V Opere SND bola Dombrovského inscenácia Eugena Onegina (1952) v duchu Stanislavského, Hájkova (1963) mierne impresionistická a Fischerova (1972) zaujala nástupom mladej speváckej generácie. Pohostinné vystúpenie Kirovovho divadla v SND poodhalilo vďaka dirigentovi Temirkanovovi všetky krásy Čajkovského partitúry. Mladý Pavol Smolík si pokazil realistickú inscenáciu (1993) predposledným obrazom na spôsob bálu u grófa Draculu a Konwitschny (2005) vyrazil tradicionalistom dych príbehom zmarenej lásky v krutej a nežičlivej spoločnosti. O čom bol Onegin brnianskeho Národného divadla vysielaný na ČT art v réžii Mareka Glasera?
Podľa mňa o vzťahoch a o nazretí do duše protagonistov príbehu, ktorý vyznel moderne aj bez lacnej aktualizácie. Skvelý argentínsky esejista a románopisec Ernesto Sabato tvrdí, že dušu môžeme vyjadriť len vďaka telu. V prípade divadelného predstavenia to znamená pohybom, mimikou a gestikou spevákov, takže dojem pri sledovaní inscenácie cez optiku detailných záberov záznamu predstavenia bude asi ešte o čosi silnejší než priamo v divadelných priestoroch.
Brnianska inscenácia sa do polovice prvého obrazu líši od tradičných výkladov len málo, takže pri speve Larinovej s Ňanou „Zvyk veru nebeský je dar“ si vytvoríme falošný dojem, že aj u Glasera pôjde všetko v zabehaných koľajach. Účinkujúci sú v historických kostýmoch, základ scény je síce holý priestor, no postupne sa objavujú aj realistické rekvizity či drobné kulisy. Podobu tejto inscenácie predurčila scéna, na ktorej sa príbeh prvých piatich obrazov odohráva bez prestávky. V taktoch medzi nimi – tak ako sa to dnes nosí – nás obslužný personál posúva z jedného prostredia do druhého. Tejto plynulosti (bez ujmy na dojme) padol za obeť aj záverečný dialóg Onegina s Tatjanou vo finále prvého obrazu. Prázdnu scénu ohraničenú po bokoch náznakmi budovy a preskleným pohyblivým zadným horizontom, lokalizujú príchodom Lenského a Onegina stĺpy simulujúce kmene briez, druhý obraz si vystačí so železnou posteľou a stolíkom, na ktorom píše Tatjana Oneginovi list – svoj ortieľ. Scénu v parku posúva do exteriéru len fotografia modro‑zelenkavého neba na zadnom horizonte. Výraznejšia zmena prichádza v obraze plesu u Larinovcov, kde sa pod šiatrom v hĺbke javiska odohráva hostina, kým predná časť je určená tanečným a hereckým etudám. Aj scéna súboja sa odohráva takmer na prázdnom javisku, ktoré je v nasledujúcich dvoch obrazoch lemované honosnými stĺpmi vytvárajúcimi ilúziu tanečnej siene plesu. Na jednej strane teda pozorujeme náznakovosť, na druhej popretie javiskovej ilúzie, keď súčasťou všetkých rôznorodých prostredí je niekoľko sklápacích (očíslovaných) stoličiek, aké bolo kedysi vídať v kinách. Antiiluzívnosť podčiarkujú aj niektoré symboly. Napríklad efektne pôsobiaca záľaha listov padajúcich na Tatjanu z povraziska v závere jej listovej scény (ktoré sa potom realisticky pozametajú), resp. až...
...pokračovanie článku nájdete v čísle 05/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.