• 1917 – 1923

    gymnázium

  • od 1920

    Hudobná škola v Bratislave (klavír – Frico Kafenda)

  • 1927 – 1931

    Hudobná a dramatická akadémia v Bratislave (kompozícia a klavír – Frico Kafenda, dirigovanie – Josef Vincourek)

  • 1931 – 1933

    Majstrovská škola pražského konzervatória (kompozícia – Vítězslav Novák)

  • 1933

    pedagóg teoretických predmetov na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1941 poštátnená a premenovaná na Štátne konzervatórium v Bratislave)

  • 1941 – 1948

    pedagóg kompozície na Štátnom konzervatóriu v Bratislave

  • 1948 – 1960

    profesor a vedúci Katedry hudobnej výchovy na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave

  • 1963 – 1974

    prednášal hudobnú vedu a výchovu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

"Suchoňovo dielo je v slovenskej hudbe symbolom mimoriadnej umeleckej kvality. Bol primárne výrazovým tvorcom – inšpiroval sa životnými udalosťami a vyjadroval ich svojou hudbou. Napriek nepopierateľnému progresu sa jeho štýl vyznačuje spoločnými konštantnými znakmi. Výstižne ho charakterizoval L. Burlas: „Polarizmus, ktorého jednu stránku tvorí vzrušené a baladické videnie skutočnosti, druhú stránku životný perspektivizmus a viera v človeka a život, je charakteristický pre Suchoňovo dielo (...) Suchoňova kultúra reči je náročná ako poézia Hviezdoslavova, skutočnosť vidí v symbolických metaforách a tvrdosti obrazov ako I. Krasko, sila a mohutnosť jeho výrazu je tak dramaticky pochopená ako krajiny a postavy Benkove. Videnie biedy a hrôzy tak otvorené ako Urbanova próza v poprevratových rokoch, utrpenie tak silné ako v grafike jeho súčasníka K. Sokola, viera v spravodlivosť a lepšiu budúcnosť blízka revolucionárom a národným buditeľom v dobe národnej a sociálnej neslobody (...) Väzba Suchoňovej hudby k slovenskej hudobnej tradícii je tiež v jeho vzťahu k ľudovej hudbe (...) najzákladnejšie a najpríznačnejšie prvky ľudového hudobného myslenia sú tu presublimované a znova vykryštalizované v ich novej, predtým len zastretej kráse a pôsobivosti.“ (Burlas, L.: Eugen Suchoň jubilujúci. In: Hudební rozhledy 1958/?, s. 660.).

V Suchoňovej opusovanej tvorbe vidno dva vývojové oblúky: prechod od neskororomantickej chromatiky k svojskej modalite – ovplyvnenej charakteristickými znakmi starších slovenských ľudových piesní – a neskôr opäť príklon k chromatike, ale so zužitkovaním dodekafonických postupov, ich vertikálnych výsledníc, v spojení s archaickými pratvarmi slovenskej – miestami i staroslovanskej – ľudovej tvorivosti, a to opäť na modálnom základe. Spoločným znakom oboch tvorivých období je využívanie charakteristického intervalu staršieho slovenského hudobného folklóru: tritónu (lýdickej kvarty). Lež ich superponovanie je rozdielne: v diatonickom štádiu Suchoňovej tvorby tvoria zvukový ideál dva tritóny vo vzdialenosti veľkej sekundy, v chromatickej fáze dva tritóny vo vzdialenosti malej sekundy. Ďalšou spoločnou črtou oboch skladateľových tvorivých fáz je prechod od lineárneho myslenia k vertikálnemu. Vzájomné porovnanie dvoch skupín Suchoňových skladieb dokazuje, že skladateľ budoval vedome mnohotvárny a predsa jednoliaty životný cyklus. Inšpirovaný románovým cyklom É. Zolu Rougon Macquart a triptychom románov M. Urbana Živý bič, Hmly na úsvite, V osídlach vytvoril životné dielo, v ktorého dvoch vývinových fázach stoja proti sebe skladby obsadením, neraz aj časovým trvaním, ba niekedy i názvom podobné:

Sláčikové kvarteto – Šesť skladieb pre sláčikové kvarteto (resp. pre sláčikové nástroje); Nox et solitudo (piesne) – Ad astra (piesne); O horách (zborový cyklus) – O človeku (zborový cyklus); Sonatína pre husle a klavír – Poème macabre pre husle a klavír; Krútňava (opera) – Svätopluk (opera); Baladická suita (klavír,orchester) – Rapsodická suita (dva klavíry, klavír s orchestrom); Malá suita s passacagliou (klavír, orchester) – Elégia a toccata (klavír, klavír s orchestrom); Metamorfózy (klavír, orchester) – Symfonická fantázia na B A C H (organ a orchester, organ a klavír); Obrázky zo Slovenska (inštruktívny cyklus) – Kaleidoskop (inštruktívny cyklus).

Suchoň bol skladateľom pozoruhodnej, neraz obdivuhodnej invencie, ale ešte viac celostnej koncepcie. Pre celé Suchoňovo dielo je príznačná kombinácia mimohudobných inšpiračných zdrojov s princípmi absolútnej hudby. Z boja týchto dvoch protikladov vyrastá jeho skladobný organizmus plný vnútorného napätia – striedajú sa v ňom miesta vzruchu s fázami oddychu. Suchoňove skladby majú zväčša pôdorys hudobných drám. Suchoň sa neuspokojoval s prvotným nápadom, ale ho dotváral a domýšľal – bol mysliteľský skladateľský typ, hoci jeho kompozičný proces bol hnaný mocnou tvorivou vášňou. Badať u neho obdivuhodnú rovnováhu medzi bezprostrednou inšpiráciou a jej racionálnym dotváraním – je to príznačná črta najväčších umeleckých géniov."

 

(VAJDA, Igor: Eugen Suchoň. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava : Národné hudobné centrum, 1998, s. 262 – 264.)

x