Prvého januára 2021 sa uskutočnil tradičný Novoročný koncert Viedenských filharmonikov, po prvý raz v jeho vyše 80-ročnej histórii bez prítomnosti poslucháčov v sále. Dirigent Riccardo Muti vo svojom novoročnom príhovore oslovil politických lídrov. Súčasťou takmer dvojhodinového programu bol imidžový film rakúskej televízie ORF, v ktorom zaznela aj hudba Jána Levoslava Bellu v podaní sláčikového kvarteta Viedenských filharmonikov.
„Žiaľ, neskomponoval som to ja“
Tieto slová údajne napísal Johannes Brahms spolu s niekoľkými taktmi z Valčíka na krásnom modrom Dunaji do pamätníka pani Adele, manželky Johanna Straussa ml. Drobná anekdota sa vyskytuje v rôznych biografiách oboch skladateľov a zrejme vystihuje, ako vnímal Brahms tvorbu svojho o osem rokov staršieho a omnoho extrovertnejšieho kolegu. Ako vyplýva z Brahmsovho listu vydavateľovi F. Simrockovi v Berlíne z r. 1889, s Johannom Straussom ml. bol v intenzívnom kontakte, na jednom zo stretnutí v Straussovej vile v Bad Ischl v r. 1894 vznikla aj ich spoločná fotografia. O obdive Johannesa Brahmsa k Johannovi Straussovi ml. sa dozvedáme aj z osobných spomienok dirigenta a skladateľa Isidora Georgea Henschela (1850–1934).
V časoch, keď popularita Johanna Straussa ml. ako reprezentanta viedenskej hudobnej kultúry od polovice 19. storočia prudko stúpala, boli Viedenskí filharmonici symfonickým telesom, ktoré sa len pomerne nedávno (1842) sformovalo z členov orchestra cisárskej Dvornej opery. Spojenie Viedenských filharmonikov s obľúbeným hudobníkom nebolo od začiatku samozrejmosťou, išlo o dva odlišné svety. Viedenskí filharmonici – orchester s rastúcou reputáciou a vlastnou sériou abonentných koncertov (od r. 1860) s náročným symfonických repertoárom – pristupovali k prepojeniam so svetom tanečnej, zábavnej hudby s opatrnosťou. Úlohu pri tom zrejme zohrala aj skutočnosť, že Johann Strauss ml. sympatizoval s revolučnými myšlienkami roku 1848, v dôsledku čoho na istý čas stratil priazeň cisárskeho dvora. K prvej spolupráci orchestra so skladateľom a kapelníkom hrajúcim na husliach v jednej osobe došlo až 22. apríla 1873, keď v rámci operného bálu premiérovo uviedli valčík Viedenská krv. Stretnutia na jednom pódiu však boli ojedinelé. K vzniku tradície koncertov, vnímaných ako organické spojenie tvorby a dokonalej interpretácie, bolo ešte ďaleko.
V posledných troch rokoch 19. storočia sa však filharmonici ako členovia orchestra viedenskej Dvornej opery so Straussovou hudbou stretávali už pravidelne: hudobný riaditeľ Gustav Mahler zaradil r. 1897 operetu Netopier do večerného repertoáru. Johann Strauss ml. sa tak, aj vďaka Mahlerovi, ocitol v spoločnosti najvýznamnejších operných skladateľov.
Keď Johann Strauss ml. ako 73-ročný po prvý a jediný raz v živote dirigoval v Dvornej opere svojho Netopiera (22. 5. 1899), malo to preňho fatálne konzekvencie: o 12 dní neskôr zomrel na následky prechladnutia a zápalu pľúc. Vo Viedenskej štátnej opere, ktorá je priamym pokračovateľom niekdajšej Dvornej opery, je Netopier dodnes neodmysliteľnou súčasťou repertoáru, od 31. 12. 1900 sa uvádza každoročne na silvestrovský večer.
Predvedenia diel Johanna Straussa ml. v podaní Viedenských filharmonikov zostali aj po jeho smrti a v celej prvej štvrtine 20. storočia sporadickou záležitosťou. Výnimkou boli oslavy skladateľovho 100. výročia narodenia v roku 1925, v rámci ktorých dirigent Paul Felix Weingartner uviedol na svojich abonentných koncertoch (17. a 18. 10. 1925) po prvý raz Valčík na krásnom modrom Dunaji a 25. októbra 1925, priamo v deň Straussových narodenín, dirigoval samostatný orchestrálny koncert zostavený výlučne z jeho diel.
Straussovci vo filharmonických programoch
Zásadný zástoj na udomácnení tvorby dynastie Straussovcov v repertoári Viedenských filharmonikov mal v predvojnovom období dirigent a hudobný riaditeľ Viedenskej štátnej opery Clemens Krauss. Pod jeho taktovkou sa v rokoch 1929–1933 na letnom festivale v Salzburgu uskutočnilo päť koncertov Viedenských filharmonikov s výlučne straussovským programom. Okrem autorských koncertov v Salzburgu uviedli Viedenskí filharmonici v rokoch 1927–1933 s Kraussom rôzne diela J. Straussa ml. aj v Brne, Bologni, vo Frankfurte nad Mohanom, v Bad Gasteine, Prahe, Ríme a vo Viedni. Krauss bol jednoznačne proponentom straussovského repertoáru, v rokoch jeho rozchodu s Viedenskou štátnou operou (1934–1938) sa na pódiá dostával omnoho zriedkavejšie. Výnimkou bol rok 1935, keď pri príležitosti 110. výročia narodenia zaradili diela Straussovcov do svojich salzburských festivalových programov s Viedenskými filharmonikmi Bruno Walter a Erich Kleiber.
Po prvý raz sa filharmonický koncert s tvorbou skladateľov dynastie Straussovcov vo Viedni na prelome kalendárneho roka uskutočnil 31. decembra 1939. Dirigentom bol opäť Clemens Krauss. V roku 1940 sa koncert nekonal a od roku 1941 sa natrvalo etabloval v novoročnom termíne. Krauss následne dirigoval všetky Novoročné koncerty až do r. 1945.
Akékoľvek výročie tohto tradičného podujatia – v prípade, že sa odvíja od prvého novoročného termínu – preto nevyhnutne pripomína historické fakty a súvislosti. Nacistická propaganda si bola plne vedomá všeobecnej obľúbenosti hudby Johanna Straussa a tento výnimočný fenomén sa rozhodla využiť v spojení so značkou Viedenských filharmonikov na šírenie falošného obrazu Viedne, metropoly anektovanej krajiny, bezstarostne sa vlniacej v melódiách a rytmoch valčíka a polky. Aby sa predišlo prípadným komplikáciám, predstavitelia režimu dokonca neváhali Johanna Straussa ml. post mortem arizovať sfalšovaním matričných záznamov preukazujúcich jeho čiastočne židovský pôvod. Viedenskí filharmonici, ktorí mali počas druhej svetovej vojny storočnicu od svojho vzniku, sa nevyhli dosahom spoločensko-politickej situácie. Vedení presvedčením, že treba poznať vlastnú históriu a zaujať postoj k dejinným faktom, aby bolo možné sa z udalostí minulosti poučiť, sprístupnili svoje archívy z rokov 1938–1945 historickému bádaniu, ktorého výstupy sú zverejnené na webovej stránke orchestra.
V započatej tradícii straussovských koncertov na Nový rok pokračovali Viedenskí filharmonici aj po skončení druhej svetovej vojny – dvakrát s dirigentom Josephom Kripsom, v rokoch 1948–1954 ich viedol opäť Clemens Krauss.
V roku 1955 prevzal dirigovanie Novoročných koncertov koncertný majster Willi Boskovsky, ktorý viedol orchester podľa vzoru Johanna Straussa ml. od pultu 1. huslí. Počas Boskovského 25 rokov trvajúcej éry sa koncert postupne stal významnou nadregionálnou kultúrnou udalosťou s veľkým mediálnym pokrytím (prvý televízny prenos 1959, prvý prenos do Japonska 1973, od r. 1975 spolupráca s nahrávacími spoločnosťami).
Na dirigovanie Novoročného koncertu roku 1980 oslovil orchester Američana Lorina Maazela, ktorý bol v tom čase designovaným hudobným riaditeľom Viedenskej štátnej opery. Pre orchester bol suverénne, virtuózne a zásadne naspamäť dirigujúci Maazel voľbou aj v nasledujúcich šiestich rokoch.
Novoročný koncert r. 1987 patrí medzi najpamätnejšie v jeho doterajšej histórii. Pod vedením Herberta von Karajana, ktorého v tom čase mnohí považovali za najväčšieho žijúceho dirigenta, zneli známe operetné predohry, valčíky a polky ako vážne symfonické kompozície plné najrôznejších kompozičných detailov a skrytých súvislostí, s farebne inštrumentovaným, bohatým, ale jednoliatym orchestrálnym zvukom. Výnimočnosť podujatia podčiarkovalo aj vystúpenie jedinej pozvanej sólistky v dejinách Novoročného koncertu – koloratúrnej sopranistky Kathleen Battlovej, ktorá v sprievode orchestra účinkovala vo valčíku Frühlingsstimmen.
Po Karajanovom prelomovom novoročnom koncerte začali Viedenskí filharmonici pozývať každý rok iného veľkého majstra taktovky. Od roku 1988 sa pri pulte vystriedalo 14 dirigentov: Claudio Abbado, Zubin Mehta, Carlos Kleiber, Riccardo Muti, Lorin Maazel, Nikolaus Harnoncourt, Seiji Ozawa, Mariss Jansons, Georges Prêtre, Daniel Barenboin, Franz Welser-Möst, Gustavo Dudamel, Christian Thielemann, Andris Nelsons – väčšina z nich opakovane.
V rokoch zrodu tradície straussovských koncertov Viedenských filharmonikov, ako aj počas prvých dvadsiatich rokov konania Novoročného koncertu bol repertoár zameraný výlučne na diela Johanna Straussa ml., jeho bratov Josefa a Eduarda a ich otca Johanna Straussa st. Od roku 1961 sa do programu sporadicky dostávali kompozície aj ďalších skladateľov z prostredia viedenskej operety a tanečných salónov. Pri príležitosti 150. výročia smrti Franza Schuberta zaradil Willy Boskovsky v r. 1978 do programu skladateľovu Predohru C dur. Aj v nasledujúcich rokoch sa príležitostne ocitli v programe Novoročného koncertu popri dielach Straussovcov a viedenských operetných autorov (Lanner, Ziehrer, Suppè, Hellmesberger, Stolz, Millöcker, Zeller) aj charakterom kompatibilné kompozície iných skladateľov (Berlioz, Rossini, Mozart, Weber, Brahms, Haydn, Lumbye, Liszt, Čajkovskij, Wagner, Verdi, R. Strauss, Delibes, Lehár, Waldteufel, Czibulka, Beethoven), zväčša v súvislosti s aktuálnymi výročiami.
Novoročný koncert Viedenských filharmonikov je dnes celosvetovo najsledovanejším podujatím klasickej hudby. Orchester, ktorý sa považuje za hudobného vyslanca Rakúska, ním chce celému svetu sprostredkovať „pozdrav v duchu nádeje, priateľstva a mieru“.
Nahratý aplauz v prázdnom Musikvereine
V časoch pandémie sa Novoročný koncert r. 2021 po prvý raz v histórii konal bez prítomnosti divákov vo vyše 2000-miestnej Veľkej sále Spoločnosti priateľov hudby vo Viedni. Aby sa mohol v rámci príprav stretávať vyše 80-členný orchester a v závere aj početný realizačný štáb, museli byť dodržané prísne opatrenia na zamedzenie šírenia infekcie. Od všetkých aktérov – organizátorov i hudobníkov – si to vyžadovalo veľké nasadenie, dôslednosť a disciplínu aj v čase medzi jednotlivými skúškami. Stojí za zmienku, že počas každodenne a opakovane uskutočňovaných testov (celkovo išlo o stovky vykonaných testov) nebol medzi hudobníkmi ani jeden s pozitívnym výsledkom.
Neapolčan Riccardo Muti začiatok nového roka vítal s Viedenskými filharmonikmi už po šiesty raz. Muti patrí už viac než štyri desaťročia k obľúbeným dirigentom orchestra, na jeho čele stál viac než päťstokrát. K prvému pozvaniu viesť Novoročný koncert (1993) došlo na základe predchádzajúcej intenzívnej spolupráce na symfonickej hudbe Franza Schuberta. Podľa Mutiho „Viedenčania veria – a správne! – že Schubert svojou hudbou vyjadruje dušu Viedne. Tá nostalgia, neha, je príznačná pre spoločnosť, ktorá cíti, že sa začína postupne rozpadávať. Schubert síce žil skôr, ale aj tak cítime, že dochádza k zmene. A s Johannom Straussom sme naozaj na konci existencie veľkej ríše. V jeho hudbe, v jeho valčíkoch niekedy cítime takmer tragickú atmosféru“.
Počas predkoncertnej tlačovej besedy vo Viedni Muti opakovane vyslovil slovo „speranza“ – nádej. Zdôraznil že je dôležité, zvlášť v časoch, keď sa šíria obavy z budúcnosti, vysielať signály nádeje, aj v podobe takýchto koncertov.
Na oficiálnom programe Novoročného koncertu 1. januára 2021 zaznelo 18 rôznych kompozícií vrátane troch prídavkov. Tradične najväčšie zastúpenie mal Johann Strauss ml., okrem neho boli na programe skladby Johanna Straussa st., Franza von Suppè, Josepha Straussa, Carla Millöckera, Carla Zellera a Karla Komzáka. Dramaturgia pod vedením talianskeho dirigenta obsahovala niekoľko odkazov na súvislosti s talianskou kultúrou a hudbou: v štvorylke Neue Melodien z r. 1861 pracoval Johann Strauss junior s motívmi a témami z Verdiho opier Rigoletto, Il Trovatore, La traviata a Ernani, vplyv hudby Giuseppe Verdiho (a Richarda Wagnera) sa odráža v jeho valčíku Schallwellen, Strauss st. skomponoval Venetianer-Galopp pre slávnostný ples vo Viedni, ktorého scéna bola inšpirovaná Námestím sv. Marka v Benátkach.
Predvedenie každej operetnej predohry, valčíka či polky si vyžaduje absolútnu štýlovú presnosť, dokonalú súhru, ľahkosť a samozrejmosť. Kompozície, ktorých charakter je poslucháčsky vďačný a mnohé z nich sú aj všeobecne známe, sú plné podobných, a predsa v drobných detailoch odlišných idiómov, tempových zmien, i rytmicky náročných a virtuóznych pasáží. Akákoľvek interpretačná komplikácia je v týchto súvislostiach nepredstaviteľná.
Zdalo sa, že aj hudobníkom sa bez priameho ohlasu obecenstva spočiatku úsmev na tvári rodil ťažšie ako inokedy, výkon orchestra však bol excelentný. Bolo sympatické, že hráči si po jednotlivých číslach, najmä, keď obsahovali sólové pasáže, navzájom spontánne aplaudovali. Hudobných detailov hodných vyzdvihnutia bolo množstvo, napr. nezabudnuteľne krásne violončelové sóla v podaní koncertného majstra Tamása Vargu či fenomenálne ladenie, rytmická precíznosť a kantabilné frázovanie plechových dychových nástrojov v úvode Suppèho operetnej predohry Dichter und Bauer, ktorá pod Mutiho vedením vyznievala miestami ako úryvok z Verdiho opery.
V sále chýbali bezprostredné reakcie publika, zaužívané prerušenie úvodu Valčíka na krásnom modrom Dunaji potleskom i skandovaný potlesk počas záverečného prídavku. Dirigent napriek tomu svojimi razantnými príchodmi a gestami výrazne prispel k atmosfére „ťahu“ živého koncertu. Mutiho príhovor pred Valčíkom na krásnom modrom Dunaji obsahoval apel lídrom sveta, „aby po annus horribilis, tomto hroznom roku, chápali kultúru ako základnú hodnotu pri smerovaní k lepšej spoločnosti“. Jeho slová i následné spoločné zborové „Prosit Neujahr!“ v podaní všetkých členov orchestra rezonovali v akustike prázdneho Musikvereinu viac než kedykoľvek predtým...
Vďaka iniciatíve ORF zaznel v sále napriek neprítomnosti divákov na konci oboch častí programu potlesk. Na základe medializovanej výzvy sa tisíce ľudí z celého sveta zaregistrovali na portáli www.mynewyearsconcert.com a zaslali svoj aplauz v audioformáte, ktorý bol po zmiešaní cez reproduktory prenesený do koncertnej siene. ORF zverejnilo informáciu, že svojím potleskom prispel k iniciatíve aj generálny tajomník Organizácie spojených národov António Guterres.
Dirigent Riccardo Muti, ktorý pôsobí od r. 2010 ako hudobný riaditeľ Chicago Symphony Orchestra, je vo veku 79 rokov v excelentnej kondícii, čo vyzdvihol v telefonickom rozhovore aj huslista Marián Leško, absolvent Konzervatória v Žiline a AMU v Prahe, od r. 2000 člen Viedenských filharmonikov. Podľa jeho slov pracoval Muti na skúškach s orchestrom veľmi detailne a systematicky, ako zvyčajne vyžadoval dôsledné dodržiavanie skladateľom predpísanej dynamiky a delikátnu artikuláciu. Z orchestra dokázal vyťažiť maximum jeho zvukových dispozícií. Dodal tiež, že skúšky prebiehali v priateľskej atmosfére a zároveň vo veľkej koncentrácii, pretože hranie tohto repertoáru je mimoriadne náročné.
Prenos pre 50 miliónov divákov aj s hudbou J. L. Bellu
Marketingový potenciál programu na prezentáciu rakúskej kultúry je obrovský. Vzhľadom na globálne mediálne pokrytie Novoročný koncert nestratil divákov ani v roku 2021 – od Rakúskeho rozhlasu a televízie ORF ho prostredníctvom Európskej vysielacej únie EBU prevzalo viac než 90 krajín sveta, v priamom prenose ho sledovalo viac než 50 miliónov divákov na 5 kontinentoch.
V roku 2021 boli do programu priameho prenosu koncertu vložené dve vopred zaznamenané tanečné čísla, ktorých dejiskom boli skvosty viedenskej architektúry: modernistický Looshaus a Záhradný palác Liechtenstein. Protagonistami boli sólisti Viedenského štátneho baletu, medzi ktorými nechýbal ani prvý sólista Roman Lazík, absolvent Tanečného konzervatória E. Jaczovej v Bratislave. Autorom choreografií bol Španiel José Carlos Martínez. Réžiu priameho prenosu zveril ORF už po dvadsiaty raz renomovanému britskému expertovi Brianovi Largeovi. Estetika, dynamika a presnosť kamerových záberov boli svedectvom spolupráce prvotriedneho tímu odborníkov. Koordinácia koncertu s 18 hudobnými číslami, s vloženými filmovými dokrútkami obsahujúcimi tanečné čísla a s časmi vyhradenými pre komentáre moderátorov priamych prenosov fungovala bez najmenšieho zaváhania. Jediným, zrejme vopred nepripraveným momentom bol improvizovaný príhovor dirigenta, ktorého apel na svetových lídrov nestihli vo vysielaní Slovenskej televízie pretlmočiť.
V ostatných rokoch je pevnou súčasťou novoročného programu Viedenských filharmonikov a televízie ORF prestávkový film, prezentujúci bez sprievodného komentára rakúske dejiny, kultúru a prírodu. V roku 2021 sa jeho tvorcovia pod vedením režiséra Felixa Breisacha inšpirovali 100. výročím vzniku rakúskej spolkovej krajiny Burgenland. Film s názvom Happy Birthday Burgenland 1921–2021 je vzájomne prepojeným radom siedmich hudobných klipov, ktorých spoločným menovateľom je symbolické kartografické vymeriavanie krajiny pred sto rokmi, s nádhernými pohľadmi na burgenlandskú prírodu a architektúru, striedaných s príťažlivými zábermi hudobníkov účinkujúcich v autentických burgenlandských prostrediach. Hudbu do filmu zabezpečili sólisti a komorné telesá členov Viedenských filharmonikov, vrátane dvoch slovenských členov orchestra, huslistov Mariána Leška a Tibora Kováča. Dramaturgia akcentovala historickú spätosť dnešnej spolkovej krajiny Burgenland s Uhorskom, súčasťou ktorého bolo jej územie až do r. 1918. Vo filme znejú v podaní filharmonikov časti z diel F. Liszta, J. Haydna, K. Goldmarka, E. Kálmána, B. Bartóka, J. Brahmsa, L. Weinera a na základe iniciatívy Mariána Leška sa do programu dostala aj ukážka z tvorby slovenského skladateľa: Intermezzo alla zingara zo Sláčikového kvarteta e mol „v uhorskom štýle“ Jána Levoslava Bellu. Notový materiál pre túto príležitosť zabezpečilo Hudobné centrum, ktoré zastrešuje dlhodobý projekt vydania súborného diela Jána Levoslava Bellu.
Nedostatkom inak vydareného krátkeho televízneho filmu bolo umiestnenie informácie o použitých hudobných dielach iba v pomerne rýchlo bežiacich záverečných titulkoch, a identifikácia menej známych hudobných ukážok vo filme tak bola značne sťažená. Bellovo Intermezzo v podaní sláčikového kvarteta Viedenských filharmonikov v zložení Daniel Froschauer, Marián Leško (husle), Michael Strasser (viola) a Csaba Bornemisza (violončelo) zaznelo s plnokrvným muzikantským nasadením a na najvyššej interpretačnej úrovni. Skladateľova hudba zrejme nikdy predtým nezaznela pred väčším publikom...
Live záznam z koncertu je k dispozícii na CD albume vydavateľstva SONY Classical, ako aj v ponuke streamovacích služieb (idagio, iTunes, Spotify, Deezer)
Straussovský večer pod vedením 23-ročného Ľudovíta Rajtera
(... a Brahmsova šálka kávy)
Etablovanie tradície koncertov Viedenských filharmonikov s programom zostaveným z diel dynastie Straussovcov a ich súčasníkov je nerozlučne späté s dirigentom Clemensom Kraussom.
Ľudovít Rajter (1906–2000) študoval v rokoch 1924–1929 na Vysokej hudobnej škole vo Viedni kompozíciu, hru na violončele a dirigovanie. Rajterovými ročníkovými kolegami boli o. i. Kurt Frederick, Herbert von Karajan, Max Kojetinsky a Adalbert Skocic.
V dirigentskej triede, ktorú v tom čase viedol Alexander Wunderer, Clemens Krauss pravidelne vyučoval.
Po úspešných absolventských skúškach v júni 1929 angažoval Krauss Ľ. Rajtera každoročne (až do r. 1933) ako svojho asistenta v rámci dirigentských kurzov Letnej akadémie Mozartea v Salzburgu. Rajterovo pedagogické pôsobenie malo pozitívny ohlas, ktorý sa v r. 1936 premietol aj do titulu doctor honoris causa „za vynikajúce služby a mimoriadne výkony“ od New York University College of Music, inštitúcie, ktorej študenti boli medzi účastníkmi letných kurzov.
Niekoľko týždňov pred pamätným koncertom Viedenských filharmonikov s Clemensom Kraussom s programom z diel Johanna Straussa ml. na festivale v Salzburgu (11. 8. 1929) sa v prostredí Vysokej hudobnej školy vo Viedni uskutočnil 19. júna 1929 „Straussovský večer“ v podaní školského orchestra a študentiek baletného odboru. Či sa na ňom podieľal aj Clemens Krauss, nie je známe. Ak zoberieme do úvahy skutočnosť, že hudba J. Straussa a spol. sa v tom čase vyskytovala v programoch symfonických orchestrov zriedkavo, že Clemens Krauss sa od r. 1929 systematicky zasadzoval za Straussovu hudbu a tiež fakt, že bol pedagógom Ľ. Rajtera, môžeme predpokladať, že jeho prítomnosť v zákulisí bola veľmi pravdepodobná.
Podľa zachovaného programového letáka sprevádzal Vysokoškolský orchester pod vedením Ľudovíta Rajtera (v programe: Ludwig Rayter), 23-ročného čerstvého absolventa kompozičnej a dirigentskej triedy Hudobnej akadémie, choreografie študentiek baletného oddelenia z tried Gertrudy Bodenwieserovej (známa priekopníčka výrazového tanca), Grety Grossovej a Lea Duboisa (šéf baletnej školy Viedenskej štátnej opery). O blízkom 30. výročí smrti J. Straussa ml. (3. júna) v programe nie je zmienka, je však zrejmé, že podujatie malo slávnostný charakter, ktorý bol zvýraznený príhovorom významnej rakúskej muzikologičky prof. Meny Blaschitzovej.
Dramaturgia akoby predznamenala neskoršie Novoročné koncerty Viedenských filharmonikov: štrnásť z dvadsiatich diel uvedených 19. júna 1929 bolo od predstaviteľov dynastie Straussovcov. Na úvod zaznel valčík Rosen aus dem Süden, po ňom nasledovali o. i. gefolgt u. A. von der Quadrille (Štvorylka) z operety Netopier, polka Ľahká krv a valčík Na krásnom modrom Dunaji. Program uzatvoril Radetzky-Marsch.
Podľa spomienok Ľudovíta Rajtera podal Vysokoškolský orchester (Akademie-orchester) vynikajúci výkon, porovnateľný s vtedajšou úrovňou Viedenských filharmonikov. Koncert bol zo strany publika prijatý s veľkým nadšením. Osobitný rozmer dodala koncertu prítomnosť vdovy Johanna Straussa ml. Pani Adele Strauss (1856–1930) pozvala Ľ. Rajtera o niekoľko dní neskôr na kávu do dnes už nejestvujúceho paláca na Igelgasse, ktorý Johann Strauss ml. obýval od roku 1870 až do svojej smrti r. 1899. Počas spoločných chvíľ pripomenula pani Adele Ľ. Rajterovi, aby držal v rukách „túto šálku kávy obzvlášť opatrne“, pretože, ako dodala, „pred vami z nej pil Johannes Brahms...“
Článok bol uverejený v čísle 01-02/2021. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.