V májovom čísle Hudobného života sme priniesli štúdiu o nedávno objavenej orchestrálnej skladbe Pohrebná pieseň Igora Stravinského. V júni uplynulo 140 rokov od skladateľovho narodenia a pri tejto príležitosti sme oslovili muzikologičku a odborníčku na Stravinského NATALIU BRAGINSKÚ, ktorá stála za spomínaným objavom, aby sme sa bližšie pozreli na recepciu skladateľa-emigranta v Sovietskom zväze i v dnešnom Rusku.
- Pred sto rokmi vznikol Sovietsky zväz. Čo to znamenalo pre ruskú kultúru a ako sa v tejto súvislosti vníma odliv ruských umelcov a intelektuálov okolo roku 1922 (Berďajev, Stravinskij, Rachmaninov, Glazunov, Ľapunov, Lourié a iní)?
Vyhnanie a emigrácia tisícov umelcov, filozofov, intelektuálov v porevolučných rokoch boli bezpochyby súčasťou všeobecnej spoločenskej, kultúrnej a antropologickej katastrofy, ktorá v krajine vypukla. Osudy vyhnancov a utečencov sú dramatické v každej dobe, vo všetkých zemepisných šírkach; každý z týchto ľudí je podobný stromu vytrhnutému s koreňmi zo zeme, hodenému na iné, cudzie miesto. Igor Stravinskij sa ocitol za hranicami svojej vlasti v lete 1914. V dôsledku udalostí prvej svetovej vojny a následnej októbrovej revolúcie a občianskej vojny sa už nemohol vrátiť do Ruska. O tom, ako nesmierne ťažko skladateľ znášal odlúčenie od rodnej zeme, svedčí aj jeho vlastné priznanie najsilnejšej tvorivej krízy, ktorá ho zastihla začiatkom 20. rokov vo Francúzsku. Vtedy Stravinskij jasne pochopil, že návrat do Ruska je nemožný, že navždy stratil ruské publikum, nemôže komponovať hudbu na ruské témy i ruské texty, a preto – podobne ako Vladimir Nabokov – zažil hrôzu rozlúčky s ruským jazykom ako spôsobom komunikácie aj prostriedkom umeleckej tvorby. V tomto čase sa končí tzv. ruské obdobie Stravinského tvorby a začína sa obdobie neoklasicizmu, keď bol umelec nútený osvojiť si nové hudobné oblasti a ponoriť sa do západoeurópskej hudobnej histórie. Medzičasom v bývalom impériu, ktoré sa zmenilo na nový štát – ZSSR – napriek gigantickým škodám spôsobeným krvavými udalosťami stalinského teroru, vznikala nová kultúra, svedčiaca o obrovskom potenciáli národa. Už samotná genialita Šostakoviča, skladateľa sformovaného v ZSSR, hovorí veľa. Nebol však sám. Mám na mysli nielen Sergeja Prokofieva, no celú plejádu, fakticky niekoľko generácií vynikajúcich hudobníkov, reprezentujúcich kultúru zväzových republík – pobaltských, zakaukazských a ďalších. Mnohí z týchto skladateľov získali svetové uznanie: Aram Chačaturjan, Avet Terterjan, Andria Balančivadze (a s ním celá dynastia gruzínskych skladateľov), Gija Kančeli, Arvo Pärt a Valentin Silvestrov. Osobitnú pozornosť si zaslúži ukrajinská avantgarda! Žriedla takéhoto vzostupu hudobnej kultúry v sovietskej ére pravdepodobne treba hľadať v predrevolučnom období s centralizovaným, dobre fungujúcim systémom hudobného diania, ktorý podrobne rozpracovala Imperátorská ruská hudobná spoločnosť. IRMO mala rozsiahlu sieť zastupiteľstiev v rôznych mestách a regiónoch Ruska. Otvárali sa hudobné školy, učilištia, konzervatóriá, ktorých zakladateľmi boli vo väčšine prípadov absolventi moskovského alebo petrohradského konzervatória a predovšetkým početné zastúpenie študentov Nikolaja Rimského‑Korsakova.
- Ako sa menili postoje voči Stravinskému v rôznych obdobiach sovietskeho režimu?
Do konca 20. rokov 20. storočia do ZSSR často prichádzali významní súdobí hudobníci ako Paul Hindemith, Darius Milhaud, Alban Berg, Franz Schreker a mnohé ďalšie slávne osobnosti. Západná hudba sa pod záštitou Asociácie súčasnej hudby uvádzala pomerne často. Zoznam Stravinského skladieb, ktoré si v tom čase mohlo sovietske (metropolitné) publikum vypočuť, je dosť rozsiahly. V bývalom Mariinskom divadle uviedli Stravinského operu Slávik (Vsevolod Mejerchoľd) a balet Pulcinella (Fiodor Lopuchov), tiež jednoaktovku Renard a odpremiérovali Svadbu, v ktorej part jedného zo štyroch klavírov hral mladý Dmitrij Šostakovič. Postupne však „nové piesne zo Západu“ (ako o tejto hudbe hovoril Boris Asafiev) začali doznievať. Meno Igora Stravinského sa vytratilo z koncertných a divadelných programov. Začiatkom 30. rokov nastal čas socialistického realizmu v umení (s požiadavkou členstva v strane a národnosti), spúšťala sa železná opona. Oficiálne odmietanie Stravinského hudby dosiahlo vrchol na prelome 40. a 50. rokov, keď prebiehali intenzívne boje proti kozmopolitom a formalistom. Skladateľ bol označený za buržoázneho renegáta a jeho tvorba bola umeleckými ideológmi odsudzovaná. Uvediem jednu výraznú príhodu, ktorú mi rozpovedala Stravinského praneter Elena. Mala som to šťastie priateliť sa a stretávať sa s ňou v Petrohrade od roku 2002 až do jej smrti v roku 2015.
V júli 1950 sa 17-ročná Aliona Stravinská po ukončení strednej školy uchádzala o prijatie na chemickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity. Najdôležitejšia rada pred skúškou, ktorú počula od mamy Xenie Stravinskej, bola: „Aliona, ak sa ťa niekto z profesorov, zistiac tvoje priezvisko, opýta: Nie je buržoázny skladateľ Igor Stravinskij váš príbuzný? Odpovedaj striktne: Nie, nie je. Len menovec.“ Obavy Xenie Stravinskej neboli zbytočné. Osudnú otázku jej položil jeden z členov skúšobnej komisie a mladá Aliona bola v tej chvíli, podľa pokynov svojej matky, nútená zaprieť svojho prastrýka, inak by sa pred ňou dvere univerzity mohli zatvoriť.
Ďalší príklad pochádza z biografie vynikajúceho sovietsko‑ukrajinského dirigenta Igora Blažkova, ktorý dnes žije v Nemecku. Ten sa počas štúdia na Kyjevskom konzervatóriu v roku 1959, ako nadšenec novej hudby a obdivovateľ Stravinského tvorby, rozhodol dirigovať suitu z baletu Vták ohnivák, kvôli čomu bol z konzervatória vylúčený. Keď ho o šesť mesiacov neskôr podmienečne prijali naspäť, odvážny hudobník opätovne uviedol Vtáka ohniváka, tentoraz v rámci štátnej záverečnej skúšky, čím riskoval, že nezíska absolventský diplom. Ale časy sa zmenili. Chruščovov odmäk prispel k návratu Stravinského hudby do sovietskeho koncertného a divadelného repertoáru, rovnako ako sa stal možným príchod 80-ročného skladateľa „na návštevu domov“ – ako písali noviny. V októbri 1962 strávil približne dva týždne v Moskve a Leningrade. Jeho koncerty boli triumfom. Obrat k Stravinskému v ZSSR v tých rokoch oživil nielen veľké množstvo inscenácií jeho baletov (predovšetkým triády „ruských“ baletov) a veľký záujem komorných telies o jeho skladby, ale aj vydávanie a zhotovovanie zvukových záznamov jeho diel, a docielil tiež vzostup a rozkvet muzikologickej reflexie Stravinského. Nové ťažkosti nastali v období brežnevovskej stagnácie, keď silný ideologický tlak bránil vydávaniu kníh o ruskom majstrovi. Len s veľkými komplikáciami vydali na začiatku 70. rokov Dialógy a veľkolepú štúdiu Michaila Druskina Igor Stravinskij, osobnosť, tvorba, názory, ktorá neskôr vyšla v mnohých reedíciách a bola preložená do rôznych európskych jazykov.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 07-08/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.