Zlatica Livorová: Nielen tóny, ale kúsok duše

Tretieho marca 2011 sa slávnostne odovzdávali Ceny ministra kultúry za rok 2010. Za „vynikajúce výsledky v oblasti hudobnej pedagogiky pri výchove mladých vokálnych interpretov a šírení dobrého mena slovenskej kultúry“ si toto ocenenie odniesla aj jedna z najvýznamnejších predstaviteliek nedlhých dejín slovenskej vokálnej pedagogiky Zlatica Livorová.

Operný spev ste študovali na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u Idy Černeckej a na Vysokej škole múzických umení u Anny Hrušovskej. Vaša cesta však neviedla na javiská ani koncertné pódiá, ale za katedru. Čo rozhodlo, že ste dráhu speváčky vymenili za kantorský post?

Odkedy sme s manželom začali plánovať spoločnú budúcnosť, bolo jasné, že obaja sa aktívnej speváckej kariére venovať nemôžeme. Bez problémov som sa stotožnila s riešením, že tá jeho dostane prednosť. Práve v čase, keď som ukončila štúdium na VŠMU a narodila sa nám dcéra, dostal manžel angažmán v bývalej NDR. Spolu s dcérkou sme ho nasledovali do Nemecka, kde sa naším domovom na štyri roky stal Magdeburg a neskôr Oldenburg. Čoskoro po návrate do Bratislavy sa nám narodil syn a ja som začala – spočiatku externe, po čase interne – učiť na Štátnom konzervatóriu. Nikdy ma nemrzelo, že aktívne nespievam. Na javisko som nemala povahu, zrejme by som dráhu opernej speváčky a okolnosti s ňou spojené nebola dobre zvládala. A okrem toho, od začiatku štúdia na VŠMU som vedela, že chcem učiť. Na mojom rozhodnutí sa podpísali obe moje pedagogičky, ktoré som milovala, obdivovala a túžila som kráčať v ich šľapajách.  

Anna Hrušovská bola mimoriadne úspešnou učiteľkou, odchovala celý rad vynikajúcich interpretov (Lucia Popp, Magdaléna Hajóssyová, Julia Migenes-Johnson) aj svojich nasledovníčok v oblasti vokálnej pedagogiky (Vlasta Hudecová, Eva Blahová, Eva Malatincová). V čom spočívala jej metodika výučby spevu?

Hoci mi to chvíľu trvalo, až pri pani Hrušovskej som konečne pochopila techniku dychu, tvorbu tónu na dychovej opore. Určite aj predtým som s dychom pracovala, ale až tu sa mi podarilo dostať celý proces pod vedomú kontrolu. Nestačí totiž, aby ste si jednotlivé kroky racionálne uvedomovali. Musíte dokázať, aby telo správne reagovalo na mozgové podnety. Pani Hrušovská nás učila belcantovej kantiléne. Hoci takto sme to nenazývali a hovorili sme o tvorení legata, o spájaní tónov. Ďalším typickým znakom výučby pani profesorky bolo bazírovanie na dokonalej výslovnosti.  

Aké boli jej estetické východiská? Primárne stavala na nemeckej škole. Spievali sme mnoho nemeckej piesňovej literatúry a predovšetkým veľmi veľa Mozarta.  

Nakoľko ste na ňu nadviazali a v čom ste jej metódy modifikovali?  Najmä spočiatku som sa snažila čo najpresnejšie pridŕžať učebných metód pani Hrušovskej. Aj neskôr som ostala jej pedagogickým zásadám verná, ale roky praxe a životných skúseností človeku prirodzene otvoria vlastnú cestu. V tej mojej sa nutne odrazili aktuálny vývoj estetických preferencií aj reakcia na európske trendy, ktoré k nám predsa len začali vo väčšej miere prenikať. Napríklad počas môjho štúdia sa všetky árie, dokonca aj české, spievali výlučne v slovenčine. S interpretáciou v originálnom jazyku a z toho vyplývajúcimi špecifikami pri tvorbe vokálov som sa stretla až vo vlastnej učiteľskej praxi.  

Je známe, že nie ste jedinou učiteľkou spevu v rodine – istý čas pedagogicky pôsobil aj váš manžel, významný slovenský tenorista František Livora, učí i vaša dcéra Dagmar. Ovplyvňujete sa navzájom?

Manžel pri učení vychádzal zo skúseností, ktoré získal rokmi vlastnej speváckej praxe. Viac spoločného mám s dcérou, ako vokálne pedagogičky si vynikajúco rozumieme. Ona síce absolvovala štúdium spevu u profesorky Vlasty Hudecovej, tá je však tiež žiačkou pani Hrušovskej, takže Dagmarino školenie u nej sa odohrávalo v príbuzných intenciách, ako by bolo prebiehalo u mňa.  

Čiže „livorovská metóda“?

To nie, o „livorovskej metóde“ by som určite nehovorila, aj keď všetci traja vychádzame z rovnakého estetického ideálu. Jeho podstatou sú talianska kantiléna, ľahké tvorenie tónu podporené vedomou prácou s dychom, vynikajúca zrozumiteľnosť, bohatá práca s dynamikou... Čo však máme stopercentne spoločné, je láska k tomu, čo robíme. Učenie nás veľmi baví a prináša nám mnoho radosti. Rozhovormi o speve sme schopní tráviť dlhé hodiny, chodíme si vzájomne na koncerty žiakov, zaujímame sa o ich profesionálny aj osobný život... Sme asi dosť neštandardná rodina. (Smiech.)  

Vokálnej pedagogike sa venujete už štyri desaťročia. To je dostatočný čas na to, aby učiteľ svoju metodiku vybrúsil do detailov, zapracoval do nej skúsenosti s najrozličnejšími typmi študentov... Nakoľko sa dajú na žiakoch uplatňovať jednotné osnovy a nakoľko im treba učebný plán „šiť na mieru“?

Ku každému študentovi je nutné pristupovať individuálne, zohľadniť jeho možnosti, schopnosti, muzikalitu. No všeobecné pravidlá platia pre všetkých: všetci musia spievať vpredu, v rezonancii, tón musí byť tvorený na dychu a plynúť voľne nad ním. Je nutné, aby fungovalo vedomé prepojenie dvoch pólov – hlavy a dychovej opory.   

Veľa na hodinách rozprávate? Asi dosť. Prerušujem, vysvetľujem. Kedysi som mnoho predvádzala, ale to dnes robím len výnimočne, po toľkých rokoch už nevládzem. No o to viac musím priblížiť slovami. A rukami. Hoci to možno občas bolí. 

Predpokladám, že ako renomovaná pedagogička si máte možnosť žiakov vyberať?

Takto to čiastočne funguje na vysokej škole, ale nie na konzervatóriu, kde som učila dlhé roky. Tam sme žiakov brali, ako prišli. Trafilo sa nám pár výborných, aj veľa priemeru, občas dokonca podpriemeru. Ako pedagogička VŠMU som sa ocitla v inej pozícii – často som kontinuálne prebrala žiakov, ktorých som sama učila na konzervatóriu, prípadne som ich už aspoň poznala.   

Akými vlastnosťami a danosťami má disponovať študent, aby sa vám s ním dobre pracovalo?

Pre mňa je dôležitá žiakova povaha. Potrebujem, aby sme aj ľudsky mali k sebe blízko. Čo sa týka profesionálnych predispozícií, musí mať znelý, príjemný hlasový materiál a byť schopný vyjadriť sa hudobne na adekvátnej úrovni. Potrebujem na ňom vidieť, že má zmysel pre spievanie, že z neho ide nielen tón, ale aj kúsok duše.  

Stalo sa vám niekedy, že ste si so žiakom vyslovene nesadli?

Určite, moja pedagogická dráha nie je dláždená samými úspechmi. Najmä na konzervatóriu som mala študentov, na ktorých som sa vyslovene „narobila“, a napriek tomu sa efekt nedostavil. Aj na vysokej škole sa stane, že pedagóg zo žiaka nevykreše prvotriedneho interpreta, ale väčšinou ho dostane na takú úroveň, aby sa spevom mohol živiť.  

Pracujete radšej s „panenským“ materiálom alebo s hlasmi, ktoré už prešli nejakým školením? S jedným i druhým máte skúsenosti...

Kedysi som najradšej pracovala so žiakmi, čo boli ako nepopísané listy papiera a prijímali len to, čo som do nich vložila ja. No čím dlhšie človek učí, tým menej zmyslu a trpezlivosti mu ostane pre úplné začiatky. Keď som začala pôsobiť na vysokej škole, zvykla som si na to, že ku mne prichádzajú ľudia, ktorí čosi vedia, rýchlejšie chápu a majú predstavu o tom, čo chcú v živote dokázať. Dnes už nerada beriem úplných začiatočníkov.  

Zvykne sa hovoriť, že na úspechu sa talent podieľa desiatimi percentami, zvyšok je usilovná práca. Súhlasíte s týmto pomerom?

Myslím si, že talent je veľmi dôležitým predpokladom pre to, aby zo študenta spevu vyrástol úspešný umelec. Keby som to mala kvantifikovať, na „koláči“ úspechu by som mu priznala päťdesiat percent. U človeka, ktorý nedostal do vienka dar hudobne a spevácky sa vyjadriť, technikou zázraky neurobíte. Samozrejme, ak sa talent ďalej nerozvíja tvrdou, vytrvalou prácou, vyjde nazmar.  

Dá sa hlas „urobiť“? Mám na mysli adepta spevu, ktorý je dostatočne muzikálny, hudobne i intelektuálne vyspelý, ale jeho pôvodný materiál nie je ničím výnimočný...

Určite dá. Inteligencia zmôže veľmi veľa. Ozrejmím to na konkrétnom príklade – vynikajúcej sopranistke Lucii Poppovej. Na VŠMU pôvodne nastúpila na katedru herectva, no keďže sa v tomto odbore necítila dobre, prestúpila na operný spev. Na začiatku štúdia mala úplne všedný, ničím nevyčnievajúci hlas. Profesorku Hrušovskú však natoľko zaujala charakterovými a mentálnymi vlastnosťami, že sa to s ňou rozhodla skúsiť. A Lucia naozaj vďaka svojej inteligencii, muzikalite a nesmiernej pracovitosti dokázala čosi, čo u nej na začiatku štúdia len málokto predpokladal. V jej speváckom profile sa stretla úžasná muzikalita s dôsledne racionálnym prístupom k vokálnej technike – zrejme aj vďaka tomu sa tak dlho udržala v špičkovej umeleckej forme.  

Ako vyzerá študijný režim speváka na VŠMU? Aká je napríklad časová dotácia hlavného predmetu?

Trestuhodne nízka. Tu ste natrafili na neuralgický bod štúdia na našej vysokej škole: ak už niekto príde na VŠMU, mal by dostať priestor predovšetkým na svoj hlavný predmet. Podľa súčasných osnov však majú študenti omnoho viac teoretických než praktických predmetov. Počas celého štúdia figurujú v ich rozvrhu len dve hodiny spevu týždenne. Od tretieho ročníka im pribudne jedna hodina korepetície – môžu si vybrať, či ju chcú absolvovať v rámci hodiny s pedagógom hlavného predmetu, alebo individuálne. Na budovanie repertoáru, na prípravu bakalárskeho alebo absolventského koncertu či predstavenia je to žalostne málo. A to už nehovorím o tom, že na konci štúdia má stáť hotový umelec, ktorý je schopný uživiť sa svojím spevom.  

Odhadujem, že toto smutné manko študijných osnov riešite konzultáciami mimo oficiálnych hodín...

Samozrejme. Keď treba, napríklad pred koncertom alebo pred absolventským predstavením, učíme aj navyše. A korepetítori sú buď kamaráti a urobia to z ochoty, alebo ich čas musia študenti zaplatiť.  

Slovensko sa rado hrdí svojimi opernými spevákmi. Pravda je však taká, že v širšom domácom kontexte – nehovoriac už o tom zahraničnom – sa presadí len časť absolventov školy. Po ostatnom absolventskom predstavení VŠMU (Don Giovanni) som sa neubránila nepríjemnému pocitu, že trend nejde správnym smerom... Ako hodnotíte úroveň absolventov VŠMU v časovom horizonte, ktorý sledujete a na ktorom sa profesionálne podieľate?

Je to sínusoida – kvalita raz stúpa a inokedy klesá. Jej vývin nezáleží len od študentov, ale aj od pedagógov, čo sa v tom-ktorom čase na škole zišli. Momentálne sa nachádzame v období, kedy sa katedra spevu na VŠMU radikálne mení. A hoci sa mi to vôbec nehovorí ľahko, obávam sa, že nás čaká neveľmi úspešné obdobie. Pedagogický zbor opustili skúsené a renomované pedagogičky – profesorky Hudecová a Stracenská. Ja končím tento rok, zakrátko odíde aj docentka Blahušiaková, po nej nasleduje docentka Bandová. Problém je, že nemáme pokračovateľov, v slovenskej vokálnej pedagogike nastáva generačné vákuum. Nádeje vkladám do Dagmar Bezačinskej, tá snáď bude pokračovať v budovaní dobrého mena katedry. Ale to je stále veľmi málo.  

Je to spôsobené tým, že sa všetci absolventi VŠMU hrnú na javiská a nikto sa cielene a vedome – tak ako pred rokmi vy – nepripravuje na pedagogickú dráhu?

Čiastočne možno áno. Ja však vidím ešte iný zásadný problém. Pedagogické pôsobenie na našej katedre sa podmieňuje doktorátom z operného spevu. Ale predsa nie každý učiteľ spevu je sám praktickým interpretom. Dizertáciu by mal obhájiť výsledkami svojich žiakov, nie vlastným vokálnym prejavom. Byrokracia takto apriórne vylučuje z hry odborníkov, ktorí by mali predpoklady byť pedagógmi, akých naša škola potrebuje.  

Nie je pokles úrovne spôsobený aj tým, že sa prijíma priveľa žiakov? Netlačia do toho školu finančné okolnosti? Veď príliv peňazí je zrejme priamo úmerný počtu študentov...

Takéto okolnosti sú, žiaľ, v hre na konzervatóriách, ale nemyslím si, že by sa to týkalo aj VŠMU. K nám berieme len mladých ľudí, u ktorých sú zreteľné predpoklady na úspešné zvládnutie štúdia. 

Popri stálych žiakoch ste aktívna aj v rámci interpretačných kurzov. Čo môžu dať opernému spevákovi takéto, predsa len časovo obmedzené, konzultácie?
Možno trochu iný pohľad na spev, na vokálnu techniku. Ich adepti sa zoznámia aj s niečím iným, ako prichádzajú do styku pri vlastnom štúdiu. Napríklad kurzy v Piešťanoch, na ktorých už roky spolupracujem s Petrom Dvorským, považujem za veľmi prospešné. Naši frekventanti nielen sami spievajú pod pedagogickým vedením, ale si aj vzájomne chodia na hodiny. Tak sa neučia iba z vlastných chýb a úspechov, ale, ak sú pozorní a vnímaví, veľa pochytia aj na hodinách kolegov. Nezanedbateľným profitom je tiež, že počas kurzu si každý z nich aspoň trikrát zaspieva na koncerte pre kúpeľných hostí. Kurzy vrcholia záverečným koncertom s orchestrom, čo je pre mladých spevákov nezaplatiteľná skúsenosť, k akej sa na škole každý z nich nedostane.

Medzi pedagógom spevu a jeho žiakom častokrát vznikne silná väzba. Ako je to u vás? Ostávate so svojimi študentmi v kontakte aj po skončení štúdia?
Určite, v podstate takmer s každým z nich.

A je to viac pedagogický či ľudský kontakt?
Oboje. Najmä tesne po skončení školy ma vyhľadávajú aj zo študijných dôvodov – keď sa pripravujú na obtiažnu rolu, prípadne ak sa vyskytne nejaký technický problém. Neskôr prevážia osobné, citové motivácie stretnutí. Viete, ja vzťah k svojim žiakom vnímam a prežívam ako veľmi intímne puto. Moji študenti boli u nás vždy vítaní, chodili k nám na chatu, varievali sme si spoločne... Stávali sa súčasťou našej rodiny – v tomto som, našťastie, vždy mala aj manželovu podporu.  

Možno trochu osobnejšia, „neprofesionálna“ otázka – je medzi vašimi žiakmi niekto, kto vám obzvlášť prirástol k srdcu?
Na to je ťažko odpovedať. Ale možno, ak je niektorý z nich o čosi viac mojím „dieťaťom“ než ostatní, tak je to zrejme Oto Klein. S ním som prežila celé roky – prišiel ku mne ako pätnásťročné chlapča bez hlasu. Na konzervatóriu sme sa natrápili, aby sme splnili to, čo predpisovali osnovy. Rozospieval sa až na vysokej škole. No a dnes už má rozbehnutú veľmi peknú kariéru...

Ktoré  ďalšie úspechy vašich žiakov vás v poslednom čase najviac potešili?
Samozrejme, veľmi veľa radosti v živote mi urobili Eva a Dalibor Jenisovci. Z mladšej generácie ma teší Terka Kružliaková-Babjaková, s ktorou sme teraz pripravili jej osobný debut vo Verdiho Requiem. Pocit zadosťučinenia prežívam za Máriu Porubčinovú, po úspechu na Belvedere ju konečne doceňuje aj domáce prostredie. Očakávam, že sa od nej dožijem ešte veľa radosti. Výborne sa darí Eve Hornyákovej, Alešovi Jenisovi, Katke Štúrovej... Najmladšími z mojich absolventiek sú Lenka Máčiková, talentované, usilovné dievča, ktoré má na to, aby urobilo krásnu kariéru, a čerstvá absolventka Linda Ballová, ktorá z lyrickej mezzosopránovej koloratúry nedávno presedlala na sopránový fach. Nuž a ak by som mala spomedzi mojich žiakov niekoho vyzdvihnúť z hľadiska prirodzených daností, najkrajším hlasom, aký som kedy mala v rukách, bola Andrea Danková...

Doteraz sme hovorili prevažne o pekných stránkach vášho povolania. No žiaci zrejme dokážu učiteľa aj zraniť...
Chvalabohu, so žiadnym zo svojich žiakov som sa nerozišla v zlom. Dokonca si nespomínam, že by odo mňa nejaký študent odišiel. Moja práca bola pre mňa vždy predovšetkým zdrojom radosti a zadosťučinenia.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.

Aktualizované: 11. 05. 2020