Komorný súbor EnsembleSpectrum má za sebou takmer deväť rokov úspešnej existencie a na konte rad slovenských premiér skladieb domácich aj svetových autorov súčasnej hudby. Jeho činnosť nezastavila ani pandemická situácia a len celkom nedávno uzrel svetlo sveta vo vydavateľstve Hudobného fondu album s názvom Avant¬ garde of the ’60s, na ktorom ansámbel ponúka interpretačný pohľad na diela klasikov slovenskej hudobnej avantgardy – Ivana Hrušovského, Jozefa Sixtu, Juraja Pospíšila, Ladislava Kupkoviča a Jozefa Malovca. Nielen o tomto projekte sme sa rozprávali s jedným zo zakladateľov a umeleckým vedúcim súboru, skladateľom MATEJOM SLOBODOM.
- Ako do dobre rozbehnutého vlaku činnosti EnsembleSpectrum zasiahla pandémia? Ako ovplyvnila vašu koncertnú činnosť, ako ste ju prežili z finančného a umeleckého hľadiska?
Bola to rana pre všetkých, najmä pre interpretov. Organizovať akékoľvek podujatie, na ktorom by sa stretli viac ako dvaja ľudia, bolo nesmierne stresujúce. Neistota, či sa nakoniec uskutoční alebo nie, bola psychicky veľmi náročná nielen pre mňa ako organizátora. V takejto situácii sa nedalo nič plánovať. Na druhej strane musím povedať, že osud nám bol priaznivo naklonený, lebo z našich projektov bol zrušený v zásade iba jeden.
Okrem toho sme však zrealizovali dva nádherné projekty, na ktoré som obzvlášť hrdý: prvým je nahratie CD s hudbou slovenských avantgardistov, na ktorom sa muselo stretnúť okolo osemnásť aktívne participujúcich ľudí od interpretov po technikov, a bolo treba vycestovať do Česka. Druhým bol koncert v decembri, na ktorom zazneli Die Stücke der Windrose od Mauricia Kagela ako kompletný cyklus, čo je v celosvetovom meradle veľkou raritou. Naštudovať všetkých osem kusov a zohnať a prepraviť okolo päťdesiat bicích nástrojov bol veľký výkon. Navyše, na koncerte mohli byť aj ľudia, hoci v obmedzenom počte okolo 25 a všetci museli byť v ten deň testovaní. No podarilo sa… Šťastnou náhodou sme tiež mohli účinkovať aj na festivale Nová slovenská hudba a uviesť niekoľko nových diel a pripomenúť niekoľko starších. Bol to náš jediný koncert, ktorý sme odohrali bez publika.
- Váš repertoár je pomerne široký. Z akého dôvodu padla voľba práve na slovenskú avantgardu 60. rokov pri zostavovaní dramaturgie nového CD?
Súbor sleduje od svojho vzniku tri hlavné dramaturgické línie: prvou je interpretácia tvorby mladých skladateľov, čo sme robili počas prvých rokov ešte na festivale Orfeus na VŠMU, ďalšou je interpretácia svetovej literatúry a tretiu predstavuje práve slovenská avantgarda. Už v prvej časti cyklu Rezonancia farieb sme sa sústredili na týchto skladateľov; zahrali sme napríklad Divertimento profesora Bokesa, Noneto a Trio pre klarinety od Jozefa Sixtu, Paríkovu Hudbu k vernisáži a jeho Videné zblízka nad jazerom. K slovenskej komornej a ansámblovej tvorbe má EnsembleSpectrum veľmi blízko a nahrávka bola prirodzeným vyústením tejto tendencie. Podobný program sme s rôznymi obmenami uviedli na viacerých podujatiach, niektoré skladby, ako napríklad Hrušovského Combinazioni sonoriche, sme hrali viacnásobne v rôznych časových obdobiach. Išlo teda o zdokumentovanie tohto procesu.
- Predpokladám, že si sa oboznámil s historickými nahrávkami tejto hudby. Videl si priestor, kde by súčasní interpreti, na dnešnej technickej úrovni, dokázali k skladbám povedať viac?
Neprislúcha mi hodnotiť historické nahrávky. Samozrejme, že som sa s nimi konfrontoval, je to okrem partitúry ďalší zdroj informácie o skladbe. Prirodzene, niektoré veci bolo treba prehodnotiť vo vzťahu k existujúcemu štandardu, hoci je veľmi ťažké hovoriť o štandarde, ak väčšina z týchto diel dosiaľ existovala iba v podobe jedinej nahrávky. No určite to boli zaujímavé konfrontácie. Naším zámerom bolo pripomenúť existenciu historických nahrávok a zároveň ponúknuť určitú variabilitu pre budúcnosť.
- Zdá sa mi, že v poslednom čase dochádza k oživeniu záujmu o dejiny našej hudby, a to nielen o klasikov, ale aj o to, čo sa vytvorilo po 2. svetovej vojne, najmä v období avantgardných 60. rokov, vrátane menej hrávaných diel menej exponovaných autorov. Podľa mňa ide o veľmi pozitívny trend. Vnímaš to podobne?
Je veľmi potrebné, aby začali vznikať podobné trendy. Obrovskú zásluhu v tomto smere má Quasars Ensemble a jeho vedúci Ivan Buffa, ktorý ako pedagóg podnietil aj môj osobný záujem o túto hudbu. Často o nej čítame v knihách, no je veľmi ťažké sa k nej dopátrať, nájsť nahrávku, ktorá by zodpovedala pravdepodobnej predstave skladateľa. Napríklad Punctum contra punctum Jozefa Sixtu som našiel na troch nahrávkach, ktoré sú však diametrálne odlišné minutážou. Skvelé však je, že naša generácia už k týmto autorom neprechováva žiadne osobné animozity; pozeráme sa na ich hudbu, nie na to, aký mal vzťah tamten autor k onomu. Skladby, ktoré sme vybrali, spolu dramaturgicky súvisia, no zatiaľ neboli v podobnej konštelácii vydané na žiadnom nosiči.
- Pri počúvaní albumu som v dramaturgii vycítil určité spojivo, ktoré sa verbálne takmer nedá postihnúť. Akoby sme sledovali tvorivý reliéf jediného autora. Pre mňa osobne z tohto prúdu výrazne vyčnieva Jozef Sixta, od ktorého ste zaradili až dve kompozície – 1. sláčikové kvarteto a Noneto. Jeho osobný rukopis akoby presahoval to, čo v hudbe Sixtových generačných druhov vnímam ako príchuť dobovosti…
U všetkých skladateľov zahrnutých na CD cítiť ohromnú energiu a chuť experimentovať. Sixtov rukopis je jedinečný a možno ho rozoznať už v mladíckych Troch skladbách pre orchester, no rovnako aj v sláčikových kvartetách či v neskorej tvorbe. Držal sa ho do konca, akoby to bolo jediné, čo ho zaujíma. Prostriedky, ktoré používal, sú možno produktom doby, no v dobrom zmysle. Pri metrorytmickej asynchrónnosti, ale aj pri presne danom rytme či kombinácii jedného a druhého tam vždy panuje rovnaká kompozičná logika. Sixta sa jej konzistentne pridŕža...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.