Braňo Hronec

Bez jeho orchestra by sme zrejme nepoznali Evu Kostolányiovú, Evu Mázikovú ani Marcelu Laiferovú. Hoci sa ako umelec nevyhol totalitným represáliám, podarilo sa mu precestovať celý svet a uspieť aj mimo krajín komunistického bloku. Dnes si užíva zaslúženú penziu, venuje sa hotelierstvu, cestuje, pripravuje knihu, hrá golf, a samozrejme, cvičí na klavíri. Spomienky Braňa Hronca sú autentickým obrazom atmosféry, v ktorej sa formovala slovenská populárna hudba.

Keď ste roku 1955 prišli na bratislavské Konzervatórium, na rozdiel od mnohých nadšencov ste sa od začiatku dali na profesionálnu dráhu. Čo vás k tomu viedlo?
Predurčovalo ma k tomu samotné štúdium, išlo len o to, v akej hudobnej oblasti. Hlavným objektom môjho záujmu sa stal jazz. V tých časoch sa mu však nedalo venovať profesionálne, a tak som sa ako väčšina jazzových hudobníkov začal živiť populárnou hudbou. Už ako študenti sme ju popri našich jazzových snaženiach hrávali pravidelne pri rôznych príležitostiach.

 Študovali ste akordeón i klavír, vyrastali ste v muzikantskej rodine?
Pochádzam z rodiny evanjelického farára. Hudba bola súčasťou nášho života – mamička krásne spievala, hrala na klavíri a organe, otecko hral na husliach, píšťale, klavíri, a tiež pekne spieval. Ako šesťročný som sa začal učiť hrať na klavíri, neskôr na husliach, akordeóne, ako samouk aj na gitare. K jazzu som sa dostal až počas štúdia na Konzervatóriu a hoci som študoval klasiku, očaril ma celkom odlišný hudobný svet, možnosť improvizácie i komponovania hudby, takže na VŠMU som pokračoval v štúdiu dirigovania, ale hlavne kompozície.  

 Uplatňovali ste kompozičné princípy vážnej hudby aj pri jazzových skladbách?
Áno, tak vznikli napríklad Jazzové štúdie pre trúbku, tenorsaxofón a trombón, ktoré vyšli na albume Československý jazz 1965. Mal som veľké šťastie, že som študoval u profesora Alexandra Moyzesa, ktorý ma v týchto experimentoch podporoval.  

Z Horského parku do Hamburgu

 Ako si spomínate na obdobie, keď ste hrávali na bratislavských internátoch?
Vtedy bolo zvykom organizovať nedeľné „Čaje o piatej“, ktoré sa konali na Mladej garde, Horskom parku, v PKO alebo na terase hotela Carlton. V Horskom parku sme v roku 1964 hrávali ešte ako amatérska kapela a snívali o tom, že sa raz staneme profesionálmi a budeme vystupovať v zahraničí. Objavovali sa tam mladí spevácki adepti, napríklad Marcela Bujnová (dnes Laiferová), Peter Vašek, Ivo Heller a ďalší. Spomínam si aj na pamätné vystúpenia na Bernoláku; to som už mal po skončení prerušeného štúdia na VŠMU. Sú to krásne spomienky.

 A čo mládežnícke predpoludnia?
To boli nedeľné stretnutia prívržencov jazzu a recesistických vystúpení začínajúcich študentov VŠMU Lasicu a Satinského. Jadrom predpoludní sme boli my, mladí jazzmani, a spomínaná dvojica komikov. Neskôr sa na nich podieľali viacerí začínajúci i profesionálne uznávaní umelci. Dalo by sa o tom veľa rozprávať.

 Ako študentská kapela ste sa dostávali do nočných podnikov bratislavských hotelov Devín, Carlton, Jalta alebo Tatra. Nebola takáto produkcia skôr backgroundom?
Jazz bol od svojich počiatkov hudbou tanečných lokálov a tradícia tančiarní, barov a kaviarní trvala desaťročia, až kým sa jazz nedostal na perifériu záujmov a nevystriedala ho populárna hudba. Táto zmena pripravila o živobytie aj množstvo excelentných hudobníkov. Ako študenti sme mali možnosť občas hrávať v takýchto lokáloch, bola to príležitosť privyrobiť si, ale aj zahrať. Jazz sa obyčajne dostával k slovu prostredníctvom známych evergreenov, na ktoré sme improvizovali. Vedenie podniku z toho veľkú radosť zvyčajne nemalo, a tak sme repertoár prispôsobovali prítomnému publiku: kto chcel tancovať, tancoval, kto počúvať, počúval.

 V polovici 60. rokov ste odišli hrať do zahraničia, ako vás prijímalo publikum? Postihovali aj vás totalitné represálie?
Agentúra Slovkoncert v roku 1964 realizovala prehrávky pre západonemeckého agenta Franka Reigerta, ktorý si spomedzi viacerých skupín vybral práve nás a pripravil nám program na rok. Začali sme v Hamburgu, v štvrti, v ktorej kedysi začínali aj Beatles. Publikum nás prijímalo veľmi dobre – namiesto dvanástich mesiacov sme strávili v zahraničí 18 rokov! Naučili sme sa cudzie reči – napríklad v ZSSR som uvádzal koncerty po rusky. Režim nás na jednej strane nebrzdil, využíval nás na reprezentačné účely od strednej Ázie cez európske socialistické krajiny až po Kubu, no zároveň často zneužíval podľa svojich potrieb. Bezohľadne nám rušili podpísané zmluvy v západnej Európe, čím nás znemožňovali ako partnerov. Spomínam si na olympiádu v Mníchove 1972, ktorej súčasťou bolo „Olympijské rendezvous“. Bol to program, kde sa mali stretnúť olympijskí víťazi Eva Čáslavská, Dana a Emil Zátopkovci, ale i majiteľ cestovnej kancelárie Neckermann, ktorý bol olympijským víťazom v jazde na koni. Na podujatí sa mal objaviť princ Philip, ale aj významný manažér, ktorý spolupracoval s Michaelom Schanzem alebo Udom Jürgensom a nás chcel vziať pod svoje krídla. Zapracoval však „škriatok“ a minister kultúry Válek nás tesne pred vycestovaním nepustil. Mohol to byť zlom v našej kariére, šanca dostať sa do veľkého showbiznisu. Namiesto toho to bol definitívny pád našich nádejí.

 Prečo vás Válek nepustil?
Bola za tým iba jeho arogantná nadutosť a urazená ješitnosť.

Ambície prevalcované tankmi

 Bolo možné uživiť sa populárnou hudbou v časoch, keď ste mali v občianskom preukaze uvedený štatút „slobodné povolanie“?
Moja kapela to zvládala veľmi dobre, hoci nebolo ľahké zháňať angažmány pre také veľké teleso. Za prácou sme museli cestovať, hrali sme v západoeurópskych tanečných lokáloch, neskôr pribudli aj koncertné vystúpenia – napríklad s Karlom Gottom a Royom Blackom vo Wiener Stadthalle v roku 1968 alebo s Luciou Poppovou v St. Pöltene. Naše ambície však prevalcovali sovietske tanky. So známym mníchovským agentom a producentom Brunom Adlerom sme nahrali singel There Can Always a Pískaná; hudba bola výborná, kapela s mladou Evou Mázikovou vyzerala veľmi dobre. Keď vzal Adler nahrávku spolu s fotografiami priateľom do veľkého vydavateľstva, ľudia z Arioly si ju ani nevypočuli s argumentom: „… z Československa?! Dosť máme starostí s Gottom, o ktorom nikdy nevieme, či príde, alebo nie.“

 Viac sa vám potom darilo vo východnej Európe...
Áno, vystupovali sme, nahrávali v rádiách, televíziách, vydávali sme albumy, dvakrát po sebe sme vyhrali festival Wiosna Piosenkowa v Poľsku, aj keď o víťazstve sme sa dozvedeli až následne od Slovkoncertu. Každý druhý rok sme vystupovali na Bratislavskej lýre a naše predstavenia mali vždy veľký ohlas.

 Viaceré z vašich piesní sa stali šlágrami, napríklad Lampy už dávno zhasli, podľa ktorej neskôr nazvali hudobný televízny program.
Popri mojej „srdcovke“, ktorou bola hra na Hammond organe a na klavíri, som sa od mladosti venoval aj komponovaniu piesní. Medzi prvé nahraté patril Telegrafný kľúč s textom Milana Semíka, ktorý bol začiatkom 60. rokov prvým domácim twistom. V roku 1962 ho nahral Orchester Karla Vlacha a spieval ho aj Jozef Krištof. S Milanom Semíkom sme sa na jar 1964 zúčastnili s piesňou Mr. Morse na autorskej súťaži medzinárodného festivalu Omladina v juhoslovanskej Subotici. Získali sme druhé miesto a pieseň nahrali rôzni interpreti u nás i v Juhoslávii. So svojou kapelou som začal nahrávať okolo rokov 1962–1963, spomínam si na jazzový šansón Kvetinárka, ku ktorému napísal text Rudolf Skukálek. Ten však v roku 1968 emigroval a pieseň sa nesmela vysielať v rozhlase. Rovnako boli zakázané pesničky, ktoré otextoval Milan Lasica, alebo ktoré spievali Zuzka Lonská a Zdeněk Kratochvíl. Čo sa týka skladby Lampy už dávno zhasli, spomínam si na naše spoločné vystúpenie s Big Beatom Olympic v hale na Pasienkoch, kde speváčky Jana Beláková a Marcela Laiferová zaujali okrem spevu aj provokujúcimi pohybmi a lúskaním na druhú a štvrtú dobu. Vyslúžili sme si za to ročný zákaz vysielania, pretože v 60.–70. rokoch sa takýto dištanc „nosil“.

 Zrejme nebol jediný počas vašej kariéry...
V roku 1973 sme s úspechom uviedli našu show na Bratislavskej lýre a ešte pred vstupom na pódium mi hlavný kameraman a môj priateľ Laco Stritz povedal, že nám nechce ublížiť a nebude nahrávať. Na hodnotení Lýry v televízii to hlavná redaktorka „zaklincovala“ slovami, že snáď naše vystúpenie televízia nenahrala! Bola to škoda, predvádzali sme show, ktorá bola výsledkom tvrdej práce a ktorú inde prijímali s nadšením. Také číslo ako Glenn Miller Story by obstálo aj dnes. Žiaľ, neexistuje z neho žiaden obrazový záznam.

 Ako si spomínate na speváčky Evu Kostolányiovú a Evu Mázikovú, ktoré ste mali v skupine?
Eva Kostolányiová bola veľmi dobrá a tvárna speváčka, vhodná najmä na kantabilné piesne. Jej dravším protipólom bola Eva Máziková. Navzájom sa výborne dopĺňali; prezývali sme ich „malá“ a „veľká“ Eva.
 
 Váš prvý album Braňo Hronec uvádza vyšiel v Opuse až v roku 1972; nebolo na debut trochu neskoro?
Nahrávali sme v koncertnej sieni Slovenského rozhlasu (dnešná Moyzesova sieň) a polovica nahrávok sa robila naživo za prítomnosti publika. Nebol to celkom debut, v tom čase sme mali za sebou desiatky rozhlasových i televíznych nahrávok, hudbu k filmu Dialógy so skladbami Téma pre Hammond, Melanchólia, Lúčenie, I Follow You alebo I Scared Like You. Melanchólia sa vďaka kontaktu na Bratislavskej lýre stala zvučkou relácie jednej západonemeckej stanice.  
 
 Začiatkom 80. rokov ste Orchester Braňa Hronca rozpustili a od roku 1985 ste boli dirigentom Tanečného orchestra ČSTV v Bratislave.
Kapela spolu naposledy hrala na silvestrovskej párty v Baden-Badene ešte v roku 1981. Rok predtým som sa oženil a konečne som sa chcel usadiť. Práca v orchestri ČSTV bola naozaj pestrá, uplatnil som sa ako aranžér, skladateľ aj ako sólista za klavírom.

 Kedy ste skončili s aktívnym hraním a odišli do „hudobného dôchodku“?
Po páde režimu, keď bol rozpustený Tanečný orchester Československej televízie, pretože na kultúru už neboli peniaze. Istý čas som s hudbou ešte koketoval, spomeniem projekt Romantické melódie alebo album Vianoce s Darinou Laščiakovou, ktorý sa dodnes vysiela v Slovenskom rozhlase. Bolo to však obdobie, keď sa v hudbe objavovali rôzni podvodníci, a tak som sa rozhodol ostať nezávislým. Spolu s manželkou sme začali so stavbou hotela, ktorý mi túto nezávislosť v plnej miere poskytol, hoci na druhej strane mi zabral takmer všetok čas. Napriek tomu, že dnes už vystupujem len sporadicky, na klavíri cvičím denne, doma a v štúdiu mám štyri klavíry a dva Hammondy.

 S hudbou ste však, ak sa nemýlim, definitívne neskončili...
Z hudobného dôchodku si občas odskočím – dôkazom sú albumy Zlatého slnka krásny breh, hokejová hymna My chceme gól s textom Ľuba Feldeka a spevom Otta Weitera, koncertný program Braňo Hronec a jeho klavír, s ktorým som vystúpil v divadle Aréna a v Redute, výročia Zväzáckych predpoludní a ďalšie projekty. Ale už je toho oveľa menej ako kedysi.

 S manželkou si užívate penziu; aké máte plány do budúcnosti?
Teším sa, že popri spoločnom cestovaní a hraní golfu mám čas aj naďalej cvičiť na klavíri a môžem sa tešiť dobrému zdraviu. Momentálne pracujem na knihe, ktorá by realisticky ukázala, ako to naozaj bolo.

Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.