Tak som ju volala: dobrá víla. V živote som stretla len málo takých nezištných, láskavých, skromných, krehkých a pritom energiu rozdávajúcich ľudí, ako bola ona. Hoci mala našliapnuté na krásnu spevácku kariéru, dala prednosť rodine a popri nej trpezlivej, neokázalej, pred svetlami reflektorov ukrytej práci pre slovenské hudobné divadlo a literatúru. Odišla krátko po „dušičkách“, vo veku nedožitých 98 rokov.
Jelu Krčméry‑Vrteľovú k umeleckej profesii predurčilo už domáce zázemie. Dcéra významného literárneho kritika, historika, dramatika a prekladateľa Štefana Krčméryho a legendárnej rozhlasovej rozprávkarky Tety Hely vyrastala v intelektuálne motivujúcom prostredí. Priblížila ho v memoároch Preletím ponad život (2002), ktoré sú čarovnou, emocionálne zainteresovanou exkurziou kultúrnymi (česko)slovenskými dejinami 20. storočia. V Martine medzivojnového obdobia sa u Krčméryovcov stretávala umelecká a spoločenská elita. Raz u nich nocoval hudobný kritik Ivan Ballo, inokedy maliar Karol Plicka. Od Ľudmily Podjavorinskej dostala malá Jela ilustrovaného Zajka Bojka, od Eleny Šoltésovej Moje deti. Družkami jej matky boli Božena Slančíková Timrava, Terézia Vansová, Maša Haľamová či Margita Figuli, rodičia sa stýkali so susedmi Mrázovcami, Smrekovcami i Lukáčovcami, vzácne priateľstvo ich viazalo s rodinou Tomáša Garriqua Masaryka, ktorého Jelka ako päťročné dievčatko smelo vítala na martinskej vlakovej stanici.
Napriek tomu jej detstvo a mladosť neboli idylou. Rodinné šťastie cyklicky zastierali mraky otcovej náhle prepuknuvšej duševnej choroby, ktoré sa snažili rozháňať zmenami prostredia. Jela i starší brat Ivan vystriedali viacero škôl – od Martina cez Príbovce, Dolný Kubín, Prahu až po Bratislavu, kde matka s deťmi v roku 1935 definitívne zakotvila. Tu sa rozvinul Jelkin recitátorský talent – ako študentku gymnázia na Grösslingovej ulici ju učiteľ slovenčiny, uznávaný kritik Jozef Felix, „šiboval z jednej súťaže na druhú“. Neskôr ju mama, ktorá kedysi túžila stať sa opernou speváčkou, zaviedla do súkromnej školy manželov Schimplovcov. Jelkin hlas pod ich vedením krásne napredoval, pribúdali verejné vystúpenia. Po jednom z nich jej skladateľ Ján Cikker a tenorista Rudolf Petrák odporučili štúdium u vynikajúcej vokálnej pedagogičky Anny Korínskej.
„Mama Korínska“, ako ju Jelka volala, rozvinula jej talent do takej miery, že ju v r. 1946 ako dvadsaťdvaročnú elévku angažovali do Slovenského národného divadla. Debutovala Treťou žienkou v Rusalke, nasledovali Maddalena v Rigolettovi, Flora v La traviate, Lola v Sedliackej cti, Nicklausse v Hoffmannových poviedkach, Leľ v Snehulienke či dokonca Bizetova Carmen. V r. 1948 jej laureátstvo na medzinárodnej speváckej súťaži na Pražskej jari 1948 vynieslo štipendijný pobyt na rímskej Accademii Nazionale di Santa Cecilia a mladá Slovenka sa vydala do veľkého sveta.
Taliansky pedagóg Gino Scolari jej príliš nesadol („Žil z minulej slávy“), ani Riccardo Stracciari či kontesa Calcagni („tvorcovia amfiteatrálnych hlasov“), ktorých navštívila, jej profesorku Korínsku nenahradili. Našťastie, nie optimálne školenie jej neuškodilo. V Ríme absolvovala viacero úspešných vystúpení na verejných koncertoch akadémie. V Caldarovom oratóriu Jonáš spievala mezzosopránový part po boku vychádzajúcich hviezd Lydie Marimpietri a Sesta Bruscantiniho, do svetla tých najžiarivejších (Maria Callas, Tito Schipa, Benjamino Gigli, Boris Christov, Vittoria de los Ángeles, Mascia Predi) sa zase chodievala vyhrievať do rímskej opery. Taliansko sa jej dostalo pod kožu, ale život v emigrácii bez domova a svojich drahých si nevedela predstaviť. Posledným zrnkom na váhach rozhodovania bol mamin telefonát, zúfalo ju volajúci späť. Jelkina vlasť sa medzičasom zmenila na komunistické peklo – na bratislavskú stanicu dorazila na Vianoce 1950.
Dostať sa z depresie, do ktorej upadla, jej pomáhali priatelia. Tým najdôležitejším bol verne milujúci a trpezlivo čakajúci Albín Vrteľ. V lete 1951 sa za neho vydala a z manželstva vzišli krátko po sebe tri deti. Jela sa už k spevu nevrátila – v roku 1953 nastúpila do SND na post dramaturgičky a lektorky. Tu sa začala jej nedoceniteľná literárna a prekladateľská činnosť. Napísala libretá k Suchoňovmu Svätoplukovi, Andrašovanovmu Figliarovi Geľovi, Urbancovmu Majstrovi Pavlovi, Meierovmu Erindovi i k operným rozprávkam Miloša Kořínka (Ako išlo vajce na vandrovku), Ladislava Kupkoviča (Trojruža) a Milana Dubovského (Veľká doktorská rozprávka, Tajomný kľúč). Stala sa najproduktívnejšou prekladateľkou operných libriet do slovenčiny: vďaka znalosti troch jazykov (nemčina, francúzština, taliančina) a najmä ojedinelému citu pre slovo i dokonalému ovládaniu kánonov operného spevu vytvorila sedemdesiat prekladov libriet, z ktorých každé má autonómnu umeleckú hodnotu. Autorsky sa podpísala aj pod desiatky rozhlasových a televíznych relácií, vydala básnickú zbierku Nokturná a pastorále (1997), i tu viackrát citovanú autobiografiu Preletím ponad život. V roku 1986 stála ako dramaturgička pri zrode Komornej opery.
Jelka pre mňa znamenala mnoho. Mala som devätnásť rokov, keď ma k nej nasmerovala Terka Ursínyová konzultovať prvácku ročníkovú prácu o Opere SND. Sedela som pri veľkom jedálenskom stole v ich géniom loci prežiarenom byte na Ulici Fraňa Kráľa, ujo Albín mi servíroval čokoládové sušienky a Jelka rozprávala. Jej vďačím za adresu Divadelného ústavu, kam ma poslala „po rozumy“ za Jarom Blahom a (spolu)predurčila tak moju ďalšiu profesionálnu dráhu. S ňou som urobila svoje prvé interview (k jej 75. narodeninám si ho objednal časopis Javisko), neskôr bola „témou“ druhej z početných výstav, ktoré som pripravila v Divadelnom ústave (to oslavovala osemdesiatku), a v chvíľach odbornej núdze ostávala vždy ochotnou „priateľkou na telefóne“.
Jelka, slovenská kultúra ti je zaviazaná za vzácne dielo, ktoré si vytvorila. No nemenej vďační sú tí, pre ktorých si bola vzorom a ktorých si oblažila svojím nežným nezištným priateľstvom.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 12/2021.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.