Tradičná piesňová kultúra zastávala v procese formovania slovenskej národnej identity významnú rolu. Bola výrazným kultúrnym ukazovateľom, jedným z identifikátorov „duše národa“.1 Úpravy ľudových a vlasteneckých piesní tvorili veľkú časť repertoáru speváckych zborov pôsobiacich na území Slovenska už od polovice 19. storočia. Po roku 1938 sa stalo spojenie vlasteneckého obsahu a zborovej formy hudobným ideálom metafory zjednoteného slovenského ľudu. Nie všetok obsah mal však v slovenskom štáte zelenú.
Kongres o ľudovej piesni (1938)
Od r. 1934 pôsobila v Československu Spoločnosť pre hudobnú výchovu – pokroková organizácia nasledujúca súdobé reformné prúdy hudobnej pedagogiky, ktorá vznikla s cieľom „šíriť zmysel a porozumenie pre hudbu, záujem o ňu a lásku k nej“.2 Prestížnemu výboru Spoločnosti, zloženému z elít rôznych katedier hudobnej vedy z celej ČSR, predsedal minister zahraničných vecí Kamil Krofta. Spomedzi osobností, ktoré v tom čase pôsobili na území Slovenska, boli členmi výboru napr. vedúci Seminára hudobnej vedy Univerzity Komenského v Bratislave Dobroslav Orel či tajomník Spoločnosti, ružomberský rodák, klavirista, hudobný pedagóg a neskorší nemecký a izraelský politik Leo Kestenberg.
V júni 1938 usporiadala slovenská pobočka Spoločnosti pre hudobnú výchovu v Trenčianskych Tepliciach Kongres o ľudovej piesni a o jej využití v hudobnej výchove. Kongres mal byť „propagáciou Slovenska a ľudovej piesne slovenskej, vykorysťovanej v poslednom čase šlágrovou tvorbou veľmi pochybnej ceny“.3 Vážnosť mu dodávala aj záštita ministra zahraničia a predsedu Spoločnosti pre hudobnú výchovu v jednej osobe, Kamila Kroftu, ako aj slovenského ministerského predsedu Milana Hodžu.
O tom, že sa atmosféra doby rozhostila aj v prostredí tohto akademického stretnutia s vyhranenými a azda aj dobre mienenými hudobno‑pedagogickými a muzikologickými cieľmi, vypovedá kritika kongresu v dobovej tlači. Článok v denníku Slovák z 12. 6. 1938 dôsledne opisuje sklamanie z podielu slovenských a českých rečníkov, ako aj z charakteru predvedeného repertoáru. Vyčíta organizátorom, že priestor, ktorý po otvorení Dobroslavom Orlom dostali českí rečníci, pripadol na úkor slovenských odborníkov ako Karol Plicka, ktorého prednáška bola prerušená, pričom dokonca „miesto toho dostalo sa Nemcom dve aj pol hodiny, aby nás informovali, ako sa nemecká pieseň vyvíjala na Slovensku“.4 Článok ďalej kritizuje absenciu odborníkov z radov Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko, menovite Frica Kafendu, ale predovšetkým zakladateľa Akadémie, dlhoročného aktívneho zberateľa a upravovateľa ľudových piesní Miloša Ruppeldta. Absentoval i Ruppeldtom vedený Spevácky zbor slovenských učiteľov, považovaný za popredného nositeľa odkazu tradície slovenského kultúrneho života.5
„Keď sa rodila myšlienka usporiadať kongres ľudovej piesne na Slovensku v Bratislave, s radosťou sme privítali tento úmysel, ale súčasne sme sa aj obávali, či tento podnik Spoločnosti pre hudobnú výchovu neobíde nás Slovákov tak ako všetky podniky, ktoré sú síce na Slovensku, ale obchádzajú všetko, čo je slovenské. Dúfali sme, že sa to teraz nestane – ale stalo sa.“6 Komentár k programu kongresu ilustruje atmosféru, aká vládla na slovenskej strane pomyselnej, ale čoraz vyostrenejšej hranice medzi Českom a Slovenskom v posledných mesiacoch spoločnej republiky.
Národné piesne
„Spievali tri slovenské, jeden český, dva maďarské zbory a päť nemeckých,“ vyčítalo sa programu druhého dňa kongresu v denníku Slovák. „Pri národných oslavách naše deti nevedia poriadne zaspievať Nitra, milá Nitra, Kto za pravdu horí, Slovák som, ba ani našu hymnu, ale o frajerôčke, galánečke a panenkách na silnici, to len tak kypí deťom z úst! Radi by sme vedieť, kto schvaľoval piesne, ktoré nám predviedli žiacke zbory. Ako si tu vysvetliť poslanie Spoločnosti hudobnej výchovy?“7
Autora článku by odpoveď na otázku, kto schvaľoval výber piesní, asi prekvapila. Organizačný výbor kongresu oslovil k spolupráci aj Maticu slovenskú, ktorá poverila komunikáciou s účinkujúcimi Karola Plicku. Z korešpondencie s účinkujúcimi vyplýva, že Plickovou snahou bolo prezentovať staré piesne v čo najautentickejšej podobe, a teda jednohlasne, ale aj v súlade s trendom doby – v zborovej úprave.8 Národná hymna, piesne Kto za pravdu horí, Nitra milá Nitra, Slovák som a Slovák budem, ktoré kritikovi v programe chýbali, boli v tom čase neodmysliteľnou súčasťou repertoáru speváckych zborov, no neboli piesne ľudové, ale vlastenecké. Pre ľudové aj vlastenecké piesne sa v tom čase nie veľmi šťastne používalo súhrnné označenie „národné piesne“. Používanie tohto pojmu však malo svoje úskalia: pre niekoho reprezentoval tradičnú slovenskú piesňovú kultúru (teda tradičné piesne šírené cez generácie ústnym podaním), ale pre iných aj vlastenecké piesne – autorské, zľudovené, s ktorými sa slovenský ľud stotožnil v národnoobrodeneckom hnutí.
Popri koncentrovanej pozornosti, ktorá bola venovaná ľudovej piesni počas piatich kongresových dní v r. 1938, jej bola na Slovensku venovaná odborná pozornosť aj kontinuálne. Po zmene štátoprávnych pomerov a zániku československého Ústavu pre ľudovú pieseň pokračoval v jeho misii od r. 1942 na Slovensku Štátny ústav pre slovenskú ľudovú pieseň.Podobne ako slovenská pobočka Spoločnosti pre hudobnú výchovu, aj on pôsobil pri Seminári hudobnej vedy Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity (dnešnej Univerzity Komenského). Jeho úlohou bolo založenie a dopĺňanie Archívu slovenskej ľudovej piesne a vydávanie zbierky slovenských ľudových piesní.9 Mal deväť pracovníkov a právo na poverovanie externých spolupracovníkov. Medzi vtedajšími zamestnancami pôsobil na vedúcej pozícii aj muzikológ, hudobný historik a učiteľ Konštantín Hudec. Pod jeho redakciou bola v r. 1950 vydaná časť zbierky Slovenské ľudové piesne. V rovnakom roku ako Štátny ústav pre slovenskú ľudovú pieseň vznikla aj Slovenská akadémia vied a umení (SAVU) s hudobno‑dramatickou sekciou ako jednou z troch sekcií umeleckého odboru. Samostatné ústavy, medzi nimi Hudobnovedný ústav, vznikli v r. 1943. Už v prvom roku existencie malo pracovisko v pláne „zamerať sa na najstaršie pamiatky ľudovej piesne zo XVI. – XVII. storočia, slovácke pesničky“ a „vydať slovenské ľudové piesne zo zbierky Bélu Bartóka, do tlače pripravované prof. Novákom“, ako aj „hlásnické piesne“.10 Výskum ľudovej piesne mal na SAVU dobré zázemie aj vzhľadom na odborný záujem riaditeľa Hudobnovedného ústavu, hudobného historika Františka Zagibu, ktorý vyvíjal snahu o postúpenie výsledkov svojej etnomuzikologickej práce do fondu SAVU.11 Ústav pre slovenskú ľudovú pieseň v tom čase nadviazal s Hudobnovedným ústavom SAVU komunikáciu o spolupráci,12 no ich sily sa na báze inštitucionálnej spolupráce nespojili a oba ústavy naďalej pôsobili oddelene.
Pokračovanie článku nájdete v čísle 04/2022. Časopis si môžete objednať formou predplatného alebo kúpou konkrétneho čísla tu. Teraz aj v PDF tu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.