Hudobný fond 2009
Hudobný fond vydal v roku 2009 CD s komornými dielami významného slovenského skladateľa Vladimíra Bokesa. Titul, ktorý obsahuje kompozície z rozpätia rokov 1965–2008, je zaujímavý viac pre odborníkov a znalcov náročnejšej súčasnej „vážnej“ hudby a hudby druhej polovice 20. storočia ako pre širšiu laickú verejnosť. Jednotlivé diela sú pre výrazovú komplexnosť, disonantnú expresívnosť a použitie komplikovanejších kompozičných prostriedkov poslucháčsky náročné. Vladimír Bokes bol už v mladosti vďaka svojej matke, muzikologičke a kritičke Zdenke Bokesovej, a neskôr počas štúdia kompozície na konzervatóriu pod vedením Juraja Pospíšila veľmi dobre vzdelaný v nových dobových trendoch v hudbe i umení. Svoju Sekvenciu pre 9 nástrojov z roku 1965 napísal už ako 19-ročný v duchu postwebernovského serializmu a už v tom čase zaujala interpretov svojou avantgardnosťou a koncíznosťou. Žiada sa dodať, že na Slovensku v tom čase veľa diel v tomto štýle nevznikalo. Dodnes z tejto skladby vyžaruje profesionalita a čistota použitých kompozičných prostriedkov.
Napriek mnohým kritickým reflexiám racionálnych kompozičných metód v období hudobnej avantgardy 50. a 60. rokov, za ktoré sa údajne skrývali tvorcovia bez invenčnosti a emocionálneho cítenia, u viacerých tento rozmer neabsentoval. Podobne aj Bokes ovládal kompozičné techniky a prostriedky od hudby minulosti až po súčasnosť a zaujímal sa o možnosti prepojenia tonálnej, atonálnej a seriálnej hudby, t. j. odlišných tónových systémov. Prednosť však dával avantgardným možnostiam tónovej, tektonickej a metrorytmickej organizácie a ich paralelu videl v novej vede (Einsteinova teória relativity a n-dimenzionálny priestor má podľa neho svoj pendant v atonálnej, seriálnej organizácii tónov či v aleatorike, kým tonálna a pravidelná metrická organizácia v klasickej newtonovskej fyzike). Neuspokojil sa s jedným riešením, permanentne hľadal i nachádzal nové možnosti, ktorých logiku videl v prepojení súčasnosti s tradíciou. Jednou z týchto možností bolo znovuobjavenie a invenčné využitie princípu zlatého rezu, obsiahnutého aj v známom Fibonacciho rade, ktorý od prvého použitia postupne aplikoval na viaceré parametre diela (motivická, metro-rytmická, akordická, tektonická práca) od roku 1975 (2. dychové kvinteto) až po súčasnosť.
V Sonáte pre husle a klavír op. 27 (1978) autor rieši problém diatoniky, ktorá vzniká v dôsledku prísneho použitia seriálnej organizácie tónov. Už aj pri voľnom počúvaní cítiť umiestnenie vrcholu diela podľa princípu zlatého rezu, kde zároveň dominuje kontrastný a expresívny výraz hudby.
Názov skladby Coll’Age pre klavírne kvinteto op. 28 (1979) apeluje na nezmyselnosť dobového zákazu používania techniky koláže v hudbe zo strany politickej vrchnosti. Autor vedome použil apostrof, meniaci pôvodný francúzsky význam slova na iný, a to zmiešaním talianskeho (coll = s) a anglického slova (age = vek, doba), teda s dobou. „Trojjazyčná etymológia jemne upozorňovala na vtedajšiu stratu kontaktu so súčasným hudobným myslením. Všeintervalový rad, ktorý krátko predtým použil Jan Klusák – jeho Mahlerovské variácie sú pre mňa dodnes skvostom – obsahuje markantné prvky diatoniky. Aj preto som ho zvolil za základ, potrhaný na fragmenty, zjasnený glissandami, rozbitý na úlomky, črepiny. Znejú často až mozartovsky. Medzi nimi sa objaví aj známy akord zo Schönbergovho opusu 16. Fragmenty sa postupne menia na plochu, na xenakisovské ‚pole‘. Nasleduje monológ sólových huslí, črepiny sa premenia na expresívny dialóg nástrojov kvarteta vrcholiaci klavírnou kadenciou. Takto vytvorený obraz sa v závere opäť rozpadne, zrkadlová repríza vracia veci do počiatočného stavu,“ píše autor v bulletine festivalu Nová slovenská hudba 2004.
V novšej tvorbe sa výraz Bokesovej hudby dosť často odlišuje od skladieb predchádzajúceho obdobia. Dielo ...nur eine weile... pre husle, violončelo a akordeón (2005) preferuje temnejší, až nostalgický výraz, kde z pozadia opakovaných tónov vystupujú rozrušujúce, na veľkých intervalových skokoch založené motívy.
Musica stricta (1999) je založená na sonoristických zvukových blokoch a pásmach, z ktorých jedno tvorí opakujúci sa pravidelný rytmický model skoro na spôsob minimal music. Iné pásmo tvorí rozrušujúca hudba s atonálnou štruktúrou, pričom podľa princípu zlatého rezu dochádza v poslednej tretine k zmene: akordický sprievod klavíra sa stáva metricky nepravidelným a proces od počiatočného poriadku cez postupné rozrušovanie vyústi do chaosu. Zaujímavosťou je, že dielo s rovnakým názvom už v hudobnej literatúre existuje – a síce Musica stricta pre klavír Andreja Volkonského z rokov 1956–1957, ktorá sa dokonca pokladá za prvú seriálnu skladbu v bývalom ZSSR!
V dvojčasťovej Sonáte č. 5 pre klavír op. 79 (2005) Bokes kombinuje tradičné tektonické a výrazové prostriedky (toccata a variačná technika) s už spomínanými racionálnymi postupmi.
Postlúdium k Storočnici Eugena Suchoňa pre 10 nástrojov op. 84 (2008) je nielen akousi dohrou na pamiatku nestorovi slovenskej hudby, ale aj zaujímavým záverom tohto CD. Pomalý, vážny a legátový hudobný výraz sláčikov je postupne rozrušovaný vstupmi ďalších nástrojov (klavír, bicie, klarinet, hoboj a flauta). Viacpásmovosť je daná aj kombináciou tonálnych a atonálnych asociácií, ktoré rezultujú zo spomínaného racionálneho usporiadania.
Kvalitu CD zvyšujú výkony domácich i zahraničných interpretov, ktorí tieto interpretačne i poslucháčsky náročné diela zvládli s veľkou dávkou zodpovednosti a profesionality.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.