• 1947

    maturita na gymnáziu a ukončenie štúdia na Hudobnej škole v Žiline

  • 1947 – 1952

    Konzervatórium v Bratislave (kompozícia – Alexander Moyzes), súčasne Filozofická fakulta UK v Bratislave (hudobná veda, filozofia, estetika)

  • 1952 – 1957

    VŠMU (kompozícia – Alexander Moyzes)

  • 1952 – 1953

    externý pracovník Ústavu hudobnej vedy SAV

  • od 1953

    pedagóg na VŠMU (1966 kandidát vied o umení, 1968 docent hudobnej teórie, 1984 profesor skladby)

  • od 1990

    pedagóg teórie na Katedre hudobnej výchovy a estetiky Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Autor hudobnovedeckých štúdií a prác venovaných slovenskej hudobnej tvorbe a kompozično-teoretickým problémom s dôrazom na tvorbu Jána Cikkera. Výber z publikačnej činnosti: Slovenská hudba v profiloch a rozboroch (Bratislava 1964), Situácia slovenskej hudobnej kultúry v rokoch 1939 – 1948 (In: Slovenská hudba 1968/4), Princíp riadenej aleatoriky z kompozičného a teoretického hľadiska (rukopis, 1982), Úvod do štúdia teórie harmónie (Bratislava 1960, 1972, 1984), Reflexie o duchovnej hudbe 20. storočia (In: Slovenská hudba, 1995/1), Genéza hudobného myslenia Jána Cikkera (rukopis).

 

"V rámci svojej teoretickej činnosti sa Hrušovský venoval najmä problematike hudby 20. storočia a obzvlášť vývinu modernej slovenskej hudby. Ako skladateľ bol spočiatku pod výrazným vplyvom A. Moyzesa a pohyboval sa v rámci rozšírenej tonality s využitím modálnych prvkov, uprednostňujúc sýtu inštrumentáciu a epickú šírku (Pastorálna suita, Tatranská poéma). Zároveň sa však čoskoro začal venovať hľadaniu vo sfére sonorizmu, emancipujúc zvuk z podriadenosti voči harmonickej štruktúre (obzvlášť originálnym spôsobom v skladbách pre zbor). V priebehu 60. rokov absorboval navyše podnety seriálnej techniky (v najčistejšej podobe ju uplatnil v Combinazioni sonoriche) a riadenej aleatoriky (Sonáta pre klavír), a s ich pomocou sa, podobne ako W. Lutosławski, zameriaval na rozvíjanie nových zvukových a výrazových možností (Sen o človeku; Tri madrigalové impresie). Hudobnou rečou svojho zrelého obdobia, v ktorej naďalej hrajú dôležitú úlohu aj prostriedky modality, resp. polymodality (Musica nocturna), ako aj idiómy slovenskej ľudovej hudby, sa nepostavil do opozície voči Moyzesovi a jeho generácii; nechal však za sebou – v technickom i estetickom zmysle – ich väzby na neskorý romantizmus a impresionizmus. Pre Hrušovského tvorbu 70.–90. rokov je charakteristická syntéza rozličných, často historicky vzdialených kompozičných techník (vrátane prvkov foriem klasickej sonáty, barokovej suity či madrigalu), smerujúca k premosteniu súčasnosti a minulosti vo vývoji hudby, prehlbovanie výrazovej koncentrácie a sugestívna a pritom nepatetická filozofická výpoveď (Canti, symfónie, duchovné skladby)."

(ZVARA, Vladimír: Ivan Hrušovský. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 125 – 126.)

x