslím, že toto štúdium zo mňa napokon urobilo lepšieho muzikanta, a som veľmi spokojný, že som ho absolvoval.

 Ako by si porovnal vzdelávanie na Slovensku a v USA?
Na Slovensku mi chýba výchova mladých ľudí k názoru. Aby vedeli, prečo robia to, čo robia. U nás je dobrá kvalita, mladí hudobníci sú zdatní hráči, ale často nevedia, prečo, čo a ako hrajú. Keď sa ich na to spýtaš, odpovedia, že im to tak povedal ich profesor. A jemu to zase možno povedal jeho profesor. V Amerike je úroveň hráčov rôzna, ale všetci majú na hudbu názor. Keď študujú dielo, ovládajú historický kontext, skladbu analyzujú a na základe týchto vecí sa rozhodnú pre konkrétny interpretačný prístup, ktorý dokážu zdôvodniť. Akademická časť môjho štúdia bola vynikajúca, otvorila mi nové obzory, strávil som množstvo času v knižnici. Vždy som veril, že raz príde doba, keď budem veľa dirigovať a nebudem mať na knihy už toľko času. Preto som svoj pobyt na univerzite venoval tomu, že som sa skutočne zahĺbil do štúdia.

 Čo bolo pre teba ako pre cudzinca najťažšie?
Čo bolo pre mňa najťažšie ako pre cudzinca? Bola to skôr výhoda, pretože Američania majú radi náš prízvuk. (Smiech.) Ja som si zo Slovenska doniesol do USA dobré vzdelanie, vrátane takmer dokončeného doktorátu. Jazyk som sa naučil relatívne rýchlo, preto celé toto obdobie hodnotím skôr ako podnetné a vzrušujúce. To, že som bol cudzincom, som nevnímal príliš ako prekážku.

 Predpokladám, že dostať sa k orchestru po skončení školy ale nebolo ľahké...
Bolo to komplikované, najmä som nevedel presne, ako veci chodia, a pri spätnom pohľade si uvedomujem, že v tom všetkom bola z mojej strany prítomná aj veľká dávka naivity. Väčšinu hudobníckych pozícií v Amerike obsadzujú absolventi niekoľkých inštitúcií, v prvom rade z Curtis Institute of Music, ktorý je číslom jedna, a potom, samozrejme, zo známej Juilliard School of Music. Tieto dve a azda ešte tri či štyri školy zoberú možno deväťdesiat percent všetkých miest. Takže pozíciu máte sťaženú už len na základe životopisu. Začal som sa hlásiť na miesta hudobných riaditeľov v regionálnych orchestroch a napokon som dostal ponuku z Oregonu, z mesta Ashland. Do konkurzu sa prihlásilo stošesťdesiat záujemcov, výberové konanie trvalo približne dva roky, napokon som to miesto získal. Ale musím povedať, že predtým som poslal osemdesiat, možno sto prihlášok.

viac v aktuálnom čísle Hudobného života

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.