Spomínam si na dávnejšie argumenty dramaturgov, prečo do programu Slovenskej filharmónie nezahrnúť viac novšej či súčasnej hudby – prišlo by málo publika a filharmonici sú demotivovaní, keď musia hrať pred poloprázdnou sálou. Lenže časy sa dramaticky zmenili a keď sa v okamihoch krátkeho nádychu medzi deltou a omikronom 13. a 14. 1. otvorili brány bratislavskej Reduty aj pre verejnosť, filharmonici museli hrať pred maximálne 350 fyzicky prítomnými divákmi, hoci aj osvedčenú a populárnu klasiku. Spojenie Mendelssohnovej Talianskej symfónie so Šeherezádou Rimského‑Korsakova na prvý pohľad pôsobí trocha nesúrodo, malo však svoju logiku vzhľadom na vzájomnú blízkosť tanečného rytmu ich záverečných častí. Ako to teda bolo s motiváciou orchestra v onen piatkový večer?
Prekvapivo nie až tak zle. Za dirigentský pult sa postavil Oliver Dohnányi a žoviálnu 1. časť Mendelssohnovej symfónie si vychutnal s patričným švihom aj noblesou, aká prináleží žiarivej nálade a zvukovej priezračnosti diela napísaného prakticky ešte pre klasicistický orchester. Mierne z neho vytŕčali iba trúbky, ktoré by sa v budúcnosti pri repertoári tejto epochy možno mohli vymeniť za repliky dobových nástrojov bez ventilov. Prostredné dve časti inklinovali skôr k sfére vznešenej nudy, hoci by som to nepripisoval len na vrub interpretov; ozvláštniť hudbu, ktorej materiál balansuje na hranici triviálnosti tak, aby niečím výraznejšie oslovila aj dnes, nie je práve jednoduché. V tom vidím jedno z úskalí preferovania známej klasiky pred menej opočúvanými skladbami. Záverečné dravé Saltarello, jeden z poslucháčsky najatraktívnejších kúskov z autorovho pera, príjemne iskrilo, hoci za cenu občasného, takmer zanedbateľného tempového nesúladu medzi sláčikmi a drevami. Zvláštne však je (a konkrétne dôvody zatiaľ nedokážem formulovať), že pri všetkom nasadení a profesionálnom zvládnutí to nebola interpretácia, ktorá by ma vyslovene strhla.
V symfonickej suite Šeherezáda Nikolaja Rimského‑Korsakova sa už orchester značne rozrástol a ten 55-ročný časový odstup od prvého diela na programe bol zreteľne počuteľný v prístupe skladateľa k orchestrácii. Čaro a nesmiernu výpovednú hodnotu orchestrálneho zvuku dokázali verne tlmočiť aj naši filharmonici, najmä v spoľahlivo vystavanej 1. časti. Šeherezáda ponúka nespočetné príležitosti individuálnym hráčom najmä spomedzi dychových nástrojov (samozrejme, popri obligátnych sólových husliach a violončele), a dychári si ich nenechali ujsť. Sóla fagotu v 2. časti vyzneli takmer na hranici vyumelkovanosti, no zmysluplne a bez prekročenia hranice dobrého vkusu; krásnymi výkonmi sa prezentovali flauta, hoboj, anglický roh aj klarinet, zvuk trúbok bol už bezpečne na svojom mieste, sebaisto zneli bojové povely 2. trombónu, dobre zvládnuté boli aj sólové vstupy lesného rohu, hoci sekciu ako celok postihlo niekoľko drobných kiksov a nepresností. Nepresnosti (v súhre a v koordinácii) sa nevyhli ani emocionálne nasýtenej 3. časti, hoci, naopak, v záverečnej časti, kde dirigent zvolil stratégiu náhlych tempových zmien na krátkych plochách, to v orchestri fungovalo prekvapivo dobre – aj pri neraz šibeničných tempách. Husľové sóla interpretoval koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička, no v daný piatkový večer akoby nemal svoj deň. Svojmu partu chcel evidentne prepožičať individuálny charakter, zápasil však s intonáciou, najmä v samom závere, v skokoch cez dve oktávy a pri nekonečne držanom štvorčiarkovanom e, keď Šeherezáde, akoby už unavenej rozprávaním príbehov, chvíľami zlyhával hlas. Iste, mnohí sme boli radi, že môžeme filharmóniu opäť vidieť naživo, táto Šeherezáda sa však k tým pamätným zrejme nezaradí.
Článok bol zverejnený v časopise Hudobný život 01-02/2022.
Tento materiál je chránený autorským zákonom a jeho šírenenie bez súhlasu redakcie alebo autora je zakázané.