Oľga Smetanová

V priebehu šestnástich rokov pretransformovala štátnu agentúru na modernú inštitúciu zabezpečujúcu dokumentačnú, koncertnú a edičnú činnosť a tá sa pod jej vedením plnohodnotne začlenila do medzinárodných štruktúr. Bývalá riaditeľka Hudobného centra Oľga Smetanová.

Keď ste v lete 1999 nastúpili na miesto riaditeľky Národného hudobného centra, jeho súčasťou bol napríklad aj Slovkoncert a vašou koncepciou bolo aj odčlenenie niektorých subjektov. Ako to s odstupom času hodnotíte?
V roku 1999 tvoril Slovkoncert jedno z oddelení NHC s niekoľkými desiatkami koncertov v kúpeľných mestách a kultúrnych domoch po Slovensku. V rámci vtedy prebiehajúcej reformy verejnej správy a presúvaním financií a kompetencií na mestá a obce bola predstava MK SR decentralizovať aj koncertnú činnosť na príslušné miestne samosprávy. S prekvapením som zistila, že Slovkoncert v tom čase už nemal žiadne funkčné zahraničné kontakty, na ktorých by sa dalo stavať. A to dokonca ani v postsocialistických krajinách. Decentralizácia bola podľa môjho názoru správny krok. Počet občianskych združení a organizátorov rôznych festivalov narástol a vďaka tomu sa zvyšoval aj počet koncertov na Slovensku.  

Pri nástupe do funkcie som žiadala aj o radikálnu reformu výchovných koncertov, ktoré boli tiež rezíduum Slovkoncertu. Namiesto centralizovaného poskytovania výchovných koncertov som navrhovala zaviazať každého väčšieho organizátora povinnosťou vychovávať k umeniu a vzdelávať publikum. A hoci sme sa s reformou výchovných koncertov dlho trápili a mnohé veci zmenili k lepšiemu, myslím si, že model výchovných koncertov ako doplnku k hudobnému vzdelávaniu je nefunkčný najmä preto, že predpokladá hudobnú prípravu, ktorá sa zo škôl vytratila. Bez strategickej komunikácie medzi rezortom školstva a kultúry nemôže Hudobné centrum robiť túto agendu zmysluplne.
Väčšinu ďalších cieľov, s ktorými som do Hudobného centra prichádzala, som naplnila. Možno sa dalo spraviť viac, keby sme nemuseli míňať množstvo energie na náročnú a často nezmyselnú byrokraciu. Keďže Hudobné centrum je verejná inštitúcia, je zdravé dať príležitosť novému pohľadu na jej ďalší rozvoj.  

 Počas vášho pôsobenia na čele inštitúcie sa zmenilo mnohé v jej štruktúre i programovej náplni. Ktoré premeny ste vnímali ako najzásadnejšie?
Do Hudobného centra sme delimitovali dokumentačné oddelenie (HIS) z Hudobného fondu. V dokumentácii sme spracovali chýbajúce informácie z oblasti tvorby skladateľov, interpretov, muzikológov, folkovej scény, jazzu, blues, slovenskej tanečnej hudby a zmapovali historické organy na Slovensku. Zdigitalizovali sme rukopis Krútňavy, zvukový archív HC, archívy fotografií, hudobných inštitúcií a festivalov na Slovensku, pustili sme sa do digitalizácie časopisu Hudobný život. Hudobné centrum má dnes najväčšiu databázu aktuálneho hudobného života na Slovensku.
Vydavateľskú činnosť Hudobného centra sme obohatili o preklady zahraničných titulov, ktoré na Slovensku úplne absentovali. (Celkom sme vydali 87 publikácií a takmer 40 CD nosičov.) Súdiac podľa záujmu čitateľov, recenzií a ohlasov na vydané knižné tituly bola táto práca prospešná. Myslím, že vydavateľská aj dokumentačná činnosť HC v priebehu rokov potvrdili svoju opodstatnenosť.

 Hudobné centrum je dnes členom viacerých medzinárodných organizácií (IAMIC, IAML, EMC, EUYO, ECPNM, Donne in Musica), nedávno bolo prijaté za plnohodnotného asociovaného člena ISCM. Ako hodnotíte váš vklad v rámci spolupráce s týmito inštitúciami?
Keď som nastúpila do funkcie, NHC nebolo členom žiadnej medzinárodnej organizácie. Nadviazanie medzinárodných kontaktov som považovala za svoju kľúčovú úlohu. Aj preto som sa usilovala o včlenenie inštitúcie do spomínaných medzinárodných platforiem. Práve prostredníctvom tejto spolupráce sme boli schopní vytvoriť úplne nové príležitosti pre uvádzanie slovenskej hudby v zahraničí, získať zahraničné objednávky pre slovenských skladateľov, po rokoch sa vrátiť na Varšavskú jeseň, vyviezť slovenské koncertné umenie na MIDEM, vytvoriť nové projekty pre slovenský jazz a v poslednom roku aj pre scénu world music. Ako Festivaly roka sa nám minulý rok podarilo dostať na zoznam Európskej festivalovej asociácie (EFA) naše podujatia Melos-Étos i Allegretto Žilina. Slovensko je malý trh, preto považujem prekračovanie hraníc za dôležitý strategický cieľ.  

 Niekoľko rokov ste viedli Medzinárodnú asociáciu hudobných informačných centier (IAMIC). Vnímali ste v tejto pozícii odlišný status a povedomie tohto typu inštitúcií v jednotlivých krajinách?
V čase transformácie Hudobného centra prebiehal podobný proces aj v Holandsku, kde vytvárali Holandské hudobné centrum. Ich transformácia sa však nepodarila a dnes žiadna podobná inštitúcia v Holandsku neexistuje, čo je obrovská škoda. Našťastie prežili aspoň aktivity s dlhoročnou tradíciou Gaudeamus a Donemus. Hudobné centrum na Slovensku a Kanadské hudobné centrum sú dnes najväčšími organizáciami tohto typu na svete. V IAMIC som nachádzala množstvo podnetov, inšpirácií, podpory i varovaní pred chybami, ktoré spravili kolegovia, a ktorým sme sa vďaka tomu mohli vyhnúť. Zároveň som ako prezidentka tohto združenia mohla napomôcť vzniku nových hudobných centier v Poľsku, Litve či Estónsku.

 Hudobné centrum v posledných rokoch participovalo na viacerých projektoch EU (MINSTREL, New Music: New Audiences, T2020 a i.). Ako sa vám podarilo zintenzívniť túto spoluprácu?
Nadviazanie spolupráce s medzinárodnými organizáciami som považovala za svoju najdôležitejšiu úlohu najmä preto, že som v tom videla najlepšiu možnosť na vytvorenie príležitostí pre export slovenského hudobného umenia. Táto práca sa nedá robiť od stola. Nevyhnutným predpokladom sú osobné stretnutia a rozhovory. Jeden úspešne zrealizovaný projekt potom priťahuje ďalšie a robí z nás dôveryhodného partnera. Projekt RE:NEW MUSIC znamenal unikátnu možnosť pre ôsmich slovenských skladateľov na prezentáciu ich tvorby zahraničnými súbormi. Z toho potom vzniklo pokračovanie v projekte New Music: New Audiences, kde nás dodnes uvádzajú ako príklad úspešného vytvorenia platformy pre internetový streaming a získavanie nového publika: počas festivalu Melos-Étos 2013 sme vďaka nemu dosiahli sledovanosť takmer desaťtisíc návštevníkov z celého sveta.
Projekt T2020 je zameraný na spoluprácu mládežníckych orchestrov. Hoci taký na Slovensku neexistuje, boli sme vďaka spolupráci schopní aspoň diagnostikovať slovenský terén a vyslať na letný pobyt do Grafeneggu vyše desiatky mladých slovenských umelcov, pre ktorých to bola vynikajúca vzdelávacia príležitosť a impulz pre ich kariéru orchestrálnych hráčov. Verím, že v pokračovaní tohto projektu, na ktorý sme znova podali európsky grant, budeme rovnako úspešní. Vďaka projektu MINSTREL sme mohli radikálne zlepšiť naše webové stránky, zapojiť sa do európskej databázy, vyslať slovenských umelcov do zahraničia, zorganizovať medzinárodnú konferenciu IAMIC v Bratislave, nahrať dokumentárne filmy z festivalu Melos-Étos a CD nosiče z troch koncertov IAMIC v Bratislave.
V posledných rokoch sme boli začlenení aj do projektov Jazz Plays Europe a Criss Cross Europe, vďaka ktorým sme do medzinárodnej spolupráce vyslali viacerých jazzmanov – Romana Jánošku, Radovana Tarišku, Štefana Bartuša, Ľuboša Šrámeka, Nikolaja Nikitina či Michala Bugalu. Koncom minulého roka sme s partnermi Criss Cross Europe požiadali o európsky grant.  

 V rámci MINSTREL (MusIc Network Supporting Trans-national exchange and dissemination of music Resources at European Level) a v spolupráci s MICA – music austria sa v lete 2014 uskutočnil vo Viedni cyklus koncertov slovenských umelcov New Sounds from Slovakia – Lost & Found. Osvedčil sa daný spôsob prezentácie?  
Ponuku z viedenského hudobného klubu Porgy & Bess, hoci išlo o ich menšiu scénu Lost & Found, som prijala ako možný začiatok koncepčnejšej prezentácie slovenského umenia v Rakúsku. Pozitívom projektu bola účasť dôležitých organizátorov, napríklad riaditeľa Konzerthausu a diskusia o dôvodoch pomerne nízkeho záujmu Rakúska o svojho bezprostredného suseda. Pre bežné rakúske publikum je slovenská hudba neznáma. Aj keď výsledky neboli úplne podľa predstáv, podobné aktivity sú potrebné. Rakúsko je hudobná veľmoc a náročný terén aj pre silnejšie hudobné kultúry. V oblasti súčasnej hudby obzvlášť. A to dokonca aj v prípade uvádzania ich domácej tvorby.

 Hudobné centrum reprezentuje slovenské hudobné umenie aj účasťou na renomovaných medzinárodných predajno-propagačných podujatiach (MIDEM, Classical:NEXT, jazzahead!, WOMEX). Aký význam má podobné zviditeľňovanie slovenskej kultúry?
Veľtrhy sú príležitosťou na nadviazanie obchodných kontaktov. Hudobné centrum vytvára prostredníctvom národného stánku platformu pre domáce spoločnosti, inštitúcie a vydavateľov. Je na nich, či a ako túto možnosť využijú. Vďaka účasti na veľtrhoch sa nám podarila distribúcia našich CD v Anglicku aj licencia na nové vydanie nášho CD s klavírnou tvorbou Jána Cikkera v Toccata Classic. Výborné výsledky si z veľtrhov odnieslo vydavateľstvo Hevhetia a spoločným úsilím sa nám pred rokmi podarilo presadiť na MIDEM Mikiho Skutu. V posledných rokoch robíme na MIDEMe spoločný stánok s Čechmi s veľmi dobrým ohlasom. Aj vďaka tomu sme prenikli viac na český trh. Classical:NEXT je pomerne mladý veľtrh, kde sa usilujeme aj o zaradenie slovenských umelcov do koncertného programu. V budúcnosti je určite zmysluplné posilniť slovenskú prítomnosť na jazzahead! Minulý rok sme boli po prvýkrát aj na WOMEXe a do festivalového výberu sa nám podarilo presadiť trio Pacora. Teším sa, že komunita world music je na Slovensku veľmi silná, ochotná spolupracovať a intenzívne participovať na samotnom veľtrhu. Aj preto sú výsledky najviditeľnejšie.   

 Česko-slovenský pavilón v rámci MIDEMu či platforma Central European Music Square (CEMS) na WOMEXe podnietili sériu nových spoluprác (mikroprojekt Česko-slovenské hudobné inšpirácie, České sny, Víno a Jazz v Modre). Ako hodnotíte tieto formy partnerstiev?
CEMS – Stredoeurópsky hudobný štvorec sme založili minulý rok v Bratislave z iniciatívy našich maďarských kolegov. Je to životaschopná platforma, spoločne sme prezentovali world music na veľtrhu Babel Med v Marseille a následne na WOMEXe v Budapešti. Pre veľtrhy sme po prvý raz vytvorili aj samplery world music na Slovensku. Už samotný výber kapiel na CD ukazuje, že Slovensko má na tejto scéne medzinárodný potenciál. Som si istá, že pre Pacoru z ich účasti na WOMEXe vyplynú ďalšie medzinárodné pozvania a bude záležať len na nich, ako sa chopia príležitostí.
Počas spoločných rozhovorov na MIDEMe vznikol aj nápad intenzívnejšej spolupráce s Čechmi, čo vyústilo do troch Česko-slovenských stretnutí popredných zástupcov českých a slovenských inštitúcií. Dohodli sme sa na ďalšej spolupráci na konkrétnych projektoch, ktoré ste spomenuli. Pre Hudobné centrum z toho vyplynuli aj dve nové ceny na festivale Allegretto Žilina, ktoré udeľuje Janáčkova filharmónia v Ostrave a festival Concentus Moraviae. Vďaka tomu tento rok na festivale vystúpi Mucha Quartet a odznie svetová premiéra skladby Ľubice Čekovskej. Verím, že v tejto spolupráci bude HC pokračovať aj naďalej.
 
 V rámci trinástich ročníkov Medzinárodného festivalu súčasnej hudby Melos-Étos bol domáci poslucháč konfrontovaný s viacerými osobnosťami tejto scény – spomeniem koncerty a diskusie so Stevom Reichom, Arvom Pärtom, Sofiou Gubajdulinou, Gijom Kančelim či Kaijou Saariaho. Pozdvihol u nás tento festival povedomie o súčasnej hudbe?
Súčasná hudba má na Slovensku neľahkú pozíciu aj preto, že už v samotných hudobných vzdelávacích inštitúciách je na okraji záujmu. Melos-Étos robí v tejto oblasti priekopnícku prácu nielen z dôvodu, že zoznamuje slovenské publikum so žijúcimi maestrami svetovej hudby, ale najmä preto, že umožňuje domácim interpretom zoznamovať sa a uvádzať súčasných svetových autorov, často za ich osobnej prítomnosti. Ak nič iné, tak samotný fakt, že v posledných rokoch u nás vznikli profesionálne súbory súčasnej hudby Quasars Ensemble a Melos Ethos Ensemble, ktoré sa na uvádzanie a spoluprácu so žijúcimi skladateľmi tešia, je oproti nedávnej minulosti obrovská pozitívna zmena. Vďaka festivalu sa dostali slovenskí skladatelia na program zahraničných súborov, písalo sa o ňom v medzinárodných publikáciách, na festival prišli aj minulý rok skladateľské osobnosti ako Péter Eötvös, Johannes Maria Staud, Helena Tulve, Nicole Lizée, Vykintas Baltakas, Pēteris Vasks, Junghae Lee a kórejský Ensemble TIMF, ktorí boli v našej krajine po prvý raz. Festival objednal a uviedol desiatky nových diel od slovenských skladateľov. Melos-Étos má veľký potenciál na ďalší rozvoj.
 
 Obrovskou výzvou bolo spoluorganizovanie Svetových dní hudby ISCM 2013. Ako spätne hodnotíte túto úlohu?
ISCM je najdôležitejšou medzinárodnou organizáciou v oblasti súčasnej hudby a Svetové dni hudby sú niečo ako medzinárodné EXPO. Obnovovatelia Slovenskej sekcie ISCM po roku 1989 síce snívali o tom, že by sa Svetové dni hudby niekedy mohli uskutočniť aj na Slovensku, ale za vtedajších okolností sa týmto smerom ani len neodvážili vykročiť. Po dohovore s rakúskymi partnermi som v roku 2008 na stretnutí ISCM vo Vilniuse navrhla Slovensko na zorganizovanie Svetových dní hudby v roku 2013. K finálnemu výsledku viedla dlhá a strastiplná cesta. Ale nakoniec sme Svetové dni hudby na Slovensku v spolupráci so Slovenskou sekciou ISCM úspešne zorganizovali. Konečne sme tak na svetovú mapu súčasnej hudby zaradili aj Slovensko.

 Prečo je podľa vás dôležité udržiavať Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline – Allegretto, ktorý prináša vystúpenia prestížnych koncertných umelcov?
Z rovnakých dôvodov, pre ktoré udržiavame Bratislavské hudobné slávnosti a iné medzinárodné festivaly. Allegretto Žilina sa vyprofiloval na unikátnu festivalovú prehliadku mladých koncertných umelcov. Zažiť tých najlepších z nastupujúcej generácie je výborná motivácia pre študentov konzervatórií, zážitok pre publikum a znamená to i nastavovanie kritérií pre výchovu domácich koncertných umelcov.

 Hudobné centrum je garantom výberových konaní pre slovenských umelcov do Mládežníckeho orchestra Európskej únie (EUYO). Prečo sa v posledných rokoch rapídne znížila umelecká i technická úroveň domácich uchádzačov?
EUYO kladie vysoké nároky na kvalitu mladých orchestrálnych hráčov. Tých, ktorí sú schopní kritériám vyhovieť, je na počet odborných hudobných škôl na Slovensku veľmi málo. V porovnaní s európskymi krajinami sme spolu s Maltou na úplnom chvoste. Z pozície Hudobného centra sme chceli pomôcť vytvorením Slovenského mládežníckeho orchestra, ktorý by mladých motivoval a umožnil im nadobudnúť skúsenosti v orchestrálnej hre pod medzinárodným vedením. Zdá sa, že pre túto aktivitu ešte nie sme na Slovensku pripravení.  

 V rámci vydavateľských aktivít Hudobného centra patrí k najvýraznejším edícia Súborného diela Jána Levoslava Bellu. Aká bola vízia smerom k domácemu či zahraničnému záujemcovi?
Vydávanie súborného diela Jána Levoslava Bellu začalo už NHC. Edícia postupuje pomaly aj preto, že na Slovensku je málo špecialistov, ktorí sa tejto problematike chcú venovať. Napriek tomu sme dokončili rad zväzkov s kompletnou komornou tvorbou, vrátane nahrávok na CD nosičoch a spracovali sme organovú i piesňovú tvorbu. V súčasnosti sme z iniciatívy SOZA začali pripravovať vydanie Kováča Wielanda, vyše 700-stranovej partitúry, ktorá by sa mala dočkať aj uvedenia na doskách SND. Predpokladom pre medzinárodné zviditeľnenie Bellovej tvorby je dôležité, aby sme ho začali hrať aj doma.

 Nesmierne pozitívnu odozvu získala celoslovenská Noc hudby, ktorú iniciovalo práve Hudobné centrum. Čo bolo podnetom k tejto aktivite?
Noc hudby sme iniciovali preto, lebo všade dookola sa rozrastali „Noci“ všetkého možného, len hudba stála bokom. Navyše sme chceli nadviazať na tradíciu Sviatku hudby, ktorá vznikla vo Francúzsku a ktorá sa vo viacerých krajinách teší veľkej popularite. Do Noci hudby sa na Slovensku zapojili mestá a organizátori, ktorí sú aktívni v oblasti hudby a sami boli prekvapení záujmom publika. Hudobné centrum koordinuje Noc hudby na celom Slovensku, ale aktívne organizuje len koncerty v Bratislave. Úspech tejto iniciatívy stojí na zanietených ľuďoch v jednotlivých mestách, ktorých prácu si nesmierne vážim. Aj keď je kultúra na Slovensku na okraji spoločenského záujmu, nevzdávajú to.   

 Hudobné centrum koordinuje aj Rok slovenskej hudby 2016, hoci pri pohľade na celoplošné a rôznorodé aktivity Roka českej hudby 2014 o tom slovenskom takmer nepočuť...
O vyhlásenie Roka slovenskej hudby 2016 som sa síce usilovala, ale jeho rozbeh už prenechávam nástupcom. Keď sme organizovali Rok slovenskej hudby 2006 či Rok Eugena Suchoňa 2008, podarilo sa nám zvýšiť záujem o uvádzanie slovenských diel na Slovensku i v zahraničí. Takýto záujem je potrebné podnecovať systematicky. Slovenská situácia sa s českou nedá porovnávať. Česká hudba je medzinárodným pojmom a pravidelnou súčasťou svetových koncertných scén i operných domov. Rok slovenskej hudby raz za desať rokov to nemôže dobehnúť. Na Slovensku nemáme jasnú stratégiu zahraničnej kultúrnej politiky. Slovenské inštitúty v zahraničí v porovnaní s okolitými krajinami živoria. Od jednorazových, akokoľvek úspešných podujatí, nemožno očakávať zázraky.

X

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.