Koronakríza bolestne zasiahla do programových plánov našich kultúrnych inštitúcií, od tých vlajkových až po regionálne, a necitlivo utlmila ich umelecké aktivity. Už teraz je jasné, že na regeneráciu svojich činností budú potrebovať celé mesiace, ak nie roky. Nechcel by som byť dnes v koži dramaturga Slovenskej filharmónie, ktorému sa pod rukami v polovici sezóny rozpadol starostlivo pripravený koncertný program a on už teraz bezpochyby vie, že dôsledky tejto pohromy ovplyvnia dramaturgický profil minimálne ďalších dvoch nadchádzajúcich sezón. Kreatívne ťažisko, najmä v oblasti múzických umení, sa presunulo na internet v podobe online produkcií: desiatky svetových hudobných interpretov prezentovali večer čo večer svoje umenie na koncertoch z domáceho prostredia (primát v neutíchajúcej aktivite prináleží v tomto smere klaviristovi Igorovi Levitovi). Takmer okamžite sa spontánne pridali aj slovenskí hudobníci; Peter Breiner sa zo svojho newyorského domicilu hlásil klavírnymi parafrázami muzikálových melódií, neúnavný Jozef Lupták ponúkal skladby zo svojho violončelového repertoáru a náš virtuózny klavirista (i saxofonista) Ladislav Fančovič si so speváčkou Janou Dekánkovou vo svojom obydlí s pôžitkom zadžemovali.
Slovenská filharmónia zareagovala z našich profesionálnych hudobných ústavov na túto výzvu ako jedna z prvých: okrem toho, že sprístupnila na webe svoj kompletný streamový archív, začala v apríli ponúkať sériu utorkových komorných koncertov, spočiatku off-line, teda zo záznamu, no od júna už naživo, s limitovanou účasťou zarúškovaného publika. Cyklus živých koncertov otvorilo 9. 6. za účasti ministerky kultúry SR vystúpenie dvojice našich prominentných interpretov – violončelistu Jozefa Luptáka a klaviristky Jordany Palovičovej. Program svojho recitálu pripravili tak, aby sa obaja predstavili striedavo v sólovom i duovom repertoári. J. Palovičová na úvod predniesla (spamäti!) Zeljenkove ikonické Hry pre Biancu pre klavír a štyri bongá, ktoré skladateľ v roku 1991 napísal pre nemeckú klaviristku Biancu Sitziusovú. Typicky zeljenkovské ludistické permutácie našli v Palovičovej už dávnejšie ideálneho tlmočníka – napokon, skladbu dôverne pozná a rada ju hráva. Aj Jozef Lupták, interpret nasledujúcej Passacaglie pre sólové violončelo, sa dielam Vladimíra Godára pre tento nástroj venuje dlhodobo a patrí nesporne medzi jej intímnych znalcov a propagátorov (jeho CD nahrávka skladateľových diel pre violončelo z roku 1999 tvorí dodnes referenčný rámec godárovskej interpretácie).
Viac v aktuálnom vydaní časopisu.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.