Iste sa zhodneme v tom, že pán Jiří Menzel bol ako filmár, divadelník, režisér či herec pre celé generácie absolútnou konštantou profesionality a kvality, a celé jeho dielo nádhernou esenciou láskavosti, estetiky, poetiky, ľudskosti, príjemného sarkazmu, absurdity a smiechu, raz úplne spontánneho, inokedy a dokonale „cez slzy“.

Moje prvé stretnutie s ním bolo cez film Vesničko má středisková. Stalo sa tak v roku 1986 v bývalom kine Dukla v Bratislave na Karpat­skej a v neuveriteľnej časovej blízkosti (ba dokonca na tom istom mieste!) môjho prvého zhliadnutia Amadea. Mal som vtedy desať rokov a oba tie filmy ma nečakane, ba priam životne zasiahli a ovplyvnili. Mená ich režisérov mi vtedy ešte nič nehovorili, sánka mi spadla a padala až časom a po čase...
(Strih. Tridsať rokov neskôr.)
Je jeseň 2017 a 79-ročný Jiří Menzel po fantastickom, excelentnom poslednom hereckom výkone v Šulíkovom ružomberskom Tlmočníkovi režíruje v Košiciach svoje úplne posledné predstavenie. Poslednú operu svojho „rovesníka“, 79-ročného Giuseppe Verdiho, geniálnu tragikomédiu, resp. smutnú frašku o starom, chorom, spustnutom bývalom slávnom rytierovi a milovníkovi, sirovi Falstaffovi. Dielo končiace sa majstrovskou fúgou na text Tutto nel mondo è burla... (Celý svet je len komédiou a my sme hercami na jeho scéne.)
Počas celého skúšobného procesu, dokonca i v čase premiéry má pán „Jirka“ zranenú nohu a na nej ortézu. Keby človek nevidel, ako ťažko s bolesťou kríva z hotela do divadla, ani by neveril, s akým entuziazmom dokáže vstávať z kresla či celý „nažhavený“ bežať na pódium, kde hrá, predohráva, aranžuje, usmerňuje.
Iba niekoľko týždňov po premiére Falstaffa postihne Jiřího Menzela zákerná a ťažká choroba, z ktorej sa, napriek snahe a obetavosti všetkých jeho blízkych, neúspešne lieči niekoľko rokov. Celý ten príbeh iste poznáme, netreba viac...
To, čo však možno nie je všeobecne známe, je jedno z „Jirkových“ vôbec posledných umeleckých, resp. autobiografických vyjadrení. Tak na margo Verdiho Falstaffa, ako aj jeho vnímania réžie a opery vôbec.

Nasleduje teda text, ktorý mali dosiaľ možnosť čítať iba návštevníci Štátneho divadla Košice. Pre širšiu verejnosť je publikovaný s láskavým súhlasom tamojšo-terajšieho vedenia, vo viere v jeho vzácnu a špecifickú hodnotu.
„Ne, ne... Vy mne tady všichni tak hezky, elegantně lámete, ale já nerad píšu o tom, ....

...pokračovanie článku v čísle 11/2020. Teraz aj v PDF tu

Updated: 26. 11. 2020
x