Miroslav Filip

Doc. PhDr. Miroslav Filip, CSc. bol slovenský muzikológ a vysokoškolský pedagóg. Vyštudoval hudobnú výchovu na Pedagogickej fakulte Vysokej škole Univerzity Komenského v Bratislave, kde po absolvovaní zostal pôsobiť ako asistent. Neskôr sa stal pedagógom na novovytvorenej Katedre hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komeského v Bratislave, kde zotrval až do svojej predčasnej smrti v roku 1973. Bol špecialista v oblasti teórie tonálnej harmónie a priekopníkom hudobnej akustiky. Presadzoval tvorivé využitie prírodných vied ako matematiky, logiky, teórie informácie či kybernetikyv muzikológii.

Pedagogickú fakultu ukončil s diplomovou prácou Vývin harmónie a harmonického myslenia pod vedením prof. Eugena Suchoňa, s ktorým spolupracoval aj na texte vysokoškolských učebníc Stručná náuka o hudbe (1955) a Náuka o harmónii (1959).

Počas života publikoval svoje myšlienky v niekoľkých vedeckých štúdiách a jedinečnej knižnej monografii Vývinové zákonitosti klasickej harmónie (1965). Z jeho metodologicky a interdisciplinárne orientovaných textov vyberáme Zákonitosti vývoja harmónie vo svetle základných myšlienok teórie informácie (1964) a Multidimenzionálna analýza v muzikológii (1973). K téme hudobnej akustiky uverejnil napr. Ladenie a tónová sústava z hľadiska hudobnej akustiky (1965) alebo Frekvenčné merania a tónová sústava (1970) a z oblasti aplikovanej hudobnej akustiky spomenieme Spôsoby objektívneho grafického záznamu melódie (1965).

S maďarským ornitológom Péterom Szőke analyzoval Miroslav Filip záznamy vtáčieho spevu, z čoho vznikla štúdia Hudobný mikrokozmos drozda čierneho (1969) – ,,čím prispel k rozvoju nesporne atraktívneho interdisciplinárneho odvetvia bioakustiky – ornitomuzikológie.” (In Hudobný život, 2002, Ľubomír Chalupka)

Miroslav Filip bol tiež autorom viacerých patentovaných konštrukčných vynálezov. Navrhol melograf pre potreby etnomuzikológie, pracoval na vybudovaní prvého hudobno-akustického laboratória na Slovensku v Hudobnom oddelení Historického ústavu Slovenského národného múzea a spolupracoval aj s Výskumným výpočtovým strediskom Univerzity Komenského v Bratislave. Skonštruoval aj prístroj na sledovanie kritických stavov pacientov na kardiologickom oddelení.

Vďaka špecializácii, ktorá u nás bola skôr okrajovou záležitosťou, hoci v zahraničí sa tešila väčšiemu záujmu, získal Miroslav Filip medzinárodné uznanie. ,,Viaceré jeho príspevky boli publikované v nemeckých, resp. anglických mutáciách fakultného zborníka Musica, v zahraničných časopisoch a stávali sa predmetom záujmu najmä zahraničných akustikov. S poprednými odborníkmi z celého sveta Filip udržiaval písomné kontakty, od r. 1969 bol členom špičkovej vedeckej inštitúcie Medzinárodnej akustickej spoločnosti.” (In Hudobný život, 1992/14, Ľubomír Chalupka)

Okrem pedagogickej a vedeckej práce pôsobil aj ako violončelista – člen tzv. KAF tria (Ladislav Kupkovič, Ján Albrecht, Miroslav Filip). Hru na violončele študoval už počas vysokej školy na Vyššej pedagogickej škole u prof. Večerného.

,,Filip presvedčivo dokázal vystihnúť, v čom povojnová slovenská muzikológia nestačila v etape svojho prudkého rozmachu zaplniť všetky biele miesta [...], ktorých gestorom sa v rámci spomenutých špecializácií a v podstate jediným riešiteľom stával sám. Svojím vnútorným zápalom, nekompromisným a etickým úsilím o vedeckú pravdu, aj odmietavým postojom k banálnemu, nadbytočnému a zastaranému, úsporne kliesnil nové cesty.” (In Hudobný život, 2002, Ľubomír Chalupka)