Ivan Hrušovský vstúpil na scénu ako skladateľ v čase medzi generáciou autorov slovenskej hudobnej moderny a generáciou avantgardy 60. rokov. Z Hrušovského komornej tvorby vystupujú do popredia tri sláčikové kvartetá, ku ktorým možno tematicky priradiť aj Elégiu pre recitátora a šesť sláčikových nástrojov. Z jednej strany sú diela priestorom pre syntézu odkazov klasikov od Beethovena po Bartóka s vtedy aktuálnymi avantgardnými trendmi, z druhej strany intímnymi výpoveďami, symbolickými rozlúčkami s blízkymi ľuďmi – so synom Romanom, muzikológom Richardom Rybaričom či filozofom Milanom Šimečkom.