Nielen hudba a komponovanie, ale záľuby v literatúre a orientálnych kultúrach stoja v centre
záujmu izraelskej skladateľky Tsippi Fleischerovej, ktorej detskú operu Oasis nedávno pripravila a uviedla ZUŠ sv. Cecílie v Bratislave, pripomínajúca si 15. výročie svojho založenia. Autorka pri tejto príležitosti poskytla Hudobnému životu rozhovor.
S vašou hudbou sme sa na Slovensku doteraz príliš nestretávali. Ako prišlo k uvedeniu detskej opery Oasis so Základnou umeleckou školou sv. Cecílie?
Prostredníctvom spoločného priateľa a kolegu, Františka Poula, ktorý so mnou ako zvukár spolupracoval v Európe na viacerých projektoch. Pri nahrávaní Oasis v apríli 2011 dostal nápad, že by bolo dobré navrhnúť spoluprácu tejto škole. Operu sme nahrávali v nemeckej verzii s detským zborom Campanella z Olomouca a Moravským filharmonickým orchestrom, keďže z premiéry neexistovala profesionálna nahrávka. František Poul sa vtedy s operou dobre oboznámil a onedlho sprostredkoval stretnutie s riaditeľom školy Stanislavom Grichom, ktorého oslovila myšlienka spolupráce i téma diela, preto súhlasil, že Základná škola sv. Cecílie Oasis uvedie pri príležitosti 15. výročia svojho vzniku.
Existujú viaceré verzie Oasis, tá pôvodná v nemeckom jazyku mala premiéru Karlsruhe, v Bratislave zaznela premiérovo anglická podoba diela...
Opera vznikla v nemčine, no prakticky ihneď som sa rozhodla, že by bolo dobré pripraviť aj anglickú verziu diela. Nebránim sa však ani ďalším jazykovým mutáciám, momentálne pracujem na verzii v hebrejčine. Originál je síce vždy najlepší, osobne by som však považovala za úspech, ak by časom vznikli verzie vo viacerých jazykoch, ľudia by dielo lepšie pochopili. Anglická premiéra v Bratislave nebola plánovaná, rozhodli sa pre ňu organizátori. Anglické libreto pripravila Gila Abrahamson na mimoriadne profesionálnej úrovni. Myslím, že tunajším deťom je angličtina predsa len trochu bližšia.
Čo vás viedlo k vytvoreniu opery pre deti a kde ste čerpali námet?
Je to pozoruhodný príbeh. Niekedy na prelome rokov 2009 a 2010 vyšla iniciatíva od nemeckého režiséra Sebastiana Stieberta pripraviť nový detský projekt. Inšpiroval sa v súčasnosti dosť populárnou detskou operou Brundibár. Tá vznikla v Terezíne počas 2. svetovej vojny a je o dvoch deťoch, ktoré sa usilujú zohnať peniaze, aby kúpili mlieko svojej chorej matke. Dielo vtedy ľudia v zajatí uvádzali v tábore, sami pre seba. Mal predstavu o diele s morálnym a ľudským posolstvom a z oblasti Blízkeho východu, hľadal preto na spoluprácu skladateľa, našiel moje meno a zistil, že mám dobré kontakty v Nemecku. Oslovil ma cez Furore Verlag v Kasseli. Zabezpečenie libreta zostalo na mne, preto som sa obrátila na veľmi dobrú libretistku a priateľku Yael Mediniovú. Ďalej to už išlo rýchlo: vo februári som mala zmluvu, v máji bola hotová partitúra. Pracovala som intenzívne, dokonca som išla komponovať do Sinajskej púšte, kde som načerpala množstvo inšpirácie. V novembri sa mohla uskutočniť premiéra.
Okrem detskej opery možno vo vašej tvorbe nájsť viaceré opery, väčšinou komorné...
Ide skôr o praktické hľadisko, keďže v súčasnosti je problém zohnať peniaze i príležitosti na uvádzanie diel, obzvlášť v oblasti súčasnej hudby to nie je jednoduché. Veľké opery sa napokon ťažšie hľadajú aj v histórii hudby 20. storočia. Nechcem prezrádzať detaily, ale chystám sa skomponovať operu pre veľký ansámbel a začnem sa jej venovať už čoskoro. Dej by sa mal odohrávať v starom Babylone. Projekt je naplánovaný na rok 2015.
Vo viacerých dielach, pracujete s ľudským hlasom. V čom vidíte špecifiká vokálneho prvku v hudbe?
Patrím k skladateľom, ktorí sa angažujú prevažne vo vokálnej hudbe. Súvisí to aj s tým, že mám rada literatúru, zvlášť poéziu a som lingvistka. Ako dôležitý a zaujímavý vnímam nielen zvuk samotnej reči, ale aj kultúrnu tradíciu a atmosféru, ktorá sa s daným jazykom spája.
Venujete sa však aj inštrumentálnej tvorbe, čo z nej by ste vyzdvihli?
Za významnú považujem skladbu Erasure pre sólové husle z roku 2009, taktiež mojich šesť symfónií. Ale ťažko vyberať, ktoré z diel sú mi bližšie: je to ako s deťmi, môžete ich mať hoci desať, ľúbiť budete všetky.
Okrem hudby ste študovali hebrejčinu aj arabčinu, literatúru a históriu Stredného východu. Pravdepodobne aj toto smerovanie ovplyvnilo, že vo vašej hudbe nemožno prehliadnuť rozličné exotické vplyvy.
Bez konkrétnych vedomostí by som tieto inšpirácie nedokázala aplikovať. Inšpirujem sa srdcom svojho regiónu. Spomínané odbory som študovala, pretože som hrdá na naše kultúrne korene. Izrael je časťou Blízkeho východu, cítim sa byť tiež jehou súčasťou. Tu som sa narodila a všetko, čo ma obklopuje, vnímam ako úplne prirodzené. Pri komponovaní to nie je zložité, inšpiráciu čerpám zo všetkého vôkol mňa, už o tom nemusím veľa premýšľať, ide to spontánne. Po arabsky som sa učila od ôsmich rokov, navštevovala som známu školu Haifa Reali, ktorá je jednou z najstarších súkromných škôl a založili ju nemeckí židia. Tam sme najskôr dostali kvalitný všeobecný základ. Na ďalšom stupni vzdelávania bola možnosť absolvovať príťažlivé predmety ako arabčina, história a samozrejme i hebrejčina. Tá však nie je až natoľko zaujímavá, arabčinu považujem za omnoho pozoruhodnejšiu. Je to jazyk, ktorý je pre mňa prirodzený, mám rada ako znie. Kým ostatné jazyky ako hebrejčina, stará babylončina, keďže sú veľmi staré, prekonali množstvo zmien, arabčina, ktorá je pomerne mladá, si zachovala starobylé, pôvodné gény. Jej štúdium zanechalo vo mne silné dojmy, preto som začala prvky arabskej kultúry uplatňovať aj v kompozíciách. Keď som arabské vplyvy prezentovala v Izraeli, ľudí som dosť šokovala, pretože na Arabov pozerali zvrchu, podceňovali ich. Príležitostne som sa dokonca vybrala priamo do dedín, aby som niečo pochytila od domorodých hudobníkov. Mnohé som sa tak naučila priamo, z kníh nie príliš, možno ešte z nahrávok. Dnes sa už situácia trochu zmenila, ale kedysi si tieto návštevy vyžadovali aj istú dávku odvahy, neraz po mne arabské ženy pozerali, čo tam hľadám, bolo im to zvláštne. Ale nikdy som sa nebála, pripomínalo to detskú naivitu – deti tiež nemajú z ničoho strach. Fascinujúci bol pre mňa Egypt. Som rada, že som mohla navštíviť Káhiru, ktorá je srdcom arabskej kultúry. Získala som tam množstvo inšpirácie aj vedomostí.
Tieto prvky však prepájate aj s elementmi európskej hudobnej tradície...
Izraelská hudba je založená na západoeurópskej tradícii, keďže Európania vytvorili systém jej vzdelávania. Aj ja som vyrastala v prostredí tohto vzdelávacieho systému, hudobného i všeobecného. Moja hudba je z harmonického hľadiska súčasná v zmysle európskych systémov a postupov, no motívy, melódie, atmosféra – to všetko pramení z môjho pôvodu, čo považujem za veľmi prirodzenú kombináciu.
Ako by ste sama zaradili váš kompozičný štýl v kontexte doby?
Táto otázka by bola skôr pre muzikológov, ale v Izraeli sa moja tvorba nachádza niekde na pomedzí: neinklinuje priveľmi k Západu, ale ani k Ďalekému východu. Zostávam tak pri koreňoch môjho pôvodu, ktoré kombinujem s rozmanitými modernými technikami. Myslím, že to možno celkom dobre pochopiť v mojej kantáte Like Two Branches. Ťažko však hudbu len popisovať, treba si ju vypočuť. V oblasti súčasnej hudby som dosť známa, mám vlastný rukopis. To je dôvod, prečo si Sebastian Stiebert zvolil pre spoluprácu práve mňa. Potreboval operu v exotickom hudobnom jazyku, ktorá je síce tonálna, ale v istom zmysle exoticky. Veľmi častým intervalom v mojej hudbe je kvinta, ale takmer v nej nenájdete tercie. Keď píšem symfóniu, nemám v predstave štvorčasťovú formu, ale komponujem niečo, čo cítim, že symfóniou bude. Materiál nie je prísne organizovaný, ale forma je skôr voľná. Mnohí skladatelia mladšej generácie sa mnou inšpirujú.
Študovali ste viacero odborov: okrem kompozície i dirigovanie, ale aj mnohé ďalšie humanitné disciplíny. Prečo ste sa napokon rozhodli venovať práve komponovaniu?
Som príkladom človeka, ktorého si hudba zvolila sama. Skrátka som nevidela inú možnosť, musela som venovať hudbe. Podobne je to i v mnohých ďalších umeniach – výtvarnom, divadelnom, literárnom – umenie si zvolí človeka, nie naopak. U mňa to bola kompozícia. Najskôr som nevedela, čomu sa mám venovať, no bola som muzikálna a zaujalo ma dávať na papier vlastné hudobné myšlienky. Pôvodne som skúšala aj skladbu v oblasti jazzu, ktorému však podľa mňa chýba dostatočný osobný rozmer. Preto som pokračovala v hľadaní vlastného umeleckého smeru, čo ma úplne pohltilo. Verím vo vzdelanie a sama som sa vždy rada učila.
Dodnes sa venujete výskumu, pedagogickej práci, na konte máte viacero publikácií...
V súčasnosti už moje knihy nahrádzajú pedagogickú prácu. Veľkú časť svojho života som venovala výskumu a rada odovzdávam poznanie spoločnosti, v ktorej som vyrástla. Dnes už ale neučím, som príliš zaneprázdnená. Kompozíciu som nevyučovala nikdy, odmietla som to a učila len teoretické predmety. Pretože komponovanie je len môj svet, keď komponujem, som úplne izolovaná, vo svojich predstavách. Žijem veľmi zaujímavý život.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.