Jeho diela ma odjakživa v súvislosti s budúcnosťou komponovanej hudby napĺňali entuziazmom – vážim si prepracovanosť a „drive“ Kolkovičovej hudby. Na druhej strane ma pri vzácnych príležitostiach jeho návštev Slovenska zakaždým prekvapovala jemnosť a zmierlivosť jeho osobnosti. Nasledujúce riadky prinášajú korešpondenčné pokračovanie nášho rozhovoru zo spoločnej cesty do prešovskej VIOLY, kde na jeseň minulého roku zaznel profilový koncert skladateľa, žijúceho za oceánom.
Na pomedzí žánrov
- Vyšli ste z generácie skladateľov, ktorú značne ovplyvnila inožánrová hudba – rock, fusion, jazz (P. Breiner, M. Burlas, V. Godár, M. Varga). U každého z vás sa táto konvergencia žánrov, a teda aj štýlov, prejavila inak.
Začínal som výlučne s populárnou, rockovou hudbou. Pochádzam z nehudobníckej rodiny, klasická hudba sa u nás nepočúvala, a tak som poznal len to, čo sa hralo v rádiu. Ku klasickej hudbe som sa napokon dostal cez populárnu hudbu, a to pod silným vplyvom Mariána Vargu a Collegium musicum. Po nástupe na konzervatórium mala potom súčasná klasická hudba po niekoľko rokov veľmi silný vplyv na moje rockové kompozície, ale opačným smerom tam vplyv nebol žiaden. Dlhé, dlhé roky. Čo sa týka rockovej hudby, tak vplyv na mňa mali chronologicky: The Beatles, Led Zeppelin, Emerson, Lake & Palmer a na krátke obdobie aj Mahavishnu Orchestra. V klasickej hudbe ma počas môjho študijného obdobia ovplyvňovalo všetko, čo bolo moderné.
Do USA som emigroval počas štvrtého ročníka na vysokej škole a následne som sa venoval výlučne rocku. Keď som v 90. rokoch začal opäť písať klasickú hudbu, mal som tie dva hudobné svety pevne ohraničené bez akéhokoľvek vzájomného vplyvu. Inak povedané, nikto by podľa mojich prvých skladieb neuhádol, že som rockový muzikant snažiaci sa písať klasickú hudbu. Ak sú však v mojej súčasnej hudbe rockové prvky, je to stopercentne úmyselné. Ako príklad môžem uviesť skladby Barbari pred bránami, Rock Moon, Arboretum II, Operation Songbird. Najčastejšie sa to týka synkopického rytmu a v zriedkavých prípadoch jazzových harmónií, resp. ako sme tomu kedysi s kamarátmi hovorili, „nadžezovelých“ akordov. K jazzu som inak nemal nikdy výrazný vzťah a čisto jazzovú hudbu nedokážem písať. Musím však povedať, že klasickú a populárnu hudbu dohromady miešam málokedy. Z komponovania klasickej hudby mám úplne iný pôžitok ako z písania rocku. V tomto smere tiež nemám, ani som nikdy nemal žiaden skladateľský vzor.
V triede Jozefa Sixtu- Aké sú vaše spomienky na štúdium kompozície u profesora Sixtu? Aký bol jeho pedagogický štýl a v čom spočívala jeho metodika?
Profesor Sixta na mňa urobil celoživotný dojem. Bol to úžasne muzikálny človek, originálny a predovšetkým hlboko inšpirujúci pedagóg. Študovali sme pod jeho vedením, spolu s Richardom Zimmerom, bývalým dirigentom, harmóniu, kontrapunkt a kompozíciu. Ak by som mal Sixtovu metodiku zhrnúť, spočívala na dvoch ťažiskách: hudobný rozbor skladieb starších aj novších majstrov a analýza našej vlastnej hudby so silným dôrazom na hudobnú logiku. Štýlovo nás nechal voľne pracovať, nenútil nás do ničoho, čo by nám bolo cudzie. Nikdy netrval na tom, aby sme niečo prepísali podľa jeho vkusu. Pri analýzach našej hudby bol však vždy priamy, úprimný, hoci taktný. Podľa jeho vlastných slov nám chcel „nasadiť chrobáka do hlavy“, so zámerom, aby sme sami prišli na to, že niektorá pasáž v našej skladbe neznie veľmi dobre a ako sa to dá vylepšiť. Fungovalo to výborne, takmer bez výnimky ma jeho komentáre prinútili zamyslieť sa a prísť na to, že má pravdu. On to však dokázal urobiť tak, že mi vždy potom trošku stúplo sebavedomie.
Pokračovanie článku v čísle 12/2020. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.