Pred pár mesiacmi si naše profesionálne divadlo pripomenulo storočnicu. Jeho oficiálne dejiny sa začali písať 1. marca 1920, keď slávnostná premiéra Smetanovej Hubičky v bratislavskom Mestskom divadle oznámila vznik Slovenského národného divadla. Zakladateľská generácia, tvorená do veľkej miery českými umelcami, nás už opustila. Dodnes však žijú predstavitelia prvých generácií slovenských profesionálov, desaťročia profilujúcich podobu našej prvej národnej scény. K nim patrí aj režisér, dramaturg a pedagóg Július Gyermek (1931), ktorý so Slovenským národným divadlom spojil takmer pol storočia svojho produktívneho života.
- Vo vašom životopise sú ako miesto narodenia uvedené Dolné Hámre. No od raného detstva ste vyrastali v Bratislave, ktorá si ešte zachovávala charakter legendárneho starého Prešporku, multietnického a multikultúrneho. Ako sa to na vás podpísalo?
Moji rodičia pracovali v Sandriku – známej a dodnes existujúcej fabrike na výrobu príborov blízko Banskej Štiavnice. Keď som mal poldruha roka, presťahovali sme sa do Bratislavy, keďže tu Sandrik otvoril svoju predajňu. Stála na dnešnom Námestí SNP, v súčasnosti je tam pobočka Slovenskej sporiteľne. Odmalička som bol trojjazyčný, ako správny Prešporák. Doma sa hovorilo po slovensky, u opapu Gyermeka po maďarsky. V troch rokoch som začal chodiť do nemeckej škôlky a potom aj do nemeckej ľudovej školy, lebo sa nachádzali najbližšie k maminmu pracovisku. Bolo to veľké šťastie: najskôr som vedel písať švabachom, až v tretej ľudovej som sa naučil latinku. V budúcnosti som to neraz zúročil pri štúdiu starej literatúry. Spomínam si, že keď mi ako malému chlapcovi v letnom detskom tábore praskol apendix, pri prevoze na operačnú sálu som kričal o pomoc v troch jazykoch. - Slovenská kultúra vás vníma ako operného režiséra a dramaturga, no pôvodne ste začali študovať činohernú réžiu...
V päťdesiatom roku som maturoval na gymnáziu na Grösslingovej ulici. Bol to posledný ročník bez zväzáckych košieľ. Potom som chcel ísť do Prahy na Filmovú fakultu AMU, lákala ma kamera alebo čosi podobné. No zmeškal som termín prihlášok, tak som začal pracovať v „Apolke“ ako pomocný robotník. Keď som potom o rok robil skúšky na VŠMU (bol to iba tretí rok po jej otvorení), prichádzal som tam ako robotnícky káder. Neprijali ma síce na herectvo, kam som sa pôvodne hlásil (vyčítali mi zlé sykavky), ale na činohernú réžiu. Učili ma Mikuláš Huba a Janko Borodáč. - Ovplyvnilo vás toto „činoherné entrée“ vo vašej opernej činnosti?
Určite. Zažil som veľkú éru činohry tvorenú vzácnymi hereckými osobnosťami, ktorých čisté, úprimné, z duše vychádzajúce umenie sa mi dostalo pod kožu. Keď som potom videl v opere miestami až bezmocné herectvo, tak ma to nakoplo – sústredil som sa práve na túto zložku. No aby sme boli spravodliví, aj medzi opernými spevákmi sa našli vynikajúci herci a herečky. Napríklad Mária Kišonová--Hubová, tá bola „nakazená“ činohrou. Na predstavenia Bohémy som chodil kvôli nej. Ale nie pre áriu, lež pre modlitbu nad umierajúcou Mimi. Bola najlepšou Musettou v našich operných dejinách.
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.