Skladateľ ADRIÁN DEMOČ má, aspoň pokiaľ ide o rezonanciu v našom kultúrnom priestore, dvojnásobne sťaženú situáciu: v prvom rade kompozíciu neštudoval na Slovensku, ale na JAMU v Brne, a k jeho prítomnosti na našich pódiách neprispieva ani skutočnosť, že sa pred rokmi s rodinou usadil v Španielsku. Napriek tomu však neabsentuje úplne a v nedávnej dobe jeho tvorba zaznamenala viacero medzinárodných úspechov. Našu krajinu reprezentoval na festivale ISCM v estónskom Tallinne, Česká filharmónia si uňho objednala orchestrálnu kompozíciu Neha, za ktorú neskôr získal Cenu Jána Levoslava Bellu. Jeho debutový autorský album vydal britský label Another Timbre a práve v týchto dňoch uzrie svetlo sveta pod krídlami tej istej značky jeho pokračovanie...
- Vyrastal si vo Zvolene. Aké sú tvoje hudobné korene?
Hudba hrala doma dôležitú úlohu. Starší brat bol metalovým fanúšikom, sestra sa zas usilovne venovala hre na klavíri. Ako najmladší člen rodiny som vstrebával oboje: vášnivo som počúval metalovú hudbu (boli aj pokusy o vlastnú kapelu a časopis), neskôr však aj ľudovú hudbu a jazz. Popri tom som chodil na klavír. Prvé notované skladbičky som začal písať na gymnáziu. Išlo zväčša o pokusy s charakterom klavírneho preludovania, no skúšal som písať aj hudbu pre menej obvyklé nástroje, ako napríklad poháre, bajan či cimbal. Pokúsil som sa aj o krátku orchestrálnu skladbu. Na gymnáziu som objavil Stravinského a Lutosławského, trochu neskôr Messiaena či Góreckého. To boli moje prvé fascinácie zo sveta hudby 20. storočia. - Po maturite na gymnáziu vo Zvolene si sa pripravoval na skúšky zo skladby u Igora Dibáka v Banskej Bystrici. Nakoniec si však odišiel študovať do Česka.
To bola skôr náhoda, pôvodne som nemal v úmysle študovať v zahraničí. Podal som si prihlášku do Brna, pretože som počul chvály na miestnu akadémiu. Celé skúšky som bral skôr ako výlet za dobrodružstvom. No po prijatí som sa rozhodol vyskúšať Brno a svoje rozhodnutie neľutujem. - Máš „túlavé topánky“ a zdá sa, že tvoje cesty pokračujú dodnes napriek tomu, že si sa usadil v malom španielskom mestečku. Pre skladateľa je to dnes asi nevyhnutnosť, aby bol svetoobčanom.
Svet súčasnej hudby je relatívne malý. Svetoobčianstvo je tu teda namieste. Mimochodom, do malého španielskeho mesta som sa dostal zo súkromných dôvodov, nie pracovných. Moja hudba sa v Španielsku hráva minimálne. Určite by bolo pre mňa ako skladateľa praktickejšie žiť v nejakom veľkom kultúrnom centre než v malom meste na juhozápade Európy. Som však spokojný.
Tvoju tvorbu vnímam v dvoch líniách. Ako hudbu pred tichom a hudbu po tichu. Dnes píšeš stíšenú hudbu. Silnou expresivitou nabitá hudba, ktorá je plná dynamických extrémov a rozmanitých kontrastov, je typická ešte aj pre skladbu Struny: Steny, zhluky, sny.
- Je pravda, že ako skladateľ aj poslucháč inklinujem skôr k hudbe tichej či pomalej. No nezabúdajme, že to je veľmi všeobecné a povrchné delenie a nevypovedá mnoho o hudbe samotnej. Našťastie, vôbec netuším, kam smerujem. V posledných rokoch sa síce moja hudba naozaj podstatne upokojila, no napríklad spomínaná skladba
Struny: steny, zhluky, sny
- tiež vznikla po sérii tichých skladieb. Snažím sa jednoducho počúvať hudbu, na ktorej pracujem, a nie uzurpátorsky diktovať jej smerovanie. To by potom neostalo miesto na radosť z objavovania. Občas si síce určím nejaké zadanie, napríklad že skúsim niečo rytmicky komplexnejšie, viacvrstevnejšie, dlhšie či kratšie, no potom aj tak nechávam hudbu ísť vlastnou cestou.
Pokračovanie článku v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.