Dalo by sa povedať, že s prácou tejto významnej osobnosti hudobnej réžie sa v štúdiu stretol azda každý hudobník i spevák bez ohľadu na hudobný žáner. Leoš Komárek režíroval klasiku, pesničky populárnej hudby, dychovku, folklór i rockové skladby.
V roku 1958 absolvoval štúdium hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave. Ešte predtým, od roku 1952, pôsobil ako zvukový majster v bratislavskom štúdiu Československého rozhlasu. Spomínal, že mu počas štúdií veľa dali Eugen Suchoň a Miroslav Filip. Od roku 1962 bol už hudobným režisérom. V začiatkoch stál pri nahrávkach generácie nastupujúcich spevákov sólistov (napríklad známy je jeho dvojitý playback v nahrávke G. Hermélyovej), od 60. rokov sa spolupodieľal na formovaní celkového zvuku nahrávok Tanečného orchestra Čs. rozhlasu v Bratislave. Zapojil sa aj do bigbítovej éry populárnej hudby, nahrával Prúdy i Collegium Musicum. V 70. rokoch sa aj vďaka nahrávkam L. Komárka etablovali Eva Kostolányiová, Dušan Grúň či Karol Duchoň.
Hudobný skladateľ Pavol Zelenay sa s L. Komárkom stretol po prvýkrát pred viac ako šesťdesiatimi rokmi: „V rozhlasovom Štúdiu 1 som sedel ako saxofonista a aranžér v orchestri Tatra revue s Jurajom Berczellerom, Leoš sedel za okienkom réžie. Bezmála desať rokov. Nebývali sme ďaleko od seba, po nahrávaní som ho v noci vozieval autom domov. Cesta sa niekedy pretiahla do ranných hodín, lebo naše debaty o hudbe sme nevedeli ukončiť. Môžem potvrdiť, že všetky chýry o jeho perfektnom sluchu, náročnosti, precíznosti a pozitívnom vzťahu, ktorý vedel vytvoriť v spolupráci s umelcami pred mikrofónom, sú pravdivé. Práca hudobného režiséra nie je ľahká. V bežnom živote nie sme nútení upozorňovať na drobné nedostatky. Režisér sa tomu v práci nemôže vyhnúť. Nie je ľahké nechať etablovaného umelca viackrát opakovať to isté miesto. Má to nielen záporný vplyv na psychiku umelca, pri opakovaní sa môže síce daná pasáž technicky vylepšovať, ale postupne sa stráca jej umelecký náboj. Je úlohou režiséra vystihnúť okamih, v ktorom súhra týchto faktorov vytvára optimálny výsledok, a ten zachytiť na zvukový nosič. V tomto bol L. Komárek Majster psychológ...“
Od 70. rokov sa L. Komárek spolupodieľal najmä na príprave operných a symfonických nahrávok. Ich pozitívny ohlas využila Československá televízia pri televíznom a filmovom spracovaní opier (Beg Bajazid, Vzkriesenie...), časť z nich vznikla na pôde pražskej televízie, časť v spolupráci a produkcii zahraničných televíznych a filmových spoločností. Takto si na spoločné roky spomína dirigent Ondrej Lenárd: „Nahrávali sme spolu od roku 1970. Vo vládnej budove i Štúdiu 1 v rozhlasovej pyramíde, kde sa pripravovali aj všetky nahrávky podľa požiadaviek dramaturgie rozhlasu, Opusu a televízie. Leoš bol pre mňa režisérskym mágom, ktorý mal v prvom rade obrovský sluch. Vedel vybičovať orchester k maximu, bol nekompromisný a neuznával polovičatú prácu. Vážil som si ho najmä preto, že jeho poznámky boli vždy tvorivé a konštruktívne. Napriek tomu bol nesmierne ľudský a veľmi vtipný.“ S O. Lenárdom zrealizovali mnohé nahrávky: „Musím pripomenúť Pucciniho Bohému s hviezdnym obsadením, Fausta a Margarétu a pochopiteľne nesmieme zabudnúť na Suchoňovho Svätopluka a Krútňavu. To sú tituly, ktoré majú z hľadiska kvalitatívneho európsku úroveň. Pri Leošovi Komárkovi som sa naučil, že mikrofón neoklamete a hudobný režisér je v celom procese rovnako dôležitý ako dirigent.“
V Československom rozhlase v Bratislave pracoval až do polovice 80. rokov. Keď bolo na Mlynských nivách otvorené moderné nahrávacie štúdio vydavateľstva Opus, stal sa tam hudobným šéfrežisérom. Venoval sa predovšetkým nahrávaniu klasickej hudby. Rovnako naďalej spolupracoval pri príprave iných hudobných žánrov v televízii. Len rozhlasový archív eviduje pod jeho menom úctyhodných 2 195 titulov všetkých hudobných žánrov.

Článok je uverejnený v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.

Aktualizované: 20. 02. 2021
x